štvrtok, 3. marca 2016

27.2. – Dvojposchodový Detský Kútik

Na kieho ďasa sú komu dvojposchodové detské kútiky s kopou oddelených častí odstupňovaných vekom od 0 po 5, kde sa rodičia ledva narvú. A pritom je jasné, že za tým vekom nula až minimálne tri sa človek musí doplaziť, aby si ho odkontroloval. Lebo veď za straty a úrazy nikto okrem vás nezodpovedá. Vyzerá to ako mučiareň pre rodičov a niečo, kam sa vypúšťajú halucinogénne výpary, čo pôsobia iba na deti. Naozaj mi príde, že deti sú komplet „hotové“ z toho všetkého. Vrátane môjho mláďaťa, ktoré je inak vo väčších priestoroch plaché. Ale v sobotu ráno, keď sme mu teda zaplatili tie dve eurá na hodinu vyrazil ako delová strela. Jediné pozitívne na tom všetkom je samozrejme to, že mladý muž je šťastný a tiež to, že ja som mohla ostať s kávičkou v ruke v kaviarenskej časti v „odkladisku matiek“ ako to volá môj muž. Pôvodne sme prišli do nového mega kútika s dohodou, že sa s mláďaťom prestriedame.
Ale hneď som pochopila, že mám radšej maličké detské kútiky, kde iba tak sedím na okraji ohraničeného priestoru a sem tam synovi podám ruku, keď chcem kamsi vyliezť, alebo čosi výchovne podotknem (najčastejšie je to: „Teodor, NIE!“). Povedala som mužovi, že len čo dopijem kávu vystriedam ho pri malom a potom som ju pila špinavo pomaly a sledovala ho ako dlhými pokojnými krokmi nasleduje naše trieliace šidlo a rve sa do častí, kde sa ledva zmestí... Pravidelne sa ku mne privievali závany potu a výkriky deciek nasledovaných ich upachtenými ockami, čo sa spúšťali po šmykľavkách, kde sa ledva zmestili... muž mi neskôr opisoval príbeh ocka zaseknutého v krytej šmykľavke. Bol to skvelý deň. Už dlho som si takto nerušene nevypila outdoorové kafe xD.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára