utorok, 29. marca 2016

28.3.- Šibačka

Človek sa chystá pomaly mesiac, rozhodne sa aké pekné šatôčky na seba navlečie, úsmev číslo päť a výslužku pre dieťa od vedľa (aj s 5timi evrákmi, lebo veď je „cool teta“) pripraví do veselej darčekovej tašky, svedomito si na nete pozrie nejaké vinše, svoje mláďa si poučí o šibaní, keď konečne slávnostne dostane ten dávno sľúbený korbáč a povolenie biť sa... a SUSEDIA POTOM ZAZVONIA POMALY PRED OSMOU, keď je ešte v pyžame a s kruhmi pod očami a zbesilo sa oblieka s výkrikmi: „Už idem idem IDEEEEM!“ Malý dostal korbáč a šibal iba sám seba. Názorne som sa mu snažila ukázať ako sa to má robiť, ale chytila som o haluzu susedin sveter a tvárila sa, že som si nevšimla ako jej vyťahujem očko. Povedala som „šibi ryby“ a ďalej som si už nepamätala. Medzi dverami bol chaos, sladkosti padali a 5 eurovky lietali... a o dve minúty bolo po všetkom a môj dokonalý dojem spláchnutý. Tož... človek proste musí vyzerať ako typická na všetky strany rozkrájaná matka práve vo chvíli, keď proti tomu imidžu najviac bojuje!!! :D

nedeľa, 27. marca 2016

27.3. - Ako Sa Schovať a Nechať na Seba Dieťa zabudnúť...

Príjemné predveľkonočné slnečné doobedie. Mláďa rozkopávalo krtince po celom Sade Johnyho Kinga. Ale priniesol mi poctivo našklbanú kytičku drobných kvietkov, takže moje srdce sa razom roztopilo. Horšie bolo, že nechcel odísť z ihriska domov na obed, sedel tam v kamienkoch a zaryto ich rozhadzoval okolo seba.  Použili sme s mužom osvedčenú taktiku všetkých rodičov. Povedali sme: „Odchádzame bez teba a ty si tu ostaň.“ A akože sme odišli. Za strom. Potom sme tam niekoľko minút prikrčení čučali a nenápadne sa vykláňali na svoju ratolesť, ktorá mala úplne v paži. Sedel si tam a hral sa ďalej. A hral a hral a hral. Stále sme nenápadne vykúkali, až kým sa na nás nezačal smiať otecko hojdajúci vlastnú ratolesť. Tak neviem, či sme tam schovaní vyzerali tak smiešne... alebo tento nekonečný proces dôverne pozná! V každom prípade sme ho nakoniec museli schmatnúť a odvliecť. Pretože sme mu rozhodne nechýbali.

streda, 23. marca 2016

23.3. - Dopravná Premiéra

Dnes sme mali veľkú premiéru. Prvýkrát sme sa viezli autobusom viac ako jednu zástavku. Išla som sa s mláďaťom pochváliť do bývalej práce. Avšak ide o veľkú vedeckú knižnicu, kde sa naozaj usilovne študuje... samozrejme moje dieťa sa MUSELO akurát vtedy mračiť a MUSELO hučať najhlučnejšou verziou svojho hlasu. Na druhej strane, nikde sa pre nič nehodil na zem, čo je oproti ránu, ktoré bolo natoľko emotívne, že som ho MUSELA zobrať von, inak by som asi škrtila plyšových macíkov plienkou, aby som aspoň trochu ventilovala ten pocit „ale ja sa tak snažím a on ma vôôôôbec neposlúcha“. Na prechádzke v meste bol ukážka vysmiatej dokonalosti. Škoda. Chápete, môj syn má nebezpečný úsmev xD, rada by som, aby s ním vhodne narábal. Najlepšie pred mojimi priateľmi a ex-kolegami. Cestou domov sme absolvovali tak celkovo premiéru s električkou a môžem povedať jedno – nepotrebujem posilku! Vôbec. Stačí prehodiť si na jedno rameno skĺzavajúcu tašku, druhou rukou držať 13kilové dieťa a popritom utekať na dopravný prostriedok. Prisaháááám, že tento mestský výlet ma dokonale odrovnal! Cítim každý sval v tele.
Je až fascinujúce ako vždy, keď sa snažím unaviť jeho, unavím len seba.

piatok, 18. marca 2016

PRAGUE BURLESQUE: Čarovne Zvodný Večer

Včera som s mojimi skvelými kamoškami – BB a Matulou – zažila jedinečný večer v KC Dunaji. 
Splnila som si naozaj dosť veľký sen, naživo vidieť Burlesku! A nielen hocijakú (nič proti Bratislavskej burleske, ale ... ehm... no skrátka, stačilo mi jedno video, aby som uskutočnila výber), už nejaký čas som čakala na Prague Burlesque.  Keď boli v KC prvýkrát, ušlo mi to, drahý mal práve narodeniny, takže som ostala s ním a verili by ste tomu, že ten chlap nechcel ísť na striptíz????! XD My sme sa normálne pohádali a hádka bola v znení, že ja: „Poďme! Poďme na ten striptíz!“ a on: „Nie, ja nechcem ísť na striptíz!“ a ja: „Ale JA chcem!“ a on: „Choď si sama, ja nejdem!“ :D Ale teraz, druhýkrát, som vyštartovala, s ľahkosťou v duši som zamierila rovno na show!
Aby som to vysvetlila – burleska, v súčasnosti nazývaná aj „neo-burleska“ – má v tejto kabaretnej verzii počiatky v USA na prelome 19. A 20.storočia.

