sobota, 17. decembra 2016

divadlo: MADAME BOVARY

Niekto tam hore sa rozhodol, že tento rok musím stoj čo stoj ukončiť mimoriadne kultúrne! A tak ako mi z neba len tak spadol lístok na muzikál Angelika, tak mi z neba spadol lístok do Národného divadla na drámu Fanny a Alexander. A prečo je v titule Madame Bovary? Nuž...moja drahá švagriná Deniska ma pozvala do divadla, pretože švagor je marod. Teda znova som prišla k lístku ako slepé kura k zrnu. Vravela som si - 3,5 hodiny Fanny a Alexander, no hádam to bude dobré, nepoznám, ale rada pôjdem. No a zrazu bolo predstavenie zrušené. Toho dňa, kedy sme mali ísť, niekto ochorel a z Fanny a Alexandra sa vykľulo náhradné predstavenia – Madame Bovary. Nedokážem ani opísať aká istota a radosť ma zaliali xD Také veľké, že keď som to spomenula mladej šatniarke (ako som tak uprostred všeobecného frflania zahlásila: „Ja som tuším jediná, ktorú zmena úprimne teší“), tak sa začala od srdca smiať a zrazu sme sa obe nahlas smiali :D. Trochu bláznivé. Lenže ja Flaubertovu Madame Bovary milujem! Naozaj, zbožňovala som ten román(asi zasa ako jediná široko ďaleko som bola spokojná :D), takže som ostala príjemne rozrušená, že idem práve na toto predstavenie! Ako sa vraví – ako pre mňa!

streda, 7. decembra 2016

8.12. - Rozpaky v Škôlke...

Objavila som nový tip rozpakov. Sú to tie rozpaky, ktoré na vás prídu, keď si idete vyzdvihnúť dieťa zo škôlky, a práve sa vám ho nepodarí len tak odchytiť z dvora a zdrhnúť. Hlavne, keď budovu škôlky ani nemáte v dohľade a už počujete ponad stromy výkrik: „Teodooooooor!“ a viete, že ide o vašu ratolesť. Deti sú už však v budove a vy sa stretávate s pani učiteľkou (alebo „pamčelou“ ako svojho času hovorilo moje mláďa).
No a učiteľka už dva dni po sebe krúti hlavou, že moje dieťa skrátka neposlúchla. On nie že by iba tak jemne neposlúchal... naháňa sa... odmieta upratovať... keď sa recitujú básničky vykrikuje... A asi je to naozaj drsné, pretože učiteľka, popravde, tento týždeň vyzerá, že má depresiu.
Má ju z môjho dieťaťa? ............ Chápem, že usadiť dieťa na stoličku, že akože „na hanbu“ nie je veľmi uspokojivý proces. Ja mať na krku 22 trojročných detí možno ich povyhadzujem z okna. Čestne priznávam.
Takže dohováram, vysvetľujem, obligátne sa vyhrážam a malý si z toho robí vianočnú pohodu a keď príde večer muž z práce, celý natešený k nemu príde a vyhlási: „Tatiii... dáš mi baci?“ *rozžiarený pohľad. (a túto vetu myslím bež žartu!!)
Úprimne. Ja ho nechápem...                      
Ja ho iba vychovávam. Tak kde sa to zadrhlo?! Nikto mi nikdy nepovedal, že keď dieťa vychovávate niekedy to môže vyzerať ako pravý opak. Dosť ma škrie, že všetky články na internete a všetci múdri bezdetní ľudia vám hovoria, že výchova stačí. Lenže potom sa rozmnožíte a zistíte, že to že vám záleží na tom, aby bol malý v škôlke vzorné dieťa a nie ten rebel, čo strháva ostatných chalanov do naháňačiek a že vám na tom záleží skutočne a nahlas, vôbec nezaberá. Že sa reálne stalo, že vaše dieťa má osobnosť a myslí si o tom svoje. Samozrejme svojím bizarným, nelogickým a skresleným trojročným mozgom.
Ach jaj... by ma zaujímalo, čo ma čaká dnes poobede.

štvrtok, 24. novembra 2016

muzikál: ANGELIKA

Popravde, nikdy som nebola fanúšička série o Angelike. Ale asi ide o to, že keď je niečo tak notoricky známe a tak často to v TV opakujú, tak vôbec nemáte chuť pozrieť si to – hlavne, keď za tie roky kde tu zbadáte stred, koniec, či nejakú 20tu minútu xD a nikdy nie celú Angeliku. Ale kamarátka BB fanúšik je a tak nejako celkom neplánovane som sa vďaka nej myslím že v pondelok dozvedela, že v stredu teda idem na český muzikál Angelika. Nebránila som sa. A dobre som urobila.
Predstavenie prebiehalo na Zimnom Štadióne Ondreja Nepelu a znova musím vyjadriť svoju vďačnosť BB za vstupenku, pretože už aj miesto bolo dosť zvláštne na to, aby som vedela, že to bude minimálne pozoruhodný večer. V úlohe Angeliky sa predstavila Kamila Nývltová a jej osudová láska Joffrey de Peyrac bol Josef Vojtek. Áno, ten z Kabátu :D. Čo ma najprv mimoriadne prekvapilo, ale čím viac som ho sledovala a hlavne počúvala ten jeho charakteristický chraplák, tým viac mi do úlohy postaršieho, životom ošľahaného, zjazveného de Peyraca sedel!

štvrtok, 10. novembra 2016

10.11.- Trebalo mu...

„Teuško, treba ti cikať?“
„Nie.“
„Teuško, treba ti cikať?“
„Nie, mama.“
O hodinu neskôr.
„Poď, ideme cikať.“
„Nie, netreba mama.“
O hodinu neskôr.
„Vidím, že ti treba, Teodor. Poď, ideme.“
„NIE!!! Netreba! Nechaj ma!“
Cítim sa ako matka násilníčka, jedna z tých, čo od rána do večera verklíkujú – Papať? Cikať? Smädný? Smutný? Kakať? Povedz mi, povedzemi, POVEDZ MI, POVEDZMI!!!!
„Teuško, treba ti...“
„NIE!“ (a znie to už ako - Nie, mama! Strč sa! Nechaj ma žiť!)
Otvárajú sa dvere ordinácie a my konečne ideme na istú kontrolu k lekárke, ktorú nebudem spomínať, pretože by si mláďa o 15 rokov pomyslelo, že ma musí nenávidieť za rozširovanie chúlostivých informácií o jeho drahocennej háklivej osobe.
O päť minút mu navliekam pančuchy  a nohavice a keď sa obrátim k lekárke, tak ona len sucho podotkne:
„Asi vám ciká.“
No a je to tu. Po milión otázkach a milión neuveriteľne sebaistých záporných odpovediach ostala pod mojim dieťaťom na zemi v ordinácii mláčka. A keď hovorím mláčka, tak myslím – mláka – ktorú išla sestrička utrieť mopom. Ja som sa mimoriadne „potešila“ tým čižmám, do ktorých si nacikal! A tie mokré nohavice. Vonku prvé zasnežené ráno...
No a potom neopakuj svoje domnienky ako verklík a nevsugeruj mu svoje presvedčenie!!! Nabudúce sa po tých troch hodinách tak ľahko nevzdám! Keď mu hovorím, že mu treba cikať, tak to má prijať ako fakt! 

ALICA V REŤAZIACH (v celku na stiahnutie)

Kto by mal záujem dostať Alicu v Reťaziach v PDF súbore, teda pekne pokope a upratanú :D a s fešnou obálkou (za ktorú môže môj drahý), tak si ju môže stiahnuť z tohto webu, kde som knihu nahrala, zadarmo.

nedeľa, 6. novembra 2016

Rodičia Vypustení do Sveta...

