nedeľa, 17. apríla 2016

ALICA V REŤAZIACH *2

Potichučky sa priblížil k dverám svojej strohej izby. Priložil k nim ucho, inštinktívne sa pri nich prikrčil. Pomaličky otočil kľúčom v zámku. Do ticha sa ozvalo jemné cvaknutie. Hoci mu bolo jasné, že zvuk rodičov zobudiť nemôže, zavše mal po ňom pocit, akoby mohol rovno niečo hodiť na podlahu. Bolo nepríjemné ako sa zvuky v mĺkve zintenzívnili. Hneď ako cvaknutie, z ktorého mu na rukách takmer naskočila husia koža odznelo, Mirón si zhlboka vydýchol a vystrel sa. Ako celkom nový človek.
     Z vrecka na čiernej zamatovej veste vytiahol guľatučké hodinky na retiazke. Stlačením otvoril medený poklop nad ciferníkom a zamračil sa.
     „Už meškám,“ šepol a jeho vlastný hlas bol zrazu uvoľňujúci. „Iris mi odtrhne hlavu.“
     Jeho „prekrásna žena“ bývala na iných ľudí zavše rovnako prísna ako sama na seba.
     Mirónove meškanie však už započalo, a preto sa s ním zmieril. Jeho vnútornú úľavu, keď za nudným a nalinajkovaným životom svojich rodičov zamkol dvere už nemohlo narušiť nič.
     Životy jeho rodičov boli niečo, čo považoval za malé a predurčené, boli len mravcami v mravenisku a v ňom videli iba syna, ktorý navštevuje istú strednú školu, z ktorej prejde na istú vysokú školu a začne žiť istý život, čo dobre poznali, nasadne na vlak do slučky – opakujúcej sa budúcnosti... Ani len netušili, že je hrdina. Ani len netušili, že je obratnejší a pevnejší, akoby si čo i len pomysleli, že ak by sa rozhodol jediným pohybom rozlámať stoličku v jedálni, s jej zvyškami by dokázal s chuťou celý ich svet rozbiť na biele jednoducho elegantné črepiny. Možno by sa ani nezadýchal.
     Mirón si neodpustil, aby od dverí ešte neprešiel k zrkadlu zavesenému na bielej tehlovej stene, cez ktorý sa tiahla závesná šnúra s visiacimi žiarovkami. Jeho izba bola sterilne svetlá a poloprázdna. Jediné, čo ju ozvláštňovalo, hoci ani zďaleka nerobilo prívetivou, boli jeho kresby ledabolo pripnuté pri žiarovkách. Ceruzou načmárané temné lesy plné divo pôsobiacich mačiek a hybridných zajacov, so svojimi atypickými tesákmi vykúkali z poza stromov, či neupravených krov – často krát sa dali nájsť len pri bližšom skúmaní.
     Utiahol si prehnane veľkú kovovú sponu, gravírovaný obdĺžnik, čo mu sťahoval žabó spočívajúce na veste a povytiahol si za ním golier bielej košele, aby mu obopínal celé hrdlo.
     Podstúpil. Zhodnotil svoj vznešený vzhľad. Páčilo sa mu, čo vidí. V čiernej zamatovej veste a tmavých nohaviciach vyzeral štíhlo a vyšší ako v skutočnosti bol. Hľadel sám na seba a opäť cúval, tak trochu zaľúbený do vlastnej pobledlej tváre s plnšou spodnou perou, až ho zastavil sklený zvuk, keď topánkou ťukol do čohosi, čo mu stálo pri posteli.
     Prekvapene sa obrátil a kvokol si.
     Z pod postele sa vykotúľala prevrátená drobná fľaštička, ktorá mu sadla akurát do dlane. Fľaštička vybrúsená do predĺženého drahokamu mala hrdlo previazané modrou stuhou, na ktorej bol pripevnený štítok.
     Mirón sa pousmial, keď štítok pootočil.
