nedeľa, 10. apríla 2016

ALICA V REŤAZIACH *1


Idem s kožou na trh. Nemám z toho dobrý pocit. To ako vo fantastike neplávam (keďže toto dielo sa opiera o možnú blízku budúcnosť... no bez toho vedeckého, nehodím sa predsa hneď do vôd, v ktorých sa topím) som už vysvetľovala na svojom prvom blogu, kde mám veľa svojich poviedok a podobných počinov xD. Ale predsa som sa rozhodla nebyť taká ... istý kamarát by povedal - nerob cecky!... Prepáčte za výraz. No tak ich nerobím a dávam sem svoju "letnú prácu" v plnom rozsahu. Niečo, čo má cez 200normostrán a mohla by z toho byť útla knižka. Budem si vážiť každý komentár, aj keby som mala iba jedného čitateľa, keďže tento žáner je pre mňa nový a na tomto blogu svoje kreatívne písanie predstavujem vôbec prvýraz, bude to možno viac ako som vôbec mohla čakať. EŠTE UPOZORNENIE, ktoré azda píšem prvýkrát: Je tu viac násilia, nie prehnane zobrazeného a sexu ako obvykle riešim. Ale je to k veci. Títo mladí ľudia sú skrátka v mnohom iní.... Sama som sa s tým musela zmieriť.
Áno, zámerne bohapusto vykrádam Alicu v Krajine Zázrakov xD. Je môj inšpiračný vzor. Hoci celé to vzniklo zo sna, čo sa mi často stáva - o mladíkoch stojacich v rade, pripravených na všetko, s divnými steampunkovými zajačími maskami na tvárach. Nemala som zopár dní predtým hľadieť na toto. (viď. Obr.)
Želám príjemné čítanie.