Takže konečne sme s manželom mali priestor na rande. Mláďa ostalo doma so starými rodičmi a doliečovalo sa, rodičia si skrátka vybrali svoje „voľno“. Pretože inak by skončili na psychiatrii, len tak medzi nami :D. Veď viete, dvojtýždňová choroba...*tik v oku, slina v kútiku úst. A ako to vyzerá, keď idú rodičia konečne sami von? No idú do kina na rozprávku! A sedia tam ako jediný bezdetný pár uprostred skupiniek detí. My proste vždy musíme ostať v téme! Aj keď sa občas tak veľmi snažíme o opak! Prikladám aj nezverejniteľnú fotku, aby som skutočne bezdetných varovala, čo spraví s vaším duševným zdravím dieťa vo „vírusovom období“. Ako tomu predísť? Nijako! Je to povinná fáza, niečo ako puberta. Choré dieťa, zbláznení rodičia. 
Rodičia objavili Prismu

pondelok, 17. októbra 2016

ŠKôLKA - ako je to naozaj :)

Škôlka. To je také vírusové miesto. Také miesto, kde vaše dieťa trávi oveľa menej času ako doma so soplíkom. V každom prípade však, mám teda doma škôlkára na adaptačnom procese. Adaptačný proces je taký, ktorý majú väčšinou matky ešte na materskej a trvá maximálne tri mesiace. Mne to celé akurát vychádza, presne toľko mi do konca materskej ostáva a keďže si poznáme svoje dieťa... resp. poznáme si svojho zložitého náladového syna jedináčika... prišlo nám rozumné využiť tento proces postupného privykania a netlačiť na pílu so skrátenou materskou. Taktiež som sa tešila, že budem chvíľu oficiálne flákačka. Flákačka na káve... flákačka v obchodoch... flákačka pri knihe. Vôbec som netušila, že bude vlastne stále doma :D. Že si prekoná svoju prvú marodkovú dovjtýždňovku a že po vyše mesiaci v škôlke... teda, pardon „V škôlke“ ... sa bolestne dopracujeme k dvom hodinám bez matky.

streda, 14. septembra 2016

14.9. - Šesť dní do Škôlky...

Takže to prišlo. ... Koniec sveta... vlastne pardon... začiatok... Alebo...ešte sa rozhodnem. Všetky tie nátresky na vyťažené škôlky dopadli tak, že vám teraz len tak niekto zavolá a povie: „Počuj mama, je voľné miesto. Bereš? Nebereš? Nástup je v pondelok. TENTO pondelok! Čas na rozmyslenie – okamžite! “ No, možno nie práve v tomto agresívnom znení, ale tak dajako. Aj bez toho blaváckeho prízvuku.
Presne to sa stalo aj mne. Včera. Včera bol utorok. Nástup je v pondelok. TENTO.
Boh mi je svedkom ako som si celý posledný rok materskej želala, aby to už prišlo. Lenže teraz si neviem spomenúť, z akých dôvodov :D. Zrazu je v mojich očiach malý, nesamostatný, v podstate bábätko. Má 2roky a 8mesiacov. A v pondelok sa má dve hodinky hrať s dajakými cudzími detvákmi, no proste tragédia :D.

utorok, 23. augusta 2016

Prečo sa MATERSTVO démonizuje?

Rozhodla som sa, že si tak trochu re-uverejním článok, ktorý mám už dlho na svojom druhom bloguwww.sagaraa.blog.cz. Písala som ho, keď malo moje mláďa pol roka (teraz má 2roky a 8 mesiacov, alebo „dvaceláosem“ ako rada hovorím :D). Chcem ho sem dať, pretože podľa reakcií som zistila, že na mnohé čerstvé mamičky, alebo plánovateľky  pôsobí mimoriadne pozitívne a hádam aj motivujúco. Tak prečo nie? Všetko v ňom o mojom duševnom stave je čistá pravda, nebojte sa dámy, že by som prikrášľovala. V súčasnosti, aby som bola fér, síce mám ťažké obdobie, ale verte mi... pramení zo všetkého iného, len nie z môjho syna. Hoci problémy si teraz veľmi rada nabaľujem, to už je taký proces xDDD. Nuž, asi by som sa mala učiť sama od seba!

- - - - - - - - - - - - -
Tuším idem písať tak trochu seriózne o niečom, čo ma „trápi“ – tie úvodzovky preto, pretože v skutočnosti za to doma do vankúša neplačem, ale... chápeme sa. Chcem napísať o niečom, čo mladšie ročníky asi nezaujíma, ale tie moje si to možno prečítajú a viem, že sem chodia všetky vekové kategórie, čo ma úprimne teší.
Celkom ma už nejaký ten mesiac zaujíma, prečo sa vlastne materstvo tak démonizuje a prečo si to tie divné tvory – matky – vzájomne robia. Vysvetlím:
Mnohí z vás vedia, že už mám mláďa. A od prvého dňa ako som zistila, že príde na svet počúvala som rôzne ani nie rady (to je už samostatná kapitola o tom ako každý vie ako správne vaše mláďa vychovávať, koľko detí zaručene máte mať, či chcete alebo nechcete a ako sa zo samostatného človeka s osobnosťou zmeníte na asi chodiaceho retarda, pretože nikto už sa nechce zaujímať o VÁS ako takú, ale začnú vás volať „mamina“, „tehuľa“ a pokladať jedinú otázku: „Ako sa MÁME?!“...budiž...), ale skôr o upozornenia ako také. Matky, ktoré už majú deti, sa zaručene postarali o to, že som si myslela, že materstvo bude peklo a ja ho nezvládnem. Bolo to dosť bizarné, pretože som svoje mláďa veľmi chcela a plánovala. Ale stále som počúvala – nevyspíš sa, nebudeš mať čas na svoje hobby, bude to náročné a konkrétne: „Môj malý má osem rokov a po ôsmych rokoch je to prvýkrát, čo mám čas na samu seba.“ Popr. „Ty si myslíš, že si ešte niekedy prečítaš knihu?!“...Už nikdy do kina nepôjdeš!“

pondelok, 1. augusta 2016

1.8. - haštagMOTHERMOMENT

Dnes som zažila tzv. mothermoment. Madrmoment je chvíľa, keď si len tak fungujete v ďalší všedný deň a zrazu sa stane niečo výnimočné. Mládenec sa zobudí z poobedného spánku a mrnčí. To ešte samozrejme nie je ono a ono to nie je, ani keď ho zoberiete na ruky a chlácholíte.
Môj madrmoment nastal, keď som si ho preniesla do obývačky a on celkom nečakane znova zaspal. Na mojich kolenách. Chvíľu počúval moje upokojujúce monológy a potom sa zrazu pritúlil, zatvoril oči a spal, zatiaľ čo som ho hladkala po hlave. Neopakovateľné. Nespomínam si, kedy naposledy sa mu to podarilo. On už si proste pozbiera „húkačkové autíčko“ a „zajaca-bábo“ a zamieri si do svojej postieľky sám, po väčšom, či ešte väčšom prehováraní. A teraz toto. Madrmoment! Viete, že sa snaží byť strašne samostatný, keď sa vonku odmieta držať za ruku, ale stačí jedno zlé prebudenie a predsalen svoju mamičku veľmi potrebuje! Vytesať do kameňa! Madrmoment! Tá chvíľa, keď viete, že mať dieťa bolo to najlepšie rozhodnutie, akého ste sa mohli dopustiť. A podporí ho ešte aj fakt, že po kratšom boji sa vám podarí dosiahnuť ešte aj na kávu na stolíku, ktorú ste si pripravili.
Neoceniteľný deň! 

sobota, 23. júla 2016

Súrodenci BRONTË a ich Neľahký Osud

Takže týmto článkom som sama sebe poriadne rozšírila obzory. Sestry Brontëové asi predstavovať nemusím, však? Všetci sme sa s nimi, či sme chceli, alebo nechceli, povinne stretli na strednej škole. Emily Brontëová napísala román "Búrlivé Výšiny" (ktorý sa svojho času stretol s nepochopením), Charlotte Brontëová napísala "Janu Eyrovú" (ktorú kritika uznala ako skvelé dielo), ale mali tiež tretiu sestru Anne, ktorá napísala napríklad "Agnes Greyovú" (ktorá bola klasifikovaná ako ľahké čítanie). Ale čo ma prekvapilo a vôbec som to nevedela, mali aj brata Patricka Branwella Brontëho a ten bol dokonca považovaný za najtalentovanejšieho zo súrodencov. Bol maliar a básnik. A inak bolo súrodencov dokopy 6 (Mary a Elizabeth z "kolobehu" umenia proste vypadli - mali na to krátky život).A ešte k tomu mali aj zaujímavý a vskutku veľmi pohnutý osud. No čo sa ja nedozviem....:)

nedeľa, 17. júla 2016

ALICA V REŤAZIACH *koniec

Iris nasrdene vletela do svojej izby a zabuchla za sebou dvere. Stiahla si z ramena školskú tašku a z náhleho popudu, ktorému sa nedokázala ubrániť, ju zlostne hodila o zem.
     „Si v poriadku, Iris?“ – kdesi z bytu sa ozvala jej mama.
     Oprela sa o dvere, buchla o ne hlavou, až ju rozbolela a oči útrpne vytočila dohora.
     „Len spackaná písomka!“ odkričala. „Budem v pohode!“
     Áno. Čosi som zúfalo spackala – pomyslela si.

streda, 13. júla 2016

13.7. - Strach o Hračky...

Mláďa vstáva posledný mesiac rozrušené. Rozpráva mi o „deťoch“, ktoré mu chcú ukradnúť hračky, hoci to množné číslo je diskutabilné. Rozlíšiť, či použiť slovo „dieťa“ alebo „deti“ je pre neho zatiaľ neprekonateľný problém.
Stále ukazuje na to isté miesto, že sú „tam deti“... dokonca aj teraz, keď sme mu premiestnili nábytok. Už som ich bola aj vyhnať, povedala som tým deťom, aby skrátka odišli a on teraz spomínané miesto každý večer varuje: „Deti, peč! Moje auto! Moje nočník!“
Je to „paráda“ mať doma duchov. Kto by nechcel... :D
Alebo to zoberme z druhej stránky. Je šialene majetnícky a požičiavanie na ihrisku je pre neho vždy veľmi emotívne a keď už ho aj nechám tak, je pre neho dosť emotívne aj keď sa mu iné dieťa  na hračku pozrie. Vyzerá to tak, že si „prácu nosí domov“. Veď viete, decká v spánku prehrávajú udalosti. Tak moje dieťa vidí vo svojej izbe všetky tie malé príšerky, ktoré žijú len preto, aby ich ruky a pohľady spočinuli na jeho drahocenných policajných autíčkach a plyšovom zajkovi! Neslýchané!!!
Moje dieťa skrátka každú noc zvádza únavný boj o svoje hračky! 

utorok, 12. júla 2016

ESCAPE ROOM HARRY POTTER

Vo Vranove nad Topľou je také miesto... Úniková izba. Ale nie hocijaká hororová, ale priamo Harry Potter izba!
Nuž sme sa tam vybrali ako tím Blogerov – ja, DadaStanka a jej priateľ, ktorý si mieni blog založiť, takže je vlastne tiež v tíme :D. Teoreticky.

nedeľa, 3. júla 2016

ALICA V REŤAZIACH *13

Pozoroval ju ako sa smeje.
     Bola usadená medzi vankúšmi a jej ružovo-čierne pruhované šaty sa na rohovej pohovke potiahnutej čiernym zamatom roztvárali ako vejár. Hlavu si opierala o pochmúrnu čiernu tapetu, vôkol ryšavých vlasov mala motívy svetlých kvetov, bledunkých ako jej pastelovo ružové perly, s ktorými sa rozmarne pohrávala.
     Občas sa veľmi radi utiahli do jednej z miniatúrnych súkromných miestností, bez okien samozrejme, čo však viac udieralo do očí práve v malých izbách ako v tej hlavnej, ale tiež bez obmedzení, čo v nich smú a nesmú robiť. Z rovnakého dôvodu mali izby rôzne prezývky – od Zvrhlej Herne až po Hniezdočko Lásky. V ich obľúbenej pri pohovke svietili gotické lampáše tepané z kovu pôsobiaceho ako zašlé zlato a trónili na vysokých podstavcoch.

nedeľa, 26. júna 2016

ALICA V REŤAZIACH *12

ČASŤ 9
ŽIVOTNÉ LÁSKY

Pravda však bola taká, že sa nedokázal zmieriť s myšlienkou, že by sa ich cesty natoľko vzdialili, že by ju už nikdy nevidel. Neuvažoval nad svojou túžbou viac do hĺbky, nepotreboval sa analyzovať a hľadať cnostnejšie príčiny svojej túžby, aj keď v hĺbke srdca vedel, že nie je prízemná.

piatok, 24. júna 2016

24.6. - On Poslúcha...........

Myslela som si, že dieťa konečne poslúcha. Že je skrátka z ničoho nič dokonalý! Prišli sme nakupovať do drogérie a on sa hneď plavne premiestnil k detskému nákupnému vozíku a síce obvykle sa tam doslova preháňa a „nakupuje“ všetko, čo nepotrebujeme... tentokrát nasledoval moje pokyny. A nielen také banálne akože „zober toto a daj to do košíka“, on dokonca reagoval aj na „stoj“ a „toto nie!“ ODPADNEM! Počas nákupu pozbieral do poličky spadnuté balíčky zvlhčených obrúskov, ktoré ani nezhodil a zdvihol jednej pani spadnutý púder a ešte ju aj poučil, keď ho vrátil na miesto s príslušne autoritatívnym „SEM!“ Vyložil nákup, síce so zvukmi naštartovaných autíčok, ale vyložil a keď som platila výnimočne mi neutiekol. Vravela som si, že čo to ja mám za dieťa, niekto mi ho vymenil! Až kým vonku nezamieril k dverám pošty, kde mu manžel naposledy kúpil angličáka.
Aha...
 Takže on poslúchal, pretože chcel odmenu. On poslúchal, aby niečo dostal. On poslúchal pre hračku.
Pošta bola zatvorená – obedná prestávka. Teodor ma poslal po kľúče, ale musela som ho sklamať. Nie, mamičky nemajú kľúče od pošty.
Ale dopekla, kto by tej jeho snahe odolal?
Odišiel si do čínskej predajne vybrať malú odmenu a dokonca sa prekonal, prešiel aj popri ventilátoru medzi dverami, ktorý ho desil. Ale stálo mu to za to.
Mňa to stálo evroosemdesiat. 

nedeľa, 19. júna 2016

ALICA V REŤAZIACH *11

Tylová vlečka za ňou jemne šušťala, keď pozvoľna prechádzala cez svoje drahocenné závesové kráľovstvo.
     Alica v sebe cítila hlboký pokoj.
     Fatálne rozhodnutia ju nedesili. Taktiež ju netešili. Bola si však vedomá toho, že každá Alica si so sebou poniesla svoj údel – odvahu spraviť ich, keď sú potrebné.
     Bolo len otázkou času, kedy sa niektorá z nich rozhodne aj o tom, že už potrebné sú.

nedeľa, 12. júna 2016

ALICA V REŤAZIACH *10

ČASŤ 8
ZAJAČIE ÚMYSLY

Zvrtlo sa to.
     Koniec koncov, v poslednom čase sa to stávalo často. Či už išlo ich prvú fatálnu nerozvážnosť pri Nočnej Knižnici, ktorou to celé začalo... alebo prehnaná rebélia v škole za bieleho dňa, ktorej dôsledky si v konečnom dôsledku uvedomovali asi len Mirón a Alica... až po dnešnú noc. Keď ich sotva hodinu predtým navštívil kuriér.

piatok, 10. júna 2016

ORECHOVÉ TYČINKY

Neviem, čo s pomletými orechmi, mám ich za celý kýblik :D. Nuž, naposledy som čo to spotrebovala na Londýnskych Rezoch, dnes zasa na Orechové tyčinky. Nie také klasik, so škrupinkou tuhej polevy (ktoré sú tiež veľmi dobré a obvykle sa využívajú ako vianočná sladkosť), ale také mäkučké a echt orechové. Tu je recept ako ich pripravujem ja:).

štvrtok, 9. júna 2016

9.6. - Klan Matiek

Je to neuveriteľné, ale po dva a pol roku, čo je moje mláďa na svete mám asi prvýkrát v živote svoj klan matiek. Nemyslím tým jedinú kamošku, s ktorou som sa od narodenia našich detí pravidelne stretávala, ani samotnú Miku. Ide o naozajstný KLAN!!! Dnes prišla Mika na ihrisko s matkou, ktorú mi následne predstavila. Volajme ju Judita. Juditu som už videla, naposledy jej mladý capol z múrika a zachovala taký obdivuhodný pokoj, aký by som ja v živote nezachovala. Možno preto je môj malý v poslednom čase narozmaznalý. Čo bol prípad aj dneška, kedy jeho skákanie po hlave dosiahlo level, ktorý si vypýtal „zaujať postoj“. Tak som zaujala postoj, že „dnes máš zakázanú hojdačku“. Mika s Juditou sa čoskoro pobrali domov a vtedy to nastalo.
„Ideš na kávu?“
„......... Kam?“
„No ku mne.“
Chvíľu som váhala. Ísť, neísť? Prelomiť tú dokonalú švajčiarsku neutralitu, vďaka ktorej som sa vyhla poučovaniu od super-matiek, či vymieňaniu vecí a hromadnému stráženiu deciek (chcela som napísať – vrešťadiel – ale potom mi to prišlo blbé a zmazala som to).
Išla som. Mikin byt je hore nohami – je to super pocit. Môj je totiž občas tiež. V kuchyni, v ktorej sa pomaly nedalo kam sadnúť (...vlastne som ostala opretá o veraje, pretože po výzve „sadni si“ som fakt nechápala, kde je to miesto) sme si urobili kávy, vydýchli si a všetko teda bolo ako má byť. Pohodka. Kecali sme, liali do seba kávy, jej dcéra žalovala na môjho hojdačkou vydráždeného syna, ale nikto si to nevšímal... Preberali sme bežné babské veci a potom sa pobrali domov. Skrátka skutočný klan... môj. Azda. Nebol to totiž zlý pocit. Mohla som byť sama sebou, evidentne sme totiž všetky tri úplne odlišné. Už len to, že jedna nevie pribrať, druhá nejesť a tretia polovicu týždňa pojedá a druhú sa stráži o sto šesť hovorí za veľa. 