     Niekedy mal pocit a nebol sám, že dievčatá mali od Alici požehnanie pri čítaní tej knihy. Mali dovolené viac ako chlapci. Ich lojálnosť sa vyjadrovala aj tým, že poslúchli základné pravidlo – nečítať knihu. Jeho vlastná matka mu ju raz nanucovala ako najkrajšiu rozprávku pre dušu dospievajúceho. Tak veľmi ho lákala, že ju jedného dňa natrhal na drobné kúsočky a spálil ich nad sviečkou.
     Na štítku totiž stálo – Vypi Ma! Zvláštne...
     Iris mu v izbe rada schovávala drobné darčeky. Nikdy netušil, kedy sa jej to darí, skrýše musela nachádzať v okamihoch, kedy na stotinu sekundy privrel viečka, či sa obráti k oknu, aby zatiahol roletu, keď u neho potajme trávila noc, pretože inak z nej hádam nikdy nespúšťal svoje hlboko zamilované oči.
     Modré víno bolo jeho obľúbené.
     Odkrútil uzáver a jediným dúškom, prehnutý ako luk, so slastne privretými viečkami a s pocitom, akoby sa napil priamo z dlaní svojej milenky, blankytne modrú tekutinu vypil.
     Stále sa usmievajúc prázdnu fľašku vrátil pod posteľ. Hádam sa nakoniec nebude hnevať, keď z jeho pier pocíti svoj darček.
     Kým kľačal ešte zauvažoval, či si zobrať aj masku. Ležala na veži z kníh na nočnom stolíku.
     Postavil sa. Jeho ramená sa akoby automaticky premkli napätím, paže ostražito držali od bokov, hneď ako si prezliekol veci, v ktorých bežne chodil... a prežíval. Zvážnel.
     Prázdne zajačie oči nevidomo civeli do stropu, kovový cviker, strašidelne pokrivený, odrážal medové svetlo lampy, čo vyzerala ako vysvietený glóbus.
     V obvyklé noci nepredpokladal potrebu nasadiť si masku a biť sa za vlastnú slobodu mysle a času. Lenže časy sa pozvoľna menili a pod povrchom už nebublali len oni sami, ale aj čosi, čo sa na nich citeľne chystalo...
     Rázne prešiel k stolíku. Schmatol masku a zamieril cez izbu k šatníku. Roztvoril ho, bol priestranný, dalo sa v ňom takmer poprechádzať, ak by bol prázdny. Teraz však len prudko rozhrnul šatstvo. Znova si kľakol.
     Patril už k tretej generácii Alíc. Čo znamenalo, že niekto iný za neho vymyslel spôsob ako zdieľať dva životy, že niekto iný vybudoval, čo on užíval. Respektíve – dotvoril podzemné priestory opustené a upadnuté do zabudnutia ako nechcená spomienka na dlhé obdobia, kedy sa ľudia domnievali, že podobné veľkolepé úkryty budú potrebné. A za to všetko bol tomu bezmennému niekomu úprimne vďačný.
     Ostatní mali skrátka smolu. Ich minimalistické byty neskrývali nič len ďalšiu dekadenciu. A tí si o nich potom len šepkali pri obede a odsudzovali ich. Pretože všetko na nich dávalo najavo, že sa nepodriaďujú väčšine. Alebo ich pokladali za rozprávku.
     V naučenej postupnosti zatlačil dlaňou na podlahu a keď zdvíhal poklop, pod ktorým sa z tmy sotva vynárali schody, o ktorých viac tušil ako ich videl, bez rozmyslu do zívajúcej prázdnoty skočil a šikovne dopadol niekoľko schodov pod šatník. Vždy tie prvé preskočil. Ako malý chlapec.
     Svižným krokom sa v absolútnej tme, medzi klaustrofobicky úzkymi stenami, pustil dole. Dojem ničoty však čoskoro odznel.