--------------------------------------------

ALICA V REŤAZIACH
„We´re All Mad Here!“
Alice in Wonderland

Boli to obyčajní chlapci.
     Išlo o jedinú súvislú myšlienku, ktorú si Mirón v tú chladivú jarnú noc dokázal udržať, v momente keď sa ocitol uprostred chaosu, ktorý vždy zákonite vznikol, keď sa strhla bitka.
Netušil, čo presne znamená jeho nepokoj, hoci ho mal v sebe od nepamäti až príliš. Teraz však nevedel, či ho znepokojuje ako veľmi sa snažia nebyť individuálni, pretože kým pocit, ktorý sa predieral cez jeho rozbúrené adrenalínom rozkolísané vnútro zanalyzoval, z neprehľadného zmätku sa vynoril rozzúrený dlháň a vyštartoval priamo na neho. Mirón ho bleskurýchlo kopol do žalúdka, čím mu zabránil skutočne sa priblížiť a keď sa dlháň prekvapene zohol doslova ho preskočil, ťažkými vyleštenými topánkami sa mu v medzi-skoku odrazil od miesta uprostred lopatiek a keď dopadol do trávy pustil sa do ďalšieho, čo sa pred ním objavil. Ten bol už priemerne vysoký, ako on sám. No ani zďaleka nie natoľko pevný a obratný.
     Jeho ruky pracovali takmer automaticky. Ich neomylnosť a údernosť sa načisto vymykala rozorvanej mysli, ktorá vlastnila telo, na ktoré sa tak veľmi dokázal spoľahnúť. Vrtko odrážal mladíkove primitívne zovreté päste.
     Vo vzduchu začínalo byť cítiť pach krvi z rozbitých úst a zlomených nosov. V tme sa blyšťali kovové zajačie uši...
     Mirón mu uštedril úder otvorenou dlaňou medzi oči, lenže neomráčil ho.
     Podivné bolo, že Doriani nemali ani len masky a až neuveriteľné bolo, že si vôbec dali nejaký názov. Že nejako tam hore na povrchu vôbec fungovali.
     Kovové zajačie masky s pozlátenými vavrínmi pretkanými cez uši, so zlostnými znetvorene pôsobiacimi nepravidelnými otvormi na oči, striebornými fúzikmi, cvokmi, zaliatymi strašidelnými cvikrami... to všetko oproti tým obyčajným chlapcom pôsobilo na chlapcoch od Alíc monštruózne.
     Lenže prestávali byť mladíkmi, ktorí ich skrátka podrývali, hoci sa ich báli, či k nim minimálne prechovávali istú dávku rešpektu. V súčasnosti by každá výrazná odlišnosť vyvolala vlnu nevôle od väčšiny. Oni boli doslova vrchol. A Dorianov bolo na oplátku čoraz viac a viac a čoraz častejšie vyvolávali otvorené konflikty.
     Ako práve dnes v noci v parku – pomyslel si Mirón a s takmer tanečným obratom si ho prehodil cez rameno.
     Všade vôkol robili mládenci v zajačích maskách to isté. Doriani ako obvykle nemali šancu. Temné aristokratické kabáty ostro kontrastovali s rifľami a bundami, už na pohľad bolo jasné, kto je viac.
     Keď dostali provokačný odkaz od kuriéra rozhodne nečakali, že tu nájdu posedávajúc na lavičkách a sprosto sa pochechtávajúc také množstvo Dorianov.
     Chlapci v čiernom oproti nim ticho zastali, ruky mali mierne natiahnuté od tela (perfektný výcvik trval mladým pružným telám sotva rok a na konci im neúmerne zvýšil sebavedomie), do noci sa skveli ostré zajačie uši ovenčené vavrínom a ich oči... pod zajačími pyskami, dokonale prepracovanými a zlovestnými, bolo vidieť len vážne nič nehovoriace ústa. Nikdy s nimi nediskutovali.
     Nikdy!
     Alica mala pravdu – Mirónovi roztržito preletelo hlavou, keď z boku komusi udrel lakťom do sánky a rozbehol sa vpred tvrdo útočiac na chlapca pred sebou – Vyzeralo to, akoby začínali ťažiť z neoficiálnej podpory dospelých.
     Kupodivu, bitka ku ktorej došlo v parku, hneď na mieste, kde na provokujúcich Dorianov natrafili, bola síce početná, ale nijako extra hlučná, decimovali ich bez slov, osobu za osobou a tiež si nikto neuvedomil, že hneď za stromami sa nachádza budova Nočnej Knižnice.
     Až kým sa do noci nezniesol vysoký dievčenský výkrik:
     „ALICE SÚ SPäŤ!“
     Mirón toho pred sebou nešportovo kopol do rozkroku, aby získal čas na pootočenie hlavy za hlasom.
     Pod nočnou lampou pri lavičke stálo mladé dievča, knihy popadané pri nohách a hystericky jačalo na celé okolie:
     „Alice! Alice! Alice sú tu!“
     Mirónovi sa rozbúšilo srdce, hoci pri všetkej námahe a vypätí ani netušil, že môže tĺcť ešte rýchlejšie. Zasiahol ho nový príval adrenalínu.
     Nikto si nemohol dovoliť len tak sa prestať brániť, či útočiť, ale Mirón aj ostatní predsalen zachytili zopár rúk zdvihnutých do vzduchu... ruky mali čierne rukavice, či rukávy stiahnuté kovovými manžetovými gombíkmi... ohlasovali ústup.
     Dievča jačalo a oni sa jeden po druhom obracali a nečujne ako srnce utekali a mizli v najtemnejších zákutiach parku.
     Nikdy nechceli, aby ľudia verili, že existujú. Vrátilo sa im to síce prehnanými výmyslami, ktoré sa o nich rozšírili, keď ich niekto zahliadol – že sú nebezpeční, okamžite a bezdôvodne napádajú, rebelujú, hrajú sa na niečo, čím žiadne slušné dieťa nechce byť... Potom slečinky v ružovkastých mikinách, ako táto, jačali ako zmyslov zbavené... Ale komu na tom záležalo? Podstatné bolo, čo najviac sa snažiť hrať len na klamstvo, na neexistenciu. Chceli byť proste slobodní.
     A naučili sa za svoju slobodu aj pobiť. Vedeli, že stála pripravenosť znamená všetko.