streda, 16. marca 2016

13.3. - Lego "Nástroj Skazy"

Moje mláďa je nervák. Od rána sa vo svojej izbičke hrá s lego autíčkom, ktoré si vytvoril sám. Je šikovný. Urobil si trojité napájacie autíčko. Ide však o to, že jednotlivé časti sa odpájajú... každých 5 minút počujem príšerné zavrešťanie a zvuk ako zbytok autíčka hodí do steny. Teraz už mám pocit, že tam od nefalšovanej zlosti a zúfalstva lieta nábytok, tak neviem, či nemám hrať mŕtveho chrobáka. Chápete, keď ma zapojí do toho večného napájania... :D. Moje mláďa je šikovné, ale je to fakt neskutočný nervák, no ale rozumiem mu, ježišukriste, veď ide o VYPOJENÉ AUTÍČKA, kristovanoho svet zrútený!!! 

streda, 9. marca 2016

O matko-hyster-odkazoch

Už od nepamäti píšem maily sama sebe. Kedysi som sa tak povzbudzovala (okej, je to vonku xD), no posledné roky ide o krátke odkazy v predmete správy, aby som nezabudla na dôležité veci. Odkedy som matka, sú na dennom poriadku. Ide o to, že s mláďaťom sa mi urodila aj obrovská kopa úzkosti a nedôvery vo vlastnú schopnosť nezabudnúť na veľmi podstatnú vec. Ako napríklad si neverím, že mu ráno nevytiahnem mäsovú flákotu o dĺžke 4centimetre, aby sa mu rozmrazila k obedu. Pretože chápete, keby som na to zabudla... no čo by som to bola za matku! (Aj z toho dôvodu však mám v chladničke vždy uschovanú jednu bohapustú detskú hotovku) Ráno som však pozerala na predmet správy v znení „vyber guľky“. Akože tie mäsové, ale to už som sa nedočítala. Asi som už unavená sama zo seba, ale napadol mi konkrétny scenár - predstavte si, že to pošlem omylom mužovi do práce. Už aj také sa stalo. Čo by si asi myslel, keby mu jeho žena poslala na pracovný mail výzvu:  „Vyber guľky“.  Niekedy si prídem smiešna, pretože môj muž vždy krúti hlavou, že „samozrejme, že svojmu potomkovi nezabudneš vybrať potravu, veď čo si...“ Asi má pravdu, obvykle si na príťažlivosti typu „vyber guľky“ spomeniem skôr ako zapnem maily. Ale predsalen...Čo ak nie? Čo ak NIE?! S matkami je to asi tak, že nikdy neprestanú byť v skrytu duše také tiché úzkostlivé hysterky. Teda aspoň tie moje matky v mojom vnútri sa takto neustále ozývajú :D. 

nedeľa, 6. marca 2016

6.3. - Rozhojdaný Obed

Mláďa je teda na víkend u „baby“ a „dedeho“. Po dlhom čase sme dostali prvý nervózny telefonát od babky. Všetko však súvisí s tým starým známym, že mláďa sa u starých rodičov skrátka odtrhne z reťaze. Skákal skákal, predvádzal nejakého „pavúka“, čo evidentne patrí k jeho novým zručnostiam a som na to teda náramne zvedavá (možno...), až si vyskákal zo žalúdka „celý obed a trocha vody“. A všetci dobre vieme, že deti nevracajú, deti hádžu šabľu. A hádžu ju dosť ďaleko...
Popravde, tieto jeho vyskákané potraviny dosť dobre poznám, takže som ju rýchlo upokojila. Na druhej strane už by bolo fajn, keby vedel zjesť aspoň jedno jedlo denne v absolútnom pokoji. Naozaj to bude trvať ešte celé roky???? O.o 

piatok, 4. marca 2016

Prečo Dávam mláďa k starým rodičom?

„Ahojmamitati!“ ... bzum... a už je po dieťati. „Počkáááj, vráť sa od toho výťahu a choď dať maminke ešte pusu.“ „Mami, mami“ *vzdušná pusa... bzum... a už je vo výťahu s dedkom.
Aj by som vyplakávala, ale na stole mám kopec ženských časopisov, ktoré inokedy nemôžem čítať. Cez deň by to s časopismi dopadlo ako keď som sa mu snažila prvýkrát prečítať rozprávku. Pri vrcholiacej zápletke sa mi zrazu v zábere objavila detská ruka a celú rozčítanú stranu mi jediným šklbnutím odtrhla.

