štvrtok, 3. marca 2016

3.3. - Vzbura pri Tresku

Dnes sme zažili scénu v garáži pri Tresku... veď viete o aký obchodný dom mi ide :D. Mláďa si skrátka nechcelo sadnúť do nákupného vozíka. Je blbé, keď je v garáži pomenej ľudí a nemáte ani možnosť tváriť sa, že to „dieťa, čo strašne nasilu vreští, nieee je moje ..nieeeee...“ XD. No muž sa naštval a veľakrát hecovaný mnou samotnou (pretože u nás to funguje tak, že on je ten dobrý policajt a ja ten zlý), zavelil: „Ak neprestaneš, IDE SA DOMOV!“
Samozrejme to neprestalo, tak ho schmatol... a potom už bolo všetko ako v spomalenom filme. Neskutočne pomaly sme kráčali k nášmu autu, ba zo sekundy na sekundu pomalšie a pomalšie. Niekde medzi tým nekonečným sunutím a vrešťaním som len tak napol úst zamrmlala: „A kam to vlastne ideme?“
A muž mi s dosť vydeseným výrazom zašepkal: „No... neviem ... asi domov, nie? Veď nemôžeme popustiť.“
A tak sme sa sunuli a modlili, aby prestal, pretože odviesť ho domov a vyzliekať, zatiaľ čo druhý rodič sa vráti na veľký nákup sám, je samozrejme zbytočne komplikované.
Vďaka bohu, uveril nám! Popri ošívaní sa pri aute nakoniec privolil na to, že si do toho vozíka sadne. A užil si to! Nech žije zásadovosť pri výchove! Je trochu desivá, ale oplatí sa. 

2 komentáre:

  1. =DDDDDD Plačem! Doslova plačem od smiechu! A popritom si uvedomujem, že moji rodičia na nás vlastne skúšali úplne to isté! A musím povedať, že som im to naozaj verila... nuž, vlastne rovnako ako Teo.=D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Este ked budeme my rodicia sebaistejsi, bude to lepsie xD

      Odstrániť