ČASŤ 1
CYLINDRE A NÁKRČNÍKY

„... pretože sú to násilnícke zvieratá...“
„... nie sú, sú to báchorky, s ktorými ma strašila už stará mama!...“
     „... sú odpudiví!“
     „... a vraj ich tam bolo TAK VEĽA!“
     „... asi sa jej niečo zdalo... trávila predsa noc v Nočnej Knižnici...“
     „... nevyspatá...“
     „... ale vraj hovorila, že...“
     „...a prečo nikto nikdy nevidel ich dievčatá?“
     „... starajú sa o ne ako o kvetinky, dievčatá im predsa vládnu...“
     „... všetky?! No vidíš, celé je to kravina! To by žiaden chlap nezniesol! A kde by si ich vlastne schovávali?!“
     Šepkanie. Zo všetkých strán samé šepkanie o jednej jedinej téme!
     Prešiel si rukou cez husté gaštanové vlasy, aby mohol pod dlaňou nenápadne žmurknúť na Iris, ktorá sedela šikmo oproti.
     Iris, moja nádherná žena... – presne takto nad ňou Mirón, krásny sedemnásťročný mladík s tmavo-modrými očami, rád premýšľal. Zakaždým sa ho už len pri tejto krátkej, výstižnej pripomienke zmocnila túžba.
     Bola síce o rok staršia, ale nie žeby bolo potrebné ich vzťah tajiť. Bolo to len vzrušujúce. Všetky ich spoločné tajomstvá boli ako vzájomné neviditeľné spojivo, ktoré ich lásku len prehlbovalo.  
     Popri študentoch pri ich stole nakláňajúcich sa nad vyleštenou doskou, pričom si sprisahanecky šepkali, ostávala iba dievčina s ryšavými kučerami vystretá. Zahryzla sa do vidličky a zdvihla na neho oči.
     Nerozlúštil jej odkaz. Bola koketná, či znepokojená? Popravde, s ohnivými vlasmi, úzkymi modrými očami a vysokými lícnymi kosťami mu aj v tmavomodrej školskej uniforme prišla skôr ako zhmotnená koketéria než študijný typ.
     Dievčatá nosili sukne stiahnuté bordovým opaskom s veľkou mašľou a chlapci mali pod vestou schované vínové kravaty.
     Miloval ju do zbláznenia. Mirón si svojej absolútnej odovzdanosti bol dobre vedomý, ale neostávalo mu nič iné len zmieriť sa s ňou. Prvé ženy sú výnimočné. Držia v rukách moc, o akej ani len netušia. Majú svojho chlapca pevne v hrsti, je ich neoficiálnym snúbencom, navždy, od noci, kedy mu dovolia to jediné, po čom ich pubertálne srdce túži.
     Hoci Iris vlastne nikdy nevedome nepôsobila – zamrvil sa, keď mu po lýtku prešla okrajom topánky a odvráti zrak, aby náhodou neočervenel.
     „... povedala, že videla chlapcov od Alíc, že sa nemohla zmýliť, moja sesternica ju pozná...,“ znova k nemu doľahol šepot šíriaci sa nad ich jedálenských stolom.
     „To nie je možné!“ oponovala krátkovlasá blondína. „Alice neexistujú! Inak by o nich už dávno niekto zistil od hora dole všetko!“
     Nikto predsa nemôže byť slobodný voľnomyšlienkár a neupútať pritom na seba pozornosť – horko si pomyslel Mirón.
     Sledoval ako sa nad obedmi všade vôkol utvorili rozvravené skupinky preberajúce horúcu novinku.
     Jedáleň bola ladená do siva a extrémne minimalistická. Ešte aj kameň na stenách bol sivý, aj tienidlá na lustroch nad ich hlavami.
     Chcelo sa mu vracať. Nie fyzicky – vidličku otrávene zabodol do plátku mäsa – Chcelo sa mu vracať psychicky, koniec koncov, k jeho ušiam doliehali samé nepodložené vývratky a ešte aj sinavosť uprostred ktorej sedel mu pripomínali navrátené skazené jedlo.
     Boli zblbnutí! Všetci! Mozgy vypláchnuté až príliš modernou dobou, ktorá sa prezentovala ako nedotknuteľne perfektná! Minimalizmus bol teraz v kurze, lenže to neznamenalo, že ich niekto nútil mať školy, byty a kancelárie v jedinom štýle. Nič sa predsa neprikazuje. Nátlaky sú pod povrchom – nie že sa odlíšiš, inak neznesiem pohľady, ktoré na nás iné rodiny budú vrhať!
     Ľudia sa len naučili myslieť natoľko kolektívne, že tento vysoko módny štýl sa proste páčil všetkým!
     Problém bol, že toto nové „osvietenstvo“ prišlo po dlhom dusnom období hroziacich konfliktov. Preto si momentálne nikto nevedel predstaviť, že vôbec môže existovať niečo lepšie, miernejšie a priateľskejšie ako ovzdušie, ktoré práve dýchali.
     „Alice existujú!“ hnevlivo šepkal starší študent.
     Mirón sa viditeľne strhol.
     „Sú reálni! A pokúšajú sa robiť anarchiu! Ako v piatok pri Nočnej Knižnici!“
     Vymenili si s Iris krátke nič nehovoriace pohľady.
     „Prečo by mali rozpútavať anarchiu...?“
     „Pretože nás nenávidia!“
     „... prečo by nás mali...?“
     „Lebo! Bodka! Sú to proste nevybúrené zlé deti!“
     To vás teda nenávidíme! – Mirón si povolil uzol od kravaty a Iris ho kopla do členka a zamračila sa.
     Netvár sa tak nervózne! – tentoraz k nemu vyslala zrozumiteľný odkaz.
     Isteže vás nenávidíme! – ďalej sa venoval svojim myšlienkam a ju tak trochu ignoroval.
     Vo svete, kde sa obnovil, podľa mnohých od Alíc stredoveký systém, v ktorom sa povolania prenášali z pokolenia na pokolenie, prebral sa ázijský štýl dokonalej organizácie a celé národy akoby sa premenili na obrie svojpomocné skupiny... zaručene muselo existovať zopár nenávistných jedincov.
     Všetci, čo sa ocitli na tejto škole, vedeli že ich životom budú čísla. Ekonomiku mohli udržiavať, prepočítavať, riadiť a účtovať iba ľudia ako je on, Iris... a všetci, čo sa tu bezstarostne smejú, hašteria, či len si porovnávajú podanie noviniek o incidente pred Nočnou Knižnicou.
     „Nie... toto mi fakt vysvetli – prečo by nás nenávideli? Sme predsa mierumilovní a v istom zmysle dokonalí, nie? Pracujeme na svojom osude a do ničoho iného sa nestaráme,“ podotkla bledá tmavovláska.
     Typická predstaviteľka doby – Mirón ju mal chuť v sekunde zabiť!
     Nikto skutočne nevidel do komunity Alíc. Nikto nedisponoval s ničím viac ako s niekoľkými povrchnými domnienkami. Boli ako olejová škvrna perliaca sa na hladine priezračne čistej vody. V prípade, že by ste netušili kto a prečo si olej vôbec dovolil vyliať.
     Mirón uvažoval nad skupinkou šiestich ľudí od Alíc, ktorí sa vybrali do baru v ich obvyklom oblečení. Chlapci síce nemali masky, ale odlišovali sa dostatočne na to, aby ich vyhodili za nevhodné oblečenie. Vtedy asi prvýkrát niekto zočil aj Malú Alicu. Z ich strany zbytočný risk, hlúpa provokácia, ktorá Alici nepohla ani brvou. V konečnom dôsledku vtedy aj tak nikto neuveril, že sú skutočne od Alíc. Lenže ich večer a podobné excesy mýty vznikajúce o nich nestále udržovali živé.
     Avšak piatková noc...
     „... vidím, že pochybuješ! Lenže ona povedala, že mali na tvárach zajačie masky...,“ jeden pehavý študent sa ozval príliš nahlas, „a oblečenie ako vtedy tí, čo ich vyhodili...“
     Prestaň si spájať súvislosti, ty poďobané pako! – Mirón si zahryzol do plnšej spodnej pery.
     „No ty si ale múdručký!“ – nakoniec sa drsným hlasom ozvala samotná Iris a posmešne na neho fľochla. „Tak pokračuj a šír poplašné správy, aby sme sa všetci triasli nad fiktívnym bubákom, ktorý nám vnesie nepatričnú anarchiu do našich pekne naplánovaných dní! Šírenie poplachu o Aliciach by malo byť trestné, ježiši!“
     Nad ich rozprplané obedy sa zniesol nervózny smiech. Aj on sa pridal.
     Lenže Doriani to miestom, na ktoré ich zatiahli, prehnali. V poslednom čase sa zdalo, akoby ich chceli silou mocou všetkých raz a navždy vytiahnuť na svetlo.
     No oni netúžili po ničom, po verejnosti, po dňoch, chceli len byť... sami sebou.
     Mirón sa prestal smiať, aj tak nebol veľmi presvedčivý a s kŕčovitým úsmevom sa pootočil do jedálne.
     Zachytil vážny pohľad jedného študenta – mal modré vlasy, dosť svietil. Poznal ho. Bol tým, ktorí si vraveli „chlapci od Alíc“ a naproti nemu sedela a tiež na neho hľadela jeho slečna... „Malá Alica“.
     A potom sa k ich stolu otáčalo akési hnedovlasé dievča. V dlhočiznej záplave vĺn farby tmavej čokolády jej svietili zlaté odlesky. Jej vidlička zastala na polceste k ústam.
     Oči mala veľké, hnedé a zvedavé.
     Poburujúco sa mračila, no jej pozornosť akoby jej predstieranú konzervatívnosť zrádzala.
     O tej nevedel nič.
     Nepoznal ju.
     Nepáčilo sa mu ako ho pozorovala, akoby na ňom bolo čosi, čo ho prezrádza.
     Rýchlo sa odvrátil. Rozhodol sa radšej urýchlene dojesť a zmiznúť do triedy.

2 komentáre:

  1. Písať na základe sna je vlastne veľmi zaujímavá vec, tiež som sa o to raz pokúšala, aj keď v mojom prípade som to nakoniec nedokončila :D Takže palce hore, že tebe sa to podarilo, je náročné vytvoriť si celistvú predstavu aj dej na základe určitého momentu, obrazu a celkovo to rozvíjať.
    Páči sa mi tá "Alicovská" (alebo ako to nazvať, taká snová) atmosféra, je to niečo odlišné, určite si prečítam aj pokračovanie :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. popravde, castokrat pisem takto...mavam velmi podrobne a pestre sny, niekedy je mimoriadne lahke "dodat" k nim pribeh :)
      Dakujem Ti velmi pekne - si môj prvý čitateľ/kritik :)

      Odstrániť