utorok, 7. júna 2016

manhwa: ANTIQUE ROMANCE (by Mi-jung Kimi)

V tejto manhwe, ktorá má 4 volume a 26 kapitol, som našla vyslovene zaľúbenie. Aby som to jemne vysvetlila, manhwa je tiež klasický ázijský komix, ale kórejský. Keď už som tu spomenula aj japonský typ, prečo neoživiť rubriku o čítaní ďalším netradičnejším dielom. Už na prvý pohľad ma upútala tým, že je historická – čakala som nádherné kresby dobového oblečenia a usadlostí, čo sa mi aj splnilo. Ide  skutočne o veľmi romantický kúsok, čo si budeme navrávať a každú ženu, ktorá je práve vo veľmi dievčenskej náladičke, určite dostane.
V období 19. storočia sa za neobvyklých udalostí stretnú dve hlavné postavy. Veď aký mladý gentleman už len kúpi 15ročné dievča na aukcii starožitnosti? Presne tak však majiteľ lodnej spoločnosti – Ian McPort – ktorý leží aristokratom v žalúdku pre verejné pohŕdanie vyššou vrstvou, príde ku krásnej Suzette. Suzette je tak trochu bizarná bytosť, ktorá je známa ako „žijúci dievčenský portrét“ – už od svojho neradostného detstva skrýva isté tajomstvo, ktoré jej zabezpečilo osud „veci“, ktorá sa predáva z rúk do rúk.

nedeľa, 5. júna 2016

ALICA V REŤAZIACH *9

ČASŤ 7
POKRIVENÉ ZRKADLÁ

Vždy keď pršalo, otvorila dvere francúzskeho balkóna dokorán a nechávala dnu prúdiť čerstvý studený vzduch a šum dažďových kvapiek. Takmer zakaždým ju udivovalo aké výrazne hmlisté počasie si do izby vpúšťa, ako farby ako drevnato hnedá a mokrá machová zo záhrady prebíjajú holé svetlé steny v izbe, ako veľmi vlastne farby voňajú, dosadajúc na belostný koberec, porcelánové sošky slonov na sivej podlahe... skrátka, myslela si, že strohé zariadenie rozjasní vzorovanými vankúšmi, ktoré pohádzala na visiacu ratanovú sedačku, či po posteli... že aj oni blednú ako steny oproti búrlivému farebnému životu niekde tam vonku. Niekde inde.
     A iba keď pršalo, mala pocit, že dokáže dýchať.
     Iba keď pršalo, bola šťastná...

streda, 1. júna 2016

Deň Detí... Skaza Matiek

Myslela som si, že sa pekne hrá vo svojej izbe...išla som to využiť na umývanie riadov. Medzitým mi vysypal prací prášok po celej kúpeľni a tak trochu aj po predsieni. Vonku mi hodil kamienok do oka. Vrátili sme sa domov a rýchlo som šla doumývať riady. Medzitým poodlepoval lišty z okrajov podlahy. Keď za mnou prišiel do kuchyne, vypadlo mu z treniek hovienko. Nestihol pri práci s lištami rozanalyzovať svoje zložité pocity....
Nechcel sa ísť naobedovať, obliecť, potom prezliecť... počkať... dnes je Deň Detí, že? Čiže by som mu mala vymyslieť nejakú odmenu... Budem asi prvá matka v histórii, ktorá tento sviatok pred svojím mláďaťom neprizná! :D

nedeľa, 29. mája 2016

ALICA V REŤAZIACH *8

ČASŤ 5
KRVAVÁ ZÁBAVKA
    
Urobil to iba pre Irisinu radosť. Vybehol za ňou na pódium, zobral ju rukou okolo osieho drieku stiahnutého zeleno-krémovým korzetom, ktorý jej spočíval na čiernych šatách s radmi volánov a hoci cítil, že sa musí do úsmevu siliť, predsa sa pokúsil o čo najväčší. Jej čierno-biele pančušky boli posiate kosoštvorcami, takže Heidi, ktorá rozmarne poskakovala okolo nich a robila si selfie-fotky, doslova vytrhla z ruky drevený držiak s červenými kosoštvorcovými okuliarmi, aby ladila. Priložila si ich k očiam a oprela sa mu o líce.

streda, 25. mája 2016

INSTAGRAM účty, ktoré sledujem...

Nesledujem toho na instagrame veľa. Nie som rada, keď som „zaspamovaná“ novinkami a ledva ledva sa nimi po každom prihlásení preberám. Z toho dôvodu sledujem len svojich aktívnych priateľov (pretože sú aj neaktívni... veď poznáte tie prázdne účty, čo sledujú všetko a nikdy nepridajú žiadnu fotku :D) a stránky, ktoré ma naozaj zaujali. Rozhodla som sa teda predstaviť iba dva účty, ktoré vyslovene zbožňujem. 

Prvý je –

25.5. - Ihriskové priznania

Dnes som stretla ihriskovú mamku, čo sa stala mojou kamoškou. Stretli sme sa znova na ihrisku samozrejme, my sme kecali a naše deti sa ako obvykle klbčili – oni sa totiž nenávidia, ale to predsa nehodí poleno do cesty nášho rodiaceho sa priateľstva, nie? Predovšetkým, keď sme dnes zažili nový súzvuk duší a názorov. Jej malá si vyberala z tašky mlsanie a môj malý sa samozrejme okamžite išiel pozrieť, čo to je. Mamča, odteraz ju volajme Mika, vytiahla kukuričnú oblátku, podáva ju Teodorovi a zrazu mi hľadí priamo do očí a prisahám, že v nich vidím záblesk nefalšovaného strachu, pričom potichu hovorí: „Ale je tam tenká vrstva čokolády, nevadí?“
Hľadím na ňu späť, chvíľu premýšľam nad jej obavou a potom mávnem rukou, hoci cítim ako vyzerám rovnako prestrašene: „Nevadí. Ja som s čokoládou v pohode.“
Pochopí to?...??? ... ???
Mika sa usmeje a viditeľne uvoľní a ja pocítim rovnaké uvoľnenie, zasmejeme sa ... a cítime, že sme ozaj v rovnakom klane.
Totižto... verejne priznať, že niekedy dieťaťu dáte čosi sladké, je v súčasnosti dosť riskantné. Minimálne riskujete dlhú prednášku o cukre.
Naše uvoľnenie s Mikou pokračuje a postupne sa začíname priznávať ku všetkým špinavým tajomstvám – že naše deti pozerávajú rozprávky v telke, že Mika má v rúre mäso, zatiaľ čo je vonku, že neupratujeme pravidelne... život je hneď o čosi menej stresujúci! 

nedeľa, 22. mája 2016

ALICA V REŤAZIACH *7

ČASŤ 4
DALMIN CHLAPEC

Penelopa sa možno domnievala, že Dalma tak veľmi túžila byť výnimočná, že svojho vlastného Zajaca cielene vysnorila.
     Dalma však klamala. Nikdy sa k nemu dostať netúžila. Nikto jej nikdy nepotvrdil, že podaktorí z jej školy, bolo ich presne päť, vedú dvojitý život. Nič na svete nebývalo natoľko priamočiare, a preto si Dalma s Abelardom vymenila mnoho bozkov, mnoho objatí a mnoho zádrapčivých poznámok... kým zistila, že je chlapcom od Alíc.

nedeľa, 15. mája 2016

ALICA V REŤAZIACH *6

Rodičia mu večer rozprávali, čo sa stalo. Reči o rannej anarchii v škole sa rozšírili rýchlo. Podľa očakávania.
     Sedel v posteli opretý o vankúše a so sklonenou hlavou si miešal pečený čaj, zatiaľ čo jeho mama sa mu usadila na okraji prikrývky a dušovala sa aké mal šťastie, že mu práve dnes prišlo zle.
     Iste... – cynicky si pomyslel.
     Ich domácnosť bola obvykle plná podobných dobrôt – sušienky, domáce čaje, zákusky... matka nikdy nedovolila, aby sa čo i len na pohľad zdalo, že zo sladkých zásob ubudlo a takmer hystericky ich dopĺňala.