     Čím nižšie zostupoval, tým zreteľnejšie k nemu doliehal záhadný šum stúpajúci k nemu od podrážok topánok a posúvajúci sa vyššie, až k jeho ušiam.
     Šum bol čoraz výraznejší. Menil sa na hlasy. Na hudbu. Na smiech.
     Boli hrdinovia.
     A ich blízki to ani netušili.

**********

Po pravde, nepredpokladal nič neočakávane rušivé. Iste, ich odhalenie pri Nočnej Knižnici bolo potrebné Alici vysvetliť, avšak pochyboval, že nevďačná úloha pripadne práve na neho. Znamenalo by to priveľkú náhodu.
     Postávali uprostred miestnosti s vysokými stropmi – nebola jediná, no tie čo ju obkolesovali boli o dosť menšie – prešľapovali tam všetci, čo sa stretu s Dorianmi zúčastnili, nepokojne sa mrvili. Obrovskú miestnosť z tmavých tehál presvetľovali závesy a reťaze svetiel a klasické diela, čo boli všade vôkol rozvešané po stenách.
     Pódium dnes ostalo prázdne... určite však o niečo neskôr niekto niečo zahrá. Amatérske kapely už mali dve. Viac než dosť. Šachovnicová podlaha bola pokrytá odleskami žiaroviek, sviec a zamatových sukní.
     Dievčatá sa vždy nad biedermeierovskými delikátne zdobenými kvetinovými šálkami čaju samoľúbo pochechtávali, sediac v boxoch čalúnených tmavo-modrým zamatom, keď chlapci niečo spackali. Chýb nebývalo veľa, lenže Malé Alice boli absolútne neomylné. Pretože sa k ničomu veľkému nikdy nepridali. Feminizmus u nich končil pri žene, ktorá ich viedla. Dievčatá a zženštilí gayovia sa nikdy nezúčastňovali ničoho, čo by mohlo hoci aj teoreticky viesť k fyzickému násiliu.
     Rainer, mal husté bledunko modré vlasy a navštevoval jeho školu, pred sebou s jemným poloúsmevom držal dlhý a hlboký podnos. V jednotlivých, červenou látkou vyplnených priehlbinkách, boli vložené starožitné kovové kľúče. Ich motýlie držadlá trčali dohora, previazané čiernymi stuhami. Chlapec v dobre padnúcom ľahkom kabátiku, s károvaným garnírom na košeli, držal podnos natiahnutý pred sebou až s posvätnou úctou a obchádzal ich tichý polkruh. Pri každom sa krátko zastavil, aby si mohol vytiahnuť svoj kľúč a nateraz ho schovať do dlane.
     Mirón zakaždým bez váhania vytiahol tretí v treťom rade, alebo najbližší nasledujúci, tak ako taj teraz. Zovrel ho v dlani.
     Keď si však uvedomil aký je krátky, zrazu len pozvoľna privieral viečka, prehĺtajúc náhlu, vlastne pochabú nervozitu. V ušiach mu znelo cinkanie lyžičiek o okraje šálok, ťukanie kanvičiek s mliekom, nakláňajúcich sa nad medovo zlatou tekutinou, ktorej vôňa pre neho znamenala „Alice“.
     Znova otvoril oči. Rainer zastal pred nimi a s nemiznúcim poloúsmevom očami rýchlo preletel ich tváre.
     Žalúdok mu zovrela skľúčenosť.
     Niekedy je najťažšie zo všetkého skrátka otvoriť ústa a hovoriť...
     „Ukážte mi kľúče, aby sme to už celé mal z krku,“ pobavene ich vyzval.
     Otvorené dlane sa takmer synchronizovane natiahli pred seba a zo všetkých, hoci rôzne dlhých kľúčov od neexistujúcich dverí ležiacich v nich, bolo hneď jasné, ktorý je najkratší. Oproti ostatným mu chýbal výrazný kus.
