utorok, 26. apríla 2016

VANILKOVÉ VENČEKY z odpaľovaného cesta

Dnes sa s vami delím o recept, vďaka ktorému som sa naučila odpaľované cesto. Recept na venčeky som našla v časopise, ale nikdy som ho nerobila presne podľa receptu, od začiatku som používala vlastnú vanilkovú náplň. V mojej širokej rodine tieto venčeky od začiatku žnú veľkú slávu :D. Počas Vianoc som mala plné ruky práce, pretože som ich vypekala na všetky strany, až som takmer už nemala energiu urobiť si aj vlastnú dávku.
Suroviny na cca 12-15 venčekov (podľa veľkosti akú zvolíte) sú nasledovné:

26.4. - Keď sa úlohy Vymenia...

Mladý ma buzeruje so slovíčkom „prosím“. Evidentne tu prebieha pomsta za to ako sme ho dosiaľ ja a drahý buzerovali s používaním vyššie spomenutého slovíčka. Ku príkladu – pred zopár dňami som si šla umyť vlasy, ale zabudla som si uterák. Nuž som zavolala ratolesť: „Teodoooor! Dones mi z obývačky uterák!“ Teodor sa objavil medzi dverami kúpeľne a jednoducho na mňa iba pozeral. Ja som tam stála predklonená do sprcháča, mokré vlasy, nič po ruke a opakujem: „Teo, uterák je v obývačke na radiátore, dones mi ho.“ Stojí a nereaguje. „Uterák!“ Nielenže nereaguje, on stojí a zazerá po mne. Myslím, že väčšina ľudí vie ako vie zazerať naštvané decko. Brutálne! „Teodor! Nerob sa, že nerozumieš, potrebujem uterák!“ Ani ho nehne, ale zrazu počujem ako si doslova šomre popod nos: „... tosím? ... tosím?“ A vtedy mi to došlo.
„Teo, PROSÍM ŤA, doniesol by si mi uterák?“
Okamžite sa otočil a doniesol mi... síce handru z podlahy :D... ale keď som ho znova pekne poprosila, priniesol mi aj ten uterák.
A má pravdu! Prečo by mal byť na dospelých a deti dvojitý meter! :D

nedeľa, 24. apríla 2016

ALICA V REŤAZIACH *3

Keď nad tým neskôr rozmýšľal uvedomil si, že to, že Iris nepovedal o úvahách, ktoré pred ním Alica načrtla, bolo vlastne prvé tajomstvo, ktoré spolu nezdieľali. Prvé, ktoré patrilo iba jemu.
     Keď o zopár nocí od návštevy u Alici sedel v boxe a pozoroval ako si k perám zdvíha širokú staroružovú šálku čaju orámovanú zlatom, v skutočnosti jej to veľmi túžil povedať. Lenže mal pocit, akoby ho Alica zahrnula do čohosi veľmi dôležitého, keď chcela poznať jeho názor. A urobiť z danej veci tajnosť dodalo pešiakovi pocit strelca.

piatok, 22. apríla 2016

22.4. - Návšteva

To, že ste pozvali na večeru dvoch metlákov poznáte aj podľa toho, že druhý deň ráno nájdete na detskej magnetickej tabuli, nad ktorou s vaším mláďaťom strávili nejaký čas, nakreslenú veľkú lebku so skríženými hnátmi...
V každom prípade, mláďa najprv plakalo, keď sme spolu otvorili dvere a v neosvetlenej chodbe (rozumiete, metláci si proste nemôžu zasvietiť svetlo :D) stáli dve temné postavy, no nakoniec z nich bol mierne povedané - nadšený. 

streda, 20. apríla 2016

JOHN SINGER SARGENT a jeho dámy

John Singer Sargent mi učaroval. Bol to významný americký portrétista, hoci sa svojim americkým rodičom narodil vo Florencii (1856) a nakoniec zomrel v Londýne v roku 1925, kde už roky žil.
Talent ukázal už v mladom veku a študoval pod vedením učiteľa menom Carolus-Duran, ktorý svojich študentov viedol k voľnejšiemu štýlu, nechával ich teda oslobodzovať sa od striktných pravidiel starej školy. Až keď mal 20 rokov prvýkrát sa pozrel do Ameriky.

utorok, 19. apríla 2016

19.4. - Nová Kamoška

Konečne som si dnes na ihrisku potykala s matkou, ktorú som vídala v obvyklom ihriskovom „kŕdliku“ už minulé leto. Mám ju fakt rada, kecáme ako staré kamošky. Mám ju rada, pretože nerozpráva o deťoch ... je to bývalá koncipientka, ktorá v tom nevidí zmysel, takže s ňou môžem frflať na naše predošlé zamestnania. Rozpráva o mužoch, rozpráva o živote, rozpráva o tom, že prečo sa niektoré ženy, preboha, nemaľujú a keď už rozpráva o deťoch, tak je to, akoby vyjadrila veci, ktoré si pre istotu iba myslím. Ako dnes. Už už som mala mláďa prihlásené do jaslí, ale cukla som, pretože chápete, čo by na to povedal svet, keby som to vzdala a v rámci oddychu jeho zábavu nechala na iných (tie tlaky z okolia pochopíte ženy-nematky, len počkajte xD) a hlavne – malý akoby vycítil, že som si išla dohodnúť stretnutie v jasliach a okamžite začal poslúchať a nenormálne mamičkovať. V noci som potom civela do stropu a chápala, že tú novú pupočnú šnúru predsa nemôžem prestrihnúť, veď chúďa dieťa to neprežije...! Ale ona povedala, že je to pravda, že „tí smradi proste naozaj vycítia, čo zamýšľame a potom sa podľa toho správajú!“
A dopekla! Hlboko v sebe viem, že má pravdu! Proste svätú pravdu! Nie nadarmo sa hovorí, že „deti prekuknú rodičov lepšie ako rodičia deti!“