štvrtok, 12. mája 2016

LONDÝNSKE REZY

Londýnske rezy – to je taký krehký trojvrstvový koláčik, ktorý sa robí na 1000 spôsobov. Každý po svojom :). Niekto cesto predpečie, niekto nie. Niekto použije mandle, iný klasické orechy, marmeládu sladkú, či kyslejšiu... Aj ja mám svoj obľúbený spôsob. Snažila som sa urobiť verziu z kuchárskej knihy, ale skončila som pri vlastných prísadách. A tak mi Londýnske rezy chutia najviac.

Suroviny

streda, 11. mája 2016

11.5. - O formulácii...

Čoraz viac článkov na nete začína slovami (viac či menej podobne formulovanými), že nás generácie našich rodičov ničili. Či už ide o cukor, málo pohybu, málo venovania sa, diabolské chodítka, klokanky, Sunar a podobné veci.... Verím, že jedného dňa zistíme ako sa naši rodičia cítia, keď čítajú tieto články o tom ako nám škodili a aké zlo do našich životov doniesli, hoci niektorí z nás sú tie povestné „výnimky“ – zdraví, veselí a ani ich tak veľmi nebolia chrbtice. Bude to vtedy, keď veda opäť o krôčik postúpi a my sami o sebe začneme čítať o všetkom tom zle, čo sme s láskou zasiali do našich ratolestí, ktoré nám to nezabudnú pripomínať. Vlastne som celkom zvedavá, čím vlastne zničím život ja svojmu mláďaťu.
Nie že by som slepo papala všetko, čo naši rodičia robili... ale tak nejako si nemyslím, že mám chuť matke aj tak niečo vyčítať. Myslela to dobre. A hlavne – vtedy tie gúgľe ešte neboli.

A keďže nočník ešte duševné ani fyzické zdravie neničí, nedá mi nepochváliť sa, že sa mladý muž konečne rozhodol, že je to fajn vec. Síce bilancia je zatiaľ v pomere – dvakrát do teplákov, raz do nočníka... Ale verím, že *tik v oku smerujeme k lepším a lepším výsledkom :D.

utorok, 10. mája 2016

OUTFIT *4: Dlhé šaty z KRAJKY

Nazvala by som ich takto: Šaty, v ktorých mám chuť byť drama queen. Našla som ich u dorothyperkins a musím povedať, že ma okamžite upútali. Síce som si mohla objednať o číslo menšie, pretože spodné šaty nesedia :D, no pri troche snahy (pridaním tielka navyše;) sa to dá poľahky zamaskovať. Okamžite ako som ich zbadala, videla som v nich viktoriánsky potenciál! Čierna krajka, čo je viac?! :D Ok, ja viem, že by som mala používať skôr spisovanejší výraz „čipka“ – ale neviem prečo, spomínané slovo vo mne evokuje skôr niečo blížiace sa k spodnej bielizni. No tieto šaty sú hrubšie ako na obrázku pôsobia a ako som už spomínala, sú dosť dramatické. Mám pocit, že si k nim stačí dať už len červený rúž a môže sa diať čokoľvek, cítim sa neohrozene a dravo! Spodné šaty sú jednoduché, siahajúce sotva po kolená, takže bez čiernych siloniek šaty pôsobia veľmi zvodne. A musím povedať, že mi vzdialene pripomínajú čosi z módy 30tych rokov.
Na druhej strane, keď si k nim pridám spomínané silonky, sú temnejšie, zvýrazním driek opaskom a na krk dám čosi visiace, pôsobia na mňa až viktoriánsky.

nedeľa, 8. mája 2016

ALICA V REŤAZIACH *5

ČASŤ 3
SRDCOVÉ ŽEZLO

Odopol si retiazkové hodinky a položil ich na Lovercraftove zbierky, ktoré doniesol Ermelinde. Rozopol si sponu s guľatými koncami, ktorá mu pri páse držala ľahké sako pokope a zdvihol k ústam tyrkysovú šálku olemovanú vejárikom kvetov bielej čerešne. Zacítil, že mu do čaju ktosi vlial rum. A ten „ktosi“ práve spôsobil, že večne zasnene pôsobiaca blondínka Ermelinda, dosiaľ sediaca oproti nemu v boxe, vyskočila na nohy a rozveselene začala poskakovať na mieste. Sivo-fialová sukňa od jej šiat, posiata krémovými ružami, sa jej jemnučko vlnila. Šaty rozmarne sa otvárajúce priamo pod prsiami, v ktorých mala bielu blúzku s guľatým výstrihom, boli vzdušné ako ušité z motýlích krídiel.

štvrtok, 5. mája 2016

Juliana Gray: DÁMA NIKDY NEKLAME

Mala som chuť na oddychovú viktoriánsku romancu. A dostala som ju na narodeniny :). Sprvu ma zarazilo, že dej sa neodohráva v mojom obľúbenom Londýne, ale vlastne v Toskánsku na polorozpadnutom hrade. No čoskoro som zistila, že je to práve len jedno z mnohých oživení... no a starobylý hrad :D, to je v podstate čerešnička na torte!
Mladá vdova Alexandra Morleyová je po manželovej smrti na mizine. A keďže je zvyknutá na okázalý spoločenský život, aby unikla londýnskej hanbe, rozhodne sa na rok utiahnuť do Toskánska a na svoj „výlet“ nahovorí aj svoju sestru a sesternicu. Presne rovnaký nápad však majú aj traja gentlemani (áno, traja xD, aké „prekvapenie“) a trojica sa stretáva ešte skôr ako na hrad dorazia. Musím podotknúť, že dej je od začiatku milo veselý. Nielenže mi je gentlemanov vyslovene ľúto, keď stretnú rozmarné dámy a zrazu im mierne nedobrovoľne prepúšťajú svoje veľké izby v hostinci, ešte im nakoniec nechávajú aj kone a ufrflane sa vlečú do hradu po svojich... ale keď zistia, že pre akýsi omyl majú všetci šiesti na rok prenajatý rovnaký hrad, už toho majú ozaj plné zuby!

nedeľa, 1. mája 2016

JA a Pán Nobley ♥

Absolútne ulietavam na Austenlande!
Je to film, ktorý mám chuť púšťať si od rána do večera :D. Ale nebudem skrátka o tomto filme písať, pretože si ho mohol hocikto pred zopár dňami pozrieť v TV. Ale uvedomila som si, že je to film, z ktorého vznikli hádam tie najlepšie gifká, alebo inak povedané – také, čo dokonale sadli mne. Predovšetkým tie s pánom Nobleym :DDD ! Hovoria mi z duše!

ALICA V REŤAZIACH *4

ČASŤ 2
PENELOPA A ZAJAC

... Penelopa sprvu nerozumela ošiaľu, ktorý sa strhol. Ak sa vôkol vás doslova roztrhne vrece s bublajúcim chaosom je zložité zorientovať sa v ňom a dokonca si ho aj uvedomiť.
     Stála pri kŕdliku rapotajúcich dievčat... pri „svojom“ kŕdliku a cez pruhovanú slamku popíjala ovocný koktail.
     Jemne sa pohojdávala do hudby. Ružovo-modrá sukňa sa jej zľahka obtierala o nohy. Pokožku pod crop-topom z rovnakej látky jej šteklili priesvitné bodkované šaty, ktoré si cez všetko obliekla.
     Chcela konečne tancovať, chcela tiež dopiť koktail. Lenže potom sa strhol spomínaný chaos. No najprv jej do koktailu spadol strieborný prúžok, keď sa v tú noc prvýkrát spustil strieborný dážď.
     Chcela mnoho vecí...

utorok, 26. apríla 2016

VANILKOVÉ VENČEKY z odpaľovaného cesta

Dnes sa s vami delím o recept, vďaka ktorému som sa naučila odpaľované cesto. Recept na venčeky som našla v časopise, ale nikdy som ho nerobila presne podľa receptu, od začiatku som používala vlastnú vanilkovú náplň. V mojej širokej rodine tieto venčeky od začiatku žnú veľkú slávu :D. Počas Vianoc som mala plné ruky práce, pretože som ich vypekala na všetky strany, až som takmer už nemala energiu urobiť si aj vlastnú dávku.
Suroviny na cca 12-15 venčekov (podľa veľkosti akú zvolíte) sú nasledovné:

26.4. - Keď sa úlohy Vymenia...

Mladý ma buzeruje so slovíčkom „prosím“. Evidentne tu prebieha pomsta za to ako sme ho dosiaľ ja a drahý buzerovali s používaním vyššie spomenutého slovíčka. Ku príkladu – pred zopár dňami som si šla umyť vlasy, ale zabudla som si uterák. Nuž som zavolala ratolesť: „Teodoooor! Dones mi z obývačky uterák!“ Teodor sa objavil medzi dverami kúpeľne a jednoducho na mňa iba pozeral. Ja som tam stála predklonená do sprcháča, mokré vlasy, nič po ruke a opakujem: „Teo, uterák je v obývačke na radiátore, dones mi ho.“ Stojí a nereaguje. „Uterák!“ Nielenže nereaguje, on stojí a zazerá po mne. Myslím, že väčšina ľudí vie ako vie zazerať naštvané decko. Brutálne! „Teodor! Nerob sa, že nerozumieš, potrebujem uterák!“ Ani ho nehne, ale zrazu počujem ako si doslova šomre popod nos: „... tosím? ... tosím?“ A vtedy mi to došlo.
„Teo, PROSÍM ŤA, doniesol by si mi uterák?“
Okamžite sa otočil a doniesol mi... síce handru z podlahy :D... ale keď som ho znova pekne poprosila, priniesol mi aj ten uterák.
A má pravdu! Prečo by mal byť na dospelých a deti dvojitý meter! :D

nedeľa, 24. apríla 2016

ALICA V REŤAZIACH *3

Keď nad tým neskôr rozmýšľal uvedomil si, že to, že Iris nepovedal o úvahách, ktoré pred ním Alica načrtla, bolo vlastne prvé tajomstvo, ktoré spolu nezdieľali. Prvé, ktoré patrilo iba jemu.
     Keď o zopár nocí od návštevy u Alici sedel v boxe a pozoroval ako si k perám zdvíha širokú staroružovú šálku čaju orámovanú zlatom, v skutočnosti jej to veľmi túžil povedať. Lenže mal pocit, akoby ho Alica zahrnula do čohosi veľmi dôležitého, keď chcela poznať jeho názor. A urobiť z danej veci tajnosť dodalo pešiakovi pocit strelca.

piatok, 22. apríla 2016

22.4. - Návšteva

To, že ste pozvali na večeru dvoch metlákov poznáte aj podľa toho, že druhý deň ráno nájdete na detskej magnetickej tabuli, nad ktorou s vaším mláďaťom strávili nejaký čas, nakreslenú veľkú lebku so skríženými hnátmi...
V každom prípade, mláďa najprv plakalo, keď sme spolu otvorili dvere a v neosvetlenej chodbe (rozumiete, metláci si proste nemôžu zasvietiť svetlo :D) stáli dve temné postavy, no nakoniec z nich bol mierne povedané - nadšený. 

streda, 20. apríla 2016

JOHN SINGER SARGENT a jeho dámy

John Singer Sargent mi učaroval. Bol to významný americký portrétista, hoci sa svojim americkým rodičom narodil vo Florencii (1856) a nakoniec zomrel v Londýne v roku 1925, kde už roky žil.
Talent ukázal už v mladom veku a študoval pod vedením učiteľa menom Carolus-Duran, ktorý svojich študentov viedol k voľnejšiemu štýlu, nechával ich teda oslobodzovať sa od striktných pravidiel starej školy. Až keď mal 20 rokov prvýkrát sa pozrel do Ameriky.

utorok, 19. apríla 2016

19.4. - Nová Kamoška

Konečne som si dnes na ihrisku potykala s matkou, ktorú som vídala v obvyklom ihriskovom „kŕdliku“ už minulé leto. Mám ju fakt rada, kecáme ako staré kamošky. Mám ju rada, pretože nerozpráva o deťoch ... je to bývalá koncipientka, ktorá v tom nevidí zmysel, takže s ňou môžem frflať na naše predošlé zamestnania. Rozpráva o mužoch, rozpráva o živote, rozpráva o tom, že prečo sa niektoré ženy, preboha, nemaľujú a keď už rozpráva o deťoch, tak je to, akoby vyjadrila veci, ktoré si pre istotu iba myslím. Ako dnes. Už už som mala mláďa prihlásené do jaslí, ale cukla som, pretože chápete, čo by na to povedal svet, keby som to vzdala a v rámci oddychu jeho zábavu nechala na iných (tie tlaky z okolia pochopíte ženy-nematky, len počkajte xD) a hlavne – malý akoby vycítil, že som si išla dohodnúť stretnutie v jasliach a okamžite začal poslúchať a nenormálne mamičkovať. V noci som potom civela do stropu a chápala, že tú novú pupočnú šnúru predsa nemôžem prestrihnúť, veď chúďa dieťa to neprežije...! Ale ona povedala, že je to pravda, že „tí smradi proste naozaj vycítia, čo zamýšľame a potom sa podľa toho správajú!“
A dopekla! Hlboko v sebe viem, že má pravdu! Proste svätú pravdu! Nie nadarmo sa hovorí, že „deti prekuknú rodičov lepšie ako rodičia deti!“


Citát:

nedeľa, 17. apríla 2016

ALICA V REŤAZIACH *2

Potichučky sa priblížil k dverám svojej strohej izby. Priložil k nim ucho, inštinktívne sa pri nich prikrčil. Pomaličky otočil kľúčom v zámku. Do ticha sa ozvalo jemné cvaknutie. Hoci mu bolo jasné, že zvuk rodičov zobudiť nemôže, zavše mal po ňom pocit, akoby mohol rovno niečo hodiť na podlahu. Bolo nepríjemné ako sa zvuky v mĺkve zintenzívnili. Hneď ako cvaknutie, z ktorého mu na rukách takmer naskočila husia koža odznelo, Mirón si zhlboka vydýchol a vystrel sa. Ako celkom nový človek.
     Z vrecka na čiernej zamatovej veste vytiahol guľatučké hodinky na retiazke. Stlačením otvoril medený poklop nad ciferníkom a zamračil sa.

sobota, 16. apríla 2016

16.4. - ZOO

Dnes bol mládenec prvýkrát v ZOO.
Niektoré zvieratá ho zaujali, niektoré nie. Niekedy mi to prišlo, že by si dokázal nevšimnúť aj slona, čo by sa prechádzal hneď popri ňom. V DinoParku mňa osobne zasiahla nefalšovaná detská radosť z dinosaurov... a oni sa... chápete... EŠTE AJ HÝBU! Mladý bol distingvovane zaujatý a potom jediné, čo skutočne chcel, bolo sadnúť si uprostred DinoParku na zem a hrať sa s  obyčajnými kamienkami. Fakt. Urobil scénu, že chce iba sedieť a prehadzovať si kamienky. Človek už rozumie, prečo sa za týchto mladých ľudí neplatí vstupné. Bolo by to ozaj nefér vyťahovať z ľudí peniaze za trpaslíka, čo si chce len podržať zopár nerastov a pozerať do zeme. 

nedeľa, 10. apríla 2016

ALICA V REŤAZIACH *1


Idem s kožou na trh. Nemám z toho dobrý pocit. To ako vo fantastike neplávam (keďže toto dielo sa opiera o možnú blízku budúcnosť... no bez toho vedeckého, nehodím sa predsa hneď do vôd, v ktorých sa topím) som už vysvetľovala na svojom prvom blogu, kde mám veľa svojich poviedok a podobných počinov xD. Ale predsa som sa rozhodla nebyť taká ... istý kamarát by povedal - nerob cecky!... Prepáčte za výraz. No tak ich nerobím a dávam sem svoju "letnú prácu" v plnom rozsahu. Niečo, čo má cez 200normostrán a mohla by z toho byť útla knižka. Budem si vážiť každý komentár, aj keby som mala iba jedného čitateľa, keďže tento žáner je pre mňa nový a na tomto blogu svoje kreatívne písanie predstavujem vôbec prvýraz, bude to možno viac ako som vôbec mohla čakať. EŠTE UPOZORNENIE, ktoré azda píšem prvýkrát: Je tu viac násilia, nie prehnane zobrazeného a sexu ako obvykle riešim. Ale je to k veci. Títo mladí ľudia sú skrátka v mnohom iní.... Sama som sa s tým musela zmieriť.
Áno, zámerne bohapusto vykrádam Alicu v Krajine Zázrakov xD. Je môj inšpiračný vzor. Hoci celé to vzniklo zo sna, čo sa mi často stáva - o mladíkoch stojacich v rade, pripravených na všetko, s divnými steampunkovými zajačími maskami na tvárach. Nemala som zopár dní predtým hľadieť na toto. (viď. Obr.)
Želám príjemné čítanie.