     Mirón sa zahľadel na svoj mikro-kľúčik, čierna stuha mu prevísala cez prsty a keď Rainer vyhlásil: „Mirón, hybaj hore, Alica ťa očakáva“ – kdesi od chrbta k nemu doľahlo dievčenské prsknutie, čosi medzi pobavením a neveriackym odfúknutím.
     Pootočil sa cez rameno. Iris, na jej plamenných vlasoch spočívala čelenka z čiernych kvetov, držala jednou rukou šálku s čajom a druhou si pod krkom zamyslene hladila brošňu s kamejou. Jej prstík s načierno nalakovaným nechtom zamyslene opisoval jej okraje.
     Prebodávala ho tvrdým pohľadom, hoci jej úsmev bol veľký. Biele zuby jej žiarili ako perličky.
     Vedel, že keď sa zachová ako chlap dostane odmenu.
     Keď sa mu nervozita z prihliadajúcich Alíc zmiešala s nervozitou z očakávania bol schopný vystrieť sa, s hrdo vztýčenou hlavou prejsť k stene a vystúpiť po kovových schodoch k plošine, z ktorej viseli nazbierané oblúky šarlátového divadelného závesu so zlatými strapcami. K nenápadným čiernym dverám.
     Za ktorými ho očakávala ona.

**********

Všetko vraj začalo tou rozprávkovou knihou, ktorú mali zakázané čítať, len každá Alica mala vo svojej knižnici azda stovky výtlačkov. Písalo sa v nej niečo o tom, že každú chvíľu smieme byť niekto iný...
     Mirón zastal na prahu Alicinho budoáru a celkom mimovoľne si pred sebou spojil ruky ako školáčik.
     Jej závesové kráľovstvo, temné, šarlátovo-zlaté, plné karmínu a ruží, čo bola jej obľúbená farba a obľúbené kvety, sa rozprestieralo akoby do nekonečna. Jednotlivé oblé závesy za ňou v obrovskej miestnosti utvárali stále ďalšie a ďalšie časti.
     Niekde tam sa nachádza aj tajná knižnica – Mirón nechápal, prečo nad ňou vôbec uvažuje, pričom jeho tmavomodré oči sa spojili s jej hlbokými zelenými, ktoré na neho pokojne uprela.
     Nerozumel, prečo sa v ňom nervozita stupňuje, ich komunita predsa nebola postavená na bezpodmienečnej vláde, ale prirodzenom rešpekte pred najcharizmatickejšou z nich.
     Alica bola vysoká a chudá. Stála za oblou pohovkou z vínového zamatu. Vedľa pohovky sa o stenu opierali dve masívne zrkadlá s vyrezávanými pozlátenými rámami, boli vyššie ako ona sama a mierne pootočené k sebe. Mala na sebe široké čierne tričko s obrovským červeným srdcom, na hrdle gotický nákrčník a úzke čierno-biele pruhované nohavice. Keď si rukou v čipkovanom návleku previazanom červenou mašľou vkladala cigaretu do dlhej čiernej špičky nespúšťala z neho uhrančivé dymové oči.
     „Mirón... však?“ prehovorila hlbokým, takmer upokojujúcim hlasom.
     On sa však nedokázal naladiť na jej vlnu. Šokovaný vlastnou zamĺknutosťou, s pocitom malosti v jej kúzelnom kráľovstve, len stroho prikývol.
     Nevedel ako od seba oddeliť pery a prehovoriť.
     Alica si potiahla zo špičky a s povýšene zdvihnutou, trocha ostrou, bradou k nemu vyfúkla dym. Jej tvrdý výraz vskutku ladil s krátkymi tmavohnedými vlasmi, zdvihnutými dohora a začesanými, s poprepichovaným uchom a podholeným spánkom.
     Kdesi zdola k nim doliehala lahodná, ťahavá hudba.
     Keď prešla z poza pohovky, Mirón v tej chvíli ako uhranutý sledoval odraz jej štíhlej postavy, ktorá sa v rôznych uhloch objavila v zrkadlách.