štvrtok, 3. marca 2016

3.3. - Vzbura pri Tresku

Dnes sme zažili scénu v garáži pri Tresku... veď viete o aký obchodný dom mi ide :D. Mláďa si skrátka nechcelo sadnúť do nákupného vozíka. Je blbé, keď je v garáži pomenej ľudí a nemáte ani možnosť tváriť sa, že to „dieťa, čo strašne nasilu vreští, nieee je moje ..nieeeee...“ XD. No muž sa naštval a veľakrát hecovaný mnou samotnou (pretože u nás to funguje tak, že on je ten dobrý policajt a ja ten zlý), zavelil: „Ak neprestaneš, IDE SA DOMOV!“
Samozrejme to neprestalo, tak ho schmatol... a potom už bolo všetko ako v spomalenom filme. Neskutočne pomaly sme kráčali k nášmu autu, ba zo sekundy na sekundu pomalšie a pomalšie. Niekde medzi tým nekonečným sunutím a vrešťaním som len tak napol úst zamrmlala: „A kam to vlastne ideme?“
A muž mi s dosť vydeseným výrazom zašepkal: „No... neviem ... asi domov, nie? Veď nemôžeme popustiť.“
A tak sme sa sunuli a modlili, aby prestal, pretože odviesť ho domov a vyzliekať, zatiaľ čo druhý rodič sa vráti na veľký nákup sám, je samozrejme zbytočne komplikované.
Vďaka bohu, uveril nám! Popri ošívaní sa pri aute nakoniec privolil na to, že si do toho vozíka sadne. A užil si to! Nech žije zásadovosť pri výchove! Je trochu desivá, ale oplatí sa. 

1.3. – Nespanie poobede

Dnešný deň je zásadový! Moje mláďa mi dalo najavo, že budú existovať dni, kedy si poobede proste nepospí! On dnes nespal! Chápete to? NESPAL!!!!! Niektoré matky by poobedný spánok svojho dieťaťa využili na nejaké tie doplnkové upratovacie práce. Ja osobne si vtedy uvarím kávičku a otvorím knihu. Proste – psychohygiena. Nie že by som nič nespratala, nie... ale v mojom prípade ide v ten čas, kedy mláďa zaspí, o uhol pohľadu. Spracem všetky hračky v mojom najbližšom okolí. A keď si sadnem na pohovku a rozhliadnem sa po krásnej upratanej izbe, ktorej dominuje nádherná fialová orchidea na stole pod oknom, zistím že na polici pod kávovým stolíkom sú ledabolo rozhádzané tie najmenšie hračky.... Takže stôl posuniem bližšie ku mne, aby mi výhľad na policu zakrýval ...no... ten uhol pohľadu. A otvorím si knihu... No a dnes...a nielen dnes!!! Mi syn naznačil, že poobedný spánok už nie je pravidelnosť a hoci ho zatiaľ vyhadzuje tak raz za dva týždne, mám z toho trochu zimomriavky. Ono to súvisí vo všeobecnosti s tým, že dva roky na materskej už sú ozaj záhul – filozoficky povedané – a prísť o poobedné ticho je dosť sila. Zhodla som sa na tom so všetkými matkami, s ktorými sa stretávam (teda s tou jednou). Niekedy po tých x-dňoch opakujúcich sa činností, ktoré nekončia ani cez víkend, sa už neviete dočkať, kedy vaše dieťa konečne preberie nejaká inštitúcia. Keď mi nespal druhýkrát, za 4 minúty som mala vyhľadané všetky jasle v okolí, za ďalšie štyri som už mala vyhľadanú potenciálnu prácu ... a o ďalšie 4 som vedela, že toho svojho anjelika nedokážem opustiť. Máte to tiež tak? Ste celkovo z materskej tak trochu náladové? Zaujímalo by ma, či si mám zapnúť mód „materské výčitky svedomia“, alebo to ešte nechať tak XD.

27.2. – Dvojposchodový Detský Kútik

Na kieho ďasa sú komu dvojposchodové detské kútiky s kopou oddelených častí odstupňovaných vekom od 0 po 5, kde sa rodičia ledva narvú. A pritom je jasné, že za tým vekom nula až minimálne tri sa človek musí doplaziť, aby si ho odkontroloval. Lebo veď za straty a úrazy nikto okrem vás nezodpovedá. Vyzerá to ako mučiareň pre rodičov a niečo, kam sa vypúšťajú halucinogénne výpary, čo pôsobia iba na deti. Naozaj mi príde, že deti sú komplet „hotové“ z toho všetkého. Vrátane môjho mláďaťa, ktoré je inak vo väčších priestoroch plaché. Ale v sobotu ráno, keď sme mu teda zaplatili tie dve eurá na hodinu vyrazil ako delová strela. Jediné pozitívne na tom všetkom je samozrejme to, že mladý muž je šťastný a tiež to, že ja som mohla ostať s kávičkou v ruke v kaviarenskej časti v „odkladisku matiek“ ako to volá môj muž. Pôvodne sme prišli do nového mega kútika s dohodou, že sa s mláďaťom prestriedame.