--------------------------------------------

ALICA V REŤAZIACH
„We´re All Mad Here!“
Alice in Wonderland

Boli to obyčajní chlapci.
     Išlo o jedinú súvislú myšlienku, ktorú si Mirón v tú chladivú jarnú noc dokázal udržať, v momente keď sa ocitol uprostred chaosu, ktorý vždy zákonite vznikol, keď sa strhla bitka.

utorok, 5. apríla 2016

French Kiss... x(

Verím, že svitne deň, keď bude môj syn vďačný za to, ak ho pohryzne nejaká Francúzka. Ale teraz, na ihrisku, keď ide tá malá žabožrútka len tak okolo... to nie je bohviečo. Máte nejaký typ ako dieťa naučiť brániť sa? Problém je, že môj syn to nepríde hneď povedať, ale nechá si to pre seba, je proste zarazený. Samozrejme, nie je zvyknutý, že mu niekto ubližuje. Moje bojujúce ja má chuť povedať mu: „Pohryzni ju tiež!“ – ale je to správne? Asi nie, ale aj tak by som mu to rada povedala :D. Budú časy, keď bude v kolektíve sám a hoci doma je ťažký kápa, medzi detvákmi stojí ako puk, keď mu niekto ublíži. A ešte aby som nebola až taká tragická, musím podotknúť, že nie že by som týmto chcela povedať, že moje mláďa som v živote nevidela ako sáče (bezdôvodne!) o hlavu menšieho štupla. Vždy som zakročila. Francúzom to však asi bolo jedno a malý nám ukázal, čo sa stalo o dosť neskôr. SAKRBLEEEEEEE!

utorok, 29. marca 2016

28.3.- Šibačka

Človek sa chystá pomaly mesiac, rozhodne sa aké pekné šatôčky na seba navlečie, úsmev číslo päť a výslužku pre dieťa od vedľa (aj s 5timi evrákmi, lebo veď je „cool teta“) pripraví do veselej darčekovej tašky, svedomito si na nete pozrie nejaké vinše, svoje mláďa si poučí o šibaní, keď konečne slávnostne dostane ten dávno sľúbený korbáč a povolenie biť sa... a SUSEDIA POTOM ZAZVONIA POMALY PRED OSMOU, keď je ešte v pyžame a s kruhmi pod očami a zbesilo sa oblieka s výkrikmi: „Už idem idem IDEEEEM!“ Malý dostal korbáč a šibal iba sám seba. Názorne som sa mu snažila ukázať ako sa to má robiť, ale chytila som o haluzu susedin sveter a tvárila sa, že som si nevšimla ako jej vyťahujem očko. Povedala som „šibi ryby“ a ďalej som si už nepamätala. Medzi dverami bol chaos, sladkosti padali a 5 eurovky lietali... a o dve minúty bolo po všetkom a môj dokonalý dojem spláchnutý. Tož... človek proste musí vyzerať ako typická na všetky strany rozkrájaná matka práve vo chvíli, keď proti tomu imidžu najviac bojuje!!! :D

nedeľa, 27. marca 2016

27.3. - Ako Sa Schovať a Nechať na Seba Dieťa zabudnúť...

Príjemné predveľkonočné slnečné doobedie. Mláďa rozkopávalo krtince po celom Sade Johnyho Kinga. Ale priniesol mi poctivo našklbanú kytičku drobných kvietkov, takže moje srdce sa razom roztopilo. Horšie bolo, že nechcel odísť z ihriska domov na obed, sedel tam v kamienkoch a zaryto ich rozhadzoval okolo seba.  Použili sme s mužom osvedčenú taktiku všetkých rodičov. Povedali sme: „Odchádzame bez teba a ty si tu ostaň.“ A akože sme odišli. Za strom. Potom sme tam niekoľko minút prikrčení čučali a nenápadne sa vykláňali na svoju ratolesť, ktorá mala úplne v paži. Sedel si tam a hral sa ďalej. A hral a hral a hral. Stále sme nenápadne vykúkali, až kým sa na nás nezačal smiať otecko hojdajúci vlastnú ratolesť. Tak neviem, či sme tam schovaní vyzerali tak smiešne... alebo tento nekonečný proces dôverne pozná! V každom prípade sme ho nakoniec museli schmatnúť a odvliecť. Pretože sme mu rozhodne nechýbali.

streda, 23. marca 2016

23.3. - Dopravná Premiéra

Dnes sme mali veľkú premiéru. Prvýkrát sme sa viezli autobusom viac ako jednu zástavku. Išla som sa s mláďaťom pochváliť do bývalej práce. Avšak ide o veľkú vedeckú knižnicu, kde sa naozaj usilovne študuje... samozrejme moje dieťa sa MUSELO akurát vtedy mračiť a MUSELO hučať najhlučnejšou verziou svojho hlasu. Na druhej strane, nikde sa pre nič nehodil na zem, čo je oproti ránu, ktoré bolo natoľko emotívne, že som ho MUSELA zobrať von, inak by som asi škrtila plyšových macíkov plienkou, aby som aspoň trochu ventilovala ten pocit „ale ja sa tak snažím a on ma vôôôôbec neposlúcha“. Na prechádzke v meste bol ukážka vysmiatej dokonalosti. Škoda. Chápete, môj syn má nebezpečný úsmev xD, rada by som, aby s ním vhodne narábal. Najlepšie pred mojimi priateľmi a ex-kolegami. Cestou domov sme absolvovali tak celkovo premiéru s električkou a môžem povedať jedno – nepotrebujem posilku! Vôbec. Stačí prehodiť si na jedno rameno skĺzavajúcu tašku, druhou rukou držať 13kilové dieťa a popritom utekať na dopravný prostriedok. Prisaháááám, že tento mestský výlet ma dokonale odrovnal! Cítim každý sval v tele.
Je až fascinujúce ako vždy, keď sa snažím unaviť jeho, unavím len seba.

piatok, 18. marca 2016

PRAGUE BURLESQUE: Čarovne Zvodný Večer

Včera som s mojimi skvelými kamoškami – BB a Matulou – zažila jedinečný večer v KC Dunaji. 
Splnila som si naozaj dosť veľký sen, naživo vidieť Burlesku! A nielen hocijakú (nič proti Bratislavskej burleske, ale ... ehm... no skrátka, stačilo mi jedno video, aby som uskutočnila výber), už nejaký čas som čakala na Prague Burlesque.  Keď boli v KC prvýkrát, ušlo mi to, drahý mal práve narodeniny, takže som ostala s ním a verili by ste tomu, že ten chlap nechcel ísť na striptíz????! XD My sme sa normálne pohádali a hádka bola v znení, že ja: „Poďme! Poďme na ten striptíz!“ a on: „Nie, ja nechcem ísť na striptíz!“ a ja: „Ale JA chcem!“ a on: „Choď si sama, ja nejdem!“ :D Ale teraz, druhýkrát, som vyštartovala, s ľahkosťou v duši som zamierila rovno na show!
Aby som to vysvetlila – burleska, v súčasnosti nazývaná aj „neo-burleska“ – má v tejto kabaretnej verzii počiatky v USA na prelome 19. A 20.storočia.

streda, 16. marca 2016

13.3. - Lego "Nástroj Skazy"

Moje mláďa je nervák. Od rána sa vo svojej izbičke hrá s lego autíčkom, ktoré si vytvoril sám. Je šikovný. Urobil si trojité napájacie autíčko. Ide však o to, že jednotlivé časti sa odpájajú... každých 5 minút počujem príšerné zavrešťanie a zvuk ako zbytok autíčka hodí do steny. Teraz už mám pocit, že tam od nefalšovanej zlosti a zúfalstva lieta nábytok, tak neviem, či nemám hrať mŕtveho chrobáka. Chápete, keď ma zapojí do toho večného napájania... :D. Moje mláďa je šikovné, ale je to fakt neskutočný nervák, no ale rozumiem mu, ježišukriste, veď ide o VYPOJENÉ AUTÍČKA, kristovanoho svet zrútený!!! 

streda, 9. marca 2016

O matko-hyster-odkazoch

Už od nepamäti píšem maily sama sebe. Kedysi som sa tak povzbudzovala (okej, je to vonku xD), no posledné roky ide o krátke odkazy v predmete správy, aby som nezabudla na dôležité veci. Odkedy som matka, sú na dennom poriadku. Ide o to, že s mláďaťom sa mi urodila aj obrovská kopa úzkosti a nedôvery vo vlastnú schopnosť nezabudnúť na veľmi podstatnú vec. Ako napríklad si neverím, že mu ráno nevytiahnem mäsovú flákotu o dĺžke 4centimetre, aby sa mu rozmrazila k obedu. Pretože chápete, keby som na to zabudla... no čo by som to bola za matku! (Aj z toho dôvodu však mám v chladničke vždy uschovanú jednu bohapustú detskú hotovku) Ráno som však pozerala na predmet správy v znení „vyber guľky“. Akože tie mäsové, ale to už som sa nedočítala. Asi som už unavená sama zo seba, ale napadol mi konkrétny scenár - predstavte si, že to pošlem omylom mužovi do práce. Už aj také sa stalo. Čo by si asi myslel, keby mu jeho žena poslala na pracovný mail výzvu:  „Vyber guľky“.  Niekedy si prídem smiešna, pretože môj muž vždy krúti hlavou, že „samozrejme, že svojmu potomkovi nezabudneš vybrať potravu, veď čo si...“ Asi má pravdu, obvykle si na príťažlivosti typu „vyber guľky“ spomeniem skôr ako zapnem maily. Ale predsalen...Čo ak nie? Čo ak NIE?! S matkami je to asi tak, že nikdy neprestanú byť v skrytu duše také tiché úzkostlivé hysterky. Teda aspoň tie moje matky v mojom vnútri sa takto neustále ozývajú :D. 

nedeľa, 6. marca 2016

6.3. - Rozhojdaný Obed

Mláďa je teda na víkend u „baby“ a „dedeho“. Po dlhom čase sme dostali prvý nervózny telefonát od babky. Všetko však súvisí s tým starým známym, že mláďa sa u starých rodičov skrátka odtrhne z reťaze. Skákal skákal, predvádzal nejakého „pavúka“, čo evidentne patrí k jeho novým zručnostiam a som na to teda náramne zvedavá (možno...), až si vyskákal zo žalúdka „celý obed a trocha vody“. A všetci dobre vieme, že deti nevracajú, deti hádžu šabľu. A hádžu ju dosť ďaleko...
Popravde, tieto jeho vyskákané potraviny dosť dobre poznám, takže som ju rýchlo upokojila. Na druhej strane už by bolo fajn, keby vedel zjesť aspoň jedno jedlo denne v absolútnom pokoji. Naozaj to bude trvať ešte celé roky???? O.o 

piatok, 4. marca 2016

Prečo Dávam mláďa k starým rodičom?

„Ahojmamitati!“ ... bzum... a už je po dieťati. „Počkáááj, vráť sa od toho výťahu a choď dať maminke ešte pusu.“ „Mami, mami“ *vzdušná pusa... bzum... a už je vo výťahu s dedkom.
Aj by som vyplakávala, ale na stole mám kopec ženských časopisov, ktoré inokedy nemôžem čítať. Cez deň by to s časopismi dopadlo ako keď som sa mu snažila prvýkrát prečítať rozprávku. Pri vrcholiacej zápletke sa mi zrazu v zábere objavila detská ruka a celú rozčítanú stranu mi jediným šklbnutím odtrhla.

štvrtok, 3. marca 2016

3.3. - Vzbura pri Tresku

Dnes sme zažili scénu v garáži pri Tresku... veď viete o aký obchodný dom mi ide :D. Mláďa si skrátka nechcelo sadnúť do nákupného vozíka. Je blbé, keď je v garáži pomenej ľudí a nemáte ani možnosť tváriť sa, že to „dieťa, čo strašne nasilu vreští, nieee je moje ..nieeeee...“ XD. No muž sa naštval a veľakrát hecovaný mnou samotnou (pretože u nás to funguje tak, že on je ten dobrý policajt a ja ten zlý), zavelil: „Ak neprestaneš, IDE SA DOMOV!“
Samozrejme to neprestalo, tak ho schmatol... a potom už bolo všetko ako v spomalenom filme. Neskutočne pomaly sme kráčali k nášmu autu, ba zo sekundy na sekundu pomalšie a pomalšie. Niekde medzi tým nekonečným sunutím a vrešťaním som len tak napol úst zamrmlala: „A kam to vlastne ideme?“
A muž mi s dosť vydeseným výrazom zašepkal: „No... neviem ... asi domov, nie? Veď nemôžeme popustiť.“
A tak sme sa sunuli a modlili, aby prestal, pretože odviesť ho domov a vyzliekať, zatiaľ čo druhý rodič sa vráti na veľký nákup sám, je samozrejme zbytočne komplikované.
Vďaka bohu, uveril nám! Popri ošívaní sa pri aute nakoniec privolil na to, že si do toho vozíka sadne. A užil si to! Nech žije zásadovosť pri výchove! Je trochu desivá, ale oplatí sa. 

1.3. – Nespanie poobede

Dnešný deň je zásadový! Moje mláďa mi dalo najavo, že budú existovať dni, kedy si poobede proste nepospí! On dnes nespal! Chápete to? NESPAL!!!!! Niektoré matky by poobedný spánok svojho dieťaťa využili na nejaké tie doplnkové upratovacie práce. Ja osobne si vtedy uvarím kávičku a otvorím knihu. Proste – psychohygiena. Nie že by som nič nespratala, nie... ale v mojom prípade ide v ten čas, kedy mláďa zaspí, o uhol pohľadu. Spracem všetky hračky v mojom najbližšom okolí. A keď si sadnem na pohovku a rozhliadnem sa po krásnej upratanej izbe, ktorej dominuje nádherná fialová orchidea na stole pod oknom, zistím že na polici pod kávovým stolíkom sú ledabolo rozhádzané tie najmenšie hračky.... Takže stôl posuniem bližšie ku mne, aby mi výhľad na policu zakrýval ...no... ten uhol pohľadu. A otvorím si knihu... No a dnes...a nielen dnes!!! Mi syn naznačil, že poobedný spánok už nie je pravidelnosť a hoci ho zatiaľ vyhadzuje tak raz za dva týždne, mám z toho trochu zimomriavky. Ono to súvisí vo všeobecnosti s tým, že dva roky na materskej už sú ozaj záhul – filozoficky povedané – a prísť o poobedné ticho je dosť sila. Zhodla som sa na tom so všetkými matkami, s ktorými sa stretávam (teda s tou jednou). Niekedy po tých x-dňoch opakujúcich sa činností, ktoré nekončia ani cez víkend, sa už neviete dočkať, kedy vaše dieťa konečne preberie nejaká inštitúcia. Keď mi nespal druhýkrát, za 4 minúty som mala vyhľadané všetky jasle v okolí, za ďalšie štyri som už mala vyhľadanú potenciálnu prácu ... a o ďalšie 4 som vedela, že toho svojho anjelika nedokážem opustiť. Máte to tiež tak? Ste celkovo z materskej tak trochu náladové? Zaujímalo by ma, či si mám zapnúť mód „materské výčitky svedomia“, alebo to ešte nechať tak XD.

27.2. – Dvojposchodový Detský Kútik

Na kieho ďasa sú komu dvojposchodové detské kútiky s kopou oddelených častí odstupňovaných vekom od 0 po 5, kde sa rodičia ledva narvú. A pritom je jasné, že za tým vekom nula až minimálne tri sa človek musí doplaziť, aby si ho odkontroloval. Lebo veď za straty a úrazy nikto okrem vás nezodpovedá. Vyzerá to ako mučiareň pre rodičov a niečo, kam sa vypúšťajú halucinogénne výpary, čo pôsobia iba na deti. Naozaj mi príde, že deti sú komplet „hotové“ z toho všetkého. Vrátane môjho mláďaťa, ktoré je inak vo väčších priestoroch plaché. Ale v sobotu ráno, keď sme mu teda zaplatili tie dve eurá na hodinu vyrazil ako delová strela. Jediné pozitívne na tom všetkom je samozrejme to, že mladý muž je šťastný a tiež to, že ja som mohla ostať s kávičkou v ruke v kaviarenskej časti v „odkladisku matiek“ ako to volá môj muž. Pôvodne sme prišli do nového mega kútika s dohodou, že sa s mláďaťom prestriedame.