     Zrazu sa zacítil, akoby na neho ktosi uvrhol kliatbu. Zamrazený, skrehnutý nepokojom a onemený.
     „Tak mi porozprávaj, čo sa stalo,“ vyzvala ho a posadila sa do stredu pohovky, prehodiac si nohu na vysokej platformovej topánke so srdcami cez druhú nohu.
     Ich Alica mala tridsaťšesť rokov. Vedeli, že o štyri roky odovzdá žezlo ďalej a zmizne.
     Mirón sa takmer strhol a znova pozrel do jej magických zelených očí, ktoré sa ho neochvejne a autoritatívne držali.
     Ich komunita bola založená na lenivej, zábavnej a súdržnej slobode, kde sa nad seba nikto vekovo ani inak nevyťahoval a predsa... tí ľudia „pod“ Alicou mali nanajvýš dvadsaťdeväť, nebol si istý a jemu došlo, že ho zradila pochabá bázeň sedemnásťročného pred jej vekom.
     „Nuž... tak trochu sme sa... no,“ zahabkal, „prezradili“ – spravil zopár krokov k nej, ale keď mu došlo, že mu nedovolila sedieť, ostal stáť pred jedným z kresiel, ktorého sedacia časť aj opierka pripomínali obrie kvety ruže. Hoci na kresle aj tak driemala snehobiela mačka.
     „Potrebujem podrobnosti“ – chladne sa usmiala a potiahla si zo špičky.
     Mirón sa zhlboka nadýchol a s vyschnutým hrdlom, rušený svojim dvoj-odrazom v obludných zrkadlách, sa rozrozprával, tak trochu prekvapený, že to vôbec ide.
     „Kuriér priniesol správu od Dorianov. Stálo v nej, že ak nie sme zbabelci, čakajú nás v noci v parku,“ túžil všetko vychrliť rýchlo, no zdalo sa mu, že slová z neho pod jej drobnohľadom lezú mučivo pomaly. „Našli sme ich. Strhla sa bitka. Lenže potom tam zrazu stálo to dievča. Taká obyčajná žaba. A jačala. Niečo, že Alice sú tu, že existujú... Vtedy sme si uvedomili, že sme pri Nočnej Knižnici. Stiahli sme sa. Okamžite.“
     Zmĺkol, uvažujúc či to bolo dostatočne podrobné.
     Alica sa viac vystrela. Nevyzerala, že sa hnevá, len takmer matersky, s krátkym nežným zábleskom, čo sa jej ukázal v ostrej tvári, podotkla:
     „Ste ako mladé samčeky v ruji. Stále len hryziete, hlava nehlava odháňate každého protivníka, nevidíte pri tom naľavo ani napravo, idete si len za svojim cieľom“ – podvihla obočie. „A väčšina z vás po príchode aj za odmenu kopuluje.“
     Mirón vážne mlčal, len sa urazene zamračil. Zmiešal sa v ňom stud so spurnou zlosťou.
     Ukázala na kreslo:
     „Posaď sa, samček.“
     Dlhým gestom sa zahnala na hluchú bielu mačku, ktorá sa hneď prebrala.
     „Škľabka, zmizni.“
     Mačka skočila rovno pod čierny okrúhly stôl, z ktorého splýval červeno-biely pruhovaný tyl pošitý srdcami.
     Váhavo sa posadil.
     Po jej oslovení „samček“ mu už na tvári vyskákali ružové škvrny. Nevedel sa zbaviť pocitu, akoby mu videla až do žalúdka. Ruky si vyložil na veľké zelené listy z dreva.
     Pôsobí ako na elektrickom kresle – neušlo Alici.