Citát:

nedeľa, 17. apríla 2016

ALICA V REŤAZIACH *2

Potichučky sa priblížil k dverám svojej strohej izby. Priložil k nim ucho, inštinktívne sa pri nich prikrčil. Pomaličky otočil kľúčom v zámku. Do ticha sa ozvalo jemné cvaknutie. Hoci mu bolo jasné, že zvuk rodičov zobudiť nemôže, zavše mal po ňom pocit, akoby mohol rovno niečo hodiť na podlahu. Bolo nepríjemné ako sa zvuky v mĺkve zintenzívnili. Hneď ako cvaknutie, z ktorého mu na rukách takmer naskočila husia koža odznelo, Mirón si zhlboka vydýchol a vystrel sa. Ako celkom nový človek.
     Z vrecka na čiernej zamatovej veste vytiahol guľatučké hodinky na retiazke. Stlačením otvoril medený poklop nad ciferníkom a zamračil sa.

sobota, 16. apríla 2016

16.4. - ZOO

Dnes bol mládenec prvýkrát v ZOO.
Niektoré zvieratá ho zaujali, niektoré nie. Niekedy mi to prišlo, že by si dokázal nevšimnúť aj slona, čo by sa prechádzal hneď popri ňom. V DinoParku mňa osobne zasiahla nefalšovaná detská radosť z dinosaurov... a oni sa... chápete... EŠTE AJ HÝBU! Mladý bol distingvovane zaujatý a potom jediné, čo skutočne chcel, bolo sadnúť si uprostred DinoParku na zem a hrať sa s  obyčajnými kamienkami. Fakt. Urobil scénu, že chce iba sedieť a prehadzovať si kamienky. Človek už rozumie, prečo sa za týchto mladých ľudí neplatí vstupné. Bolo by to ozaj nefér vyťahovať z ľudí peniaze za trpaslíka, čo si chce len podržať zopár nerastov a pozerať do zeme. 

nedeľa, 10. apríla 2016

ALICA V REŤAZIACH *1


Idem s kožou na trh. Nemám z toho dobrý pocit. To ako vo fantastike neplávam (keďže toto dielo sa opiera o možnú blízku budúcnosť... no bez toho vedeckého, nehodím sa predsa hneď do vôd, v ktorých sa topím) som už vysvetľovala na svojom prvom blogu, kde mám veľa svojich poviedok a podobných počinov xD. Ale predsa som sa rozhodla nebyť taká ... istý kamarát by povedal - nerob cecky!... Prepáčte za výraz. No tak ich nerobím a dávam sem svoju "letnú prácu" v plnom rozsahu. Niečo, čo má cez 200normostrán a mohla by z toho byť útla knižka. Budem si vážiť každý komentár, aj keby som mala iba jedného čitateľa, keďže tento žáner je pre mňa nový a na tomto blogu svoje kreatívne písanie predstavujem vôbec prvýraz, bude to možno viac ako som vôbec mohla čakať. EŠTE UPOZORNENIE, ktoré azda píšem prvýkrát: Je tu viac násilia, nie prehnane zobrazeného a sexu ako obvykle riešim. Ale je to k veci. Títo mladí ľudia sú skrátka v mnohom iní.... Sama som sa s tým musela zmieriť.
Áno, zámerne bohapusto vykrádam Alicu v Krajine Zázrakov xD. Je môj inšpiračný vzor. Hoci celé to vzniklo zo sna, čo sa mi často stáva - o mladíkoch stojacich v rade, pripravených na všetko, s divnými steampunkovými zajačími maskami na tvárach. Nemala som zopár dní predtým hľadieť na toto. (viď. Obr.)
Želám príjemné čítanie.


--------------------------------------------

ALICA V REŤAZIACH
„We´re All Mad Here!“
Alice in Wonderland

Boli to obyčajní chlapci.
     Išlo o jedinú súvislú myšlienku, ktorú si Mirón v tú chladivú jarnú noc dokázal udržať, v momente keď sa ocitol uprostred chaosu, ktorý vždy zákonite vznikol, keď sa strhla bitka.

utorok, 5. apríla 2016

French Kiss... x(

Verím, že svitne deň, keď bude môj syn vďačný za to, ak ho pohryzne nejaká Francúzka. Ale teraz, na ihrisku, keď ide tá malá žabožrútka len tak okolo... to nie je bohviečo. Máte nejaký typ ako dieťa naučiť brániť sa? Problém je, že môj syn to nepríde hneď povedať, ale nechá si to pre seba, je proste zarazený. Samozrejme, nie je zvyknutý, že mu niekto ubližuje. Moje bojujúce ja má chuť povedať mu: „Pohryzni ju tiež!“ – ale je to správne? Asi nie, ale aj tak by som mu to rada povedala :D. Budú časy, keď bude v kolektíve sám a hoci doma je ťažký kápa, medzi detvákmi stojí ako puk, keď mu niekto ublíži. A ešte aby som nebola až taká tragická, musím podotknúť, že nie že by som týmto chcela povedať, že moje mláďa som v živote nevidela ako sáče (bezdôvodne!) o hlavu menšieho štupla. Vždy som zakročila. Francúzom to však asi bolo jedno a malý nám ukázal, čo sa stalo o dosť neskôr. SAKRBLEEEEEEE!