     Nebola veľmi spoločenská. Keďže v ich komunite sa každý smel venovať tomu, čo má rád... a keďže ľudia sú nakoniec predsalen obyčajné ľudské včely, ich záľuby sa už v prvej generácii prekvapivo rýchlo zosúladili... aj ona sa nenútila a najradšej trávila svoj čas osamelo utiahnutá vo svojom budoári.
     Lenže zistila, že čím menej sa ukazuje, tým väčší rešpekt a ochromenie potom vzbudzuje. Stala sa skutočnou šedou eminenciou.
     „Je naozaj možné, že si nikto z vás nevšimol obrovskú knižnicu?“ trocha rezignovane si vzdychla nad ich dutosťou.
     Stiahol ramená a zrazu prekvapivo emotívne krčil čelo:
     „Bola za stromami...,“ nešťastne zatiahol, no okamžite dodal: „Doriani nás k nej zámerne doviedli!“
     „Isteže,“ takmer nežne sa usmiala, hoci pri tom dokázala pôsobiť rovnako prísne.
     Zmätene zaklipkal očami.
     „Doriani ma chcú uzamknúť v reťaziach,“ stoicky vysvetlila, akoby vlastne o nič nešlo. „Všetkých nás chcú dostať do reťazí, prinavrátiť nás hore... Spojiť vás aj s druhou polovicou života, zabrániť vám tráviť noci niekde, kde ste samými sebou. Rozmýšľať bez obmedzení je nebezpečné.“
     Mirón pochopil. Sklopil viečka a smutne prikývol.
     Napadlo jej, že sa ho dá na chlapca až neobvykle ľahko rozladiť. Strieda emóciu za emóciou.
     A presne taký Mirón aj bol.
     Priklonila sa k stolu a zahasila cigaretu v špičke. Rukou v čipkách spravila ladný oblúk nad poschodovým stojanom plným farebných makróniek, srdcovými šálkami čakajúcimi na zaliatie kanvičkou horúcej čokolády a tácňami s marcipánovými ružami.
     „Daj si Mirón, posilni sa chlapče a ešte sa porozprávame.“
     Sama si vzala drobnú mintovú makrónku a dvoma prstami si ju s rozkošníckym výrazom vložila do úst, na svoj prepichnutý jazyk.
     Okrem toho, že mala Alica rada červeň a ruže, tiež milovala sladkosti.
     A keďže vodca mal vždy nejaké výsady... dievčatá sa starali, aby bol jej stojan každý deň naplnený dúhovými dobrotami.
     Nechcel ju uraziť. Natiahol sa po marcipánovú ružu a rýchlo ju požul a prehltol.
     Hoci sa už toľko neobával vlastného prejavu pred touto ženou, stále sa cítil dostatočne nesvoj, aby takmer neokúsil jej chuť.
     Hlúpo detskú bázeň však už striasol a začínal si spomínať, že ich Alicu obdivuje.
     Náhle prudko otvorila slastne privreté viečka a pohľadom ho prikovala o operadlo. Jej hlas sa však znova lial sťa med. Jemný a sladký.
     „Myslíš si Mirón, že by sme mali povyliezať ako potkany z nory a na nejaký čas obetovať svoj drahocenný nočný pokoj a lahodné ničnerobenie?“
     „... Rebelovať?“ okamžite pochopil.
     Spokojne sa nad jeho bystrosťou usmiala.
     „Áno, rebelovať.“
     Pocítil ako mu tvár skrehla čarovným údivom.
     Tmavé závesy za Aliciným chrbtom sa mu zachveli pred očami a pevnejšie zatiahli, keď ich zažmúril.
     „Pýtaš sa ma na môj názor?“ krotko šepol.
     „My máme predsa demokraciu, Mirón“ – hlavu jemne naklonila na bok.
     Mirónovi však až teraz plne dochádzal význam jej slov. V spánkoch mu zabubnoval zrýchlený tep.
     „Ale Doriani... oni...,“ urputne premýšľal, teraz bol znova iný – pôsobil trocha roztržito – no snažil sa v tom vyznať, „... v noci sme sa odhalili... a preto tu predsa som! Snažíme sa zabrániť tomu, aby o nás ostatní študenti a dospelí vedeli... a tí, čo tušia, im vyjadrujú neoficiálnu podporu v tom, aby nás vyvláčili na svetlo a roztrhali v jadre...!“
     „Presne tak“ – zachovávala si svoj neochvejný pokoj, dokonca aj úsmev zrkadliaci sa v očiach. „Majú verejne neverejnú podporu v podobných provokačných incidentoch, aby nás povyťahovali všetkým na oči a rozvrátili. Lenže čo ak ich predbehneme a povybiehame sami? Všetky rozbúrené samčeky s pocitmi alfa samcov, na ktorých hore čaká more zábavy so svojou prostou myšacou korisťou.“
     „Ale potom by...,“ vyrazil zo seba, prsty zakvačil do opierok a rozrušene sa vystrel.
     Už rozumel, len jej myšlienkové pochody nedokázal jasne pomenovať.
     „Potom by sa ich zámer obrátil proti nim samým,“ Alica to objasnila sama. „Hoci by predsa dostali, čo chceli. Nás. In medias res. Domnievajú sa, že urobíme všetko pre vlastné pohodlné utajenie. Lenže my vieme ako sa správne robí anarchia.“
     „Vieme ako im strpčiť ich dokonalý život,“ napäto dodal, doslova jej ústa hltal očami. „Nechať Dorianov...“
     „...Prekliať za niečo, k čomu boli sprvu nemo vyzývaní.“
     Zmĺkli a vymieňali si dlhé pohľady.
     Uvažoval.
     Rebélia na jednej strane... Tichý hlások mu zvodne našepkával – adrenalín, rýchlosť, živý hlučný svet rezonujúci na pokožke, prevaha bez slov... Sladké utajenie ich malej záhadnej slobody na druhej. Nikdy nekončiaca rozmarná čajová party. Rozhovory o skrytých túžbach, iných plánoch do budúcnosti, milovanie s Iris. Rodičia by ho zabili, keby sa prevalilo, že predčasne dospel...!
     Zdalo sa, že Alica čaká na jeho vyjadrenie.
     Otvoril ústa.
     Opäť sa z neho stal len nervózny školák.
     „Ja...,“ priškrtene začal.
     Cítil sa byť príliš nepodstatný na názor v karmínovom budoári.
     A vlastne zatiaľ nedokázal zaujať jednoznačný postoj.
     Alici zhovievavo napadlo, že aj v slobodnej ríši je vždy vítanejšie nechávať zásadné rozhodnutia na niekoho iného. Nechcela však chlapca znova ponížiť, preto si myšlienku nechala pre seba.
     „Zober si na cestu sladkosť, Mirón,“ ukončila jeho utrpenie.
     Prekvapene na ňu vytreštil oči, avšak rýchlo vstal. Zobral si modrú makrónku. Keď sa vystieral od stola, jeho pohyby sa už spomaľovali.
     V okamihu keď sa celkom vystrel na ňu pozrel, akoby sa nakoniec predsalen rozhodol vyjadriť.
     Avšak zdanie razom pominulo.
     S tichým „ďakujem“ vykročil k čiernym dverám v tmavej tehlovej stene a zmizol.

2 komentáre:

  1. Chvíľu som rozmýšľala, čo mi pripomína obraz tých zajacov na začiatku, ale celkovo trochu aj tá atmosféra, ale potom mi to došlo. Videla si film Doonie Darko? Síce je to už dlhá doba, čo som to pozerala, ale aj tak mi v hlave ostal taký ten surrealizmus, alebo ako to nazvať a táto poviedka mi to pripomenula :-).
    Inak zaujímavé, som zvedavá, akú rebéliu vymyslia.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. boze...roky roky dozadu, ale ano!!! spominam si na tu hororovo snovu atmosferu xD

      Odstrániť