nedeľa, 24. apríla 2016

ALICA V REŤAZIACH *3

Keď nad tým neskôr rozmýšľal uvedomil si, že to, že Iris nepovedal o úvahách, ktoré pred ním Alica načrtla, bolo vlastne prvé tajomstvo, ktoré spolu nezdieľali. Prvé, ktoré patrilo iba jemu.
     Keď o zopár nocí od návštevy u Alici sedel v boxe a pozoroval ako si k perám zdvíha širokú staroružovú šálku čaju orámovanú zlatom, v skutočnosti jej to veľmi túžil povedať. Lenže mal pocit, akoby ho Alica zahrnula do čohosi veľmi dôležitého, keď chcela poznať jeho názor. A urobiť z danej veci tajnosť dodalo pešiakovi pocit strelca.
     Iris šálku opatrne položila na tanierik. Jej atramentovo čierna sukňa pod kolená bola taká nadýchaná spodničkami, že obrovský ciferník hodiniek, ktoré mala ako potlač, na neho vykúkal spoza stola.
     Pohla rukou v dlhom čipkovanom rukáve a jediným pohybom pováľala všetky figúrky na šachovnici medzi nimi, čo spravila zakaždým, keď jeho útok definitívne rozprášila.
     „Šach-mat!“ – usmiala sa. „Lenže víťazstvo ma vôbec neteší, si nesústredený a slabý protihráč je akoby som hrala sama so sebou.“
     Obvinenie jej nevyvracal.
     V tom okamihu už mal na tvári prekvapený výraz.
     Z poza Iris, ktorá v okamihu zarazene sledovala jeho rozširujúce sa oči, sa vynorila vrana.
     Aspoň tak na neho kuriér, vždy keď sa nečakane vynoril, pôsobil.
     Iris zrazu Miróna vnímala ako v spomalenom filme. Jeho ústa sa otvárali, tvár zdvíhala, rovnako však ona sama cítila vlastnú nervydrásajúcu pomalosť akú vytvára len nechcené prekvapenie, keď sa na operadle, o ktoré sa opierala, objavila vyleštená úzka topánka siahajúca nad členky, hneď vedľa jej ramena a v sekunde sa odrazila, aby mohol chlapec v čiernom preskočiť na Mirónove operadlo a postupovať nad ich hlavami ďalej.
     Kuriér bol neutrálna bytosť. Bytosť, akú v podstate všetci od Alíc, aj Doriani potrebovali. Niekto predsa nemohol mať nad ničím ani len minimálnu kontrolu, ak nemal žiadne informačné spojenie s nočným životom tam hore.
     Chlapec vo svojich úzkych čiernych nohaviciach, športovom saku a klasickej gatsbyho čiapke pôsobil aj tak až neuveriteľne moderne v miestnosti plnej stojačikov, spodničiek, či kašmírových vestičiek, ale bol dokonale neporaziteľný, v tmavom, čím pripomínal len mihajúci sa tieň a s čiernymi okuliarmi.
     Taktiež, asi mal dobre premyslený dôvod, pre ktorý je stále v pohybe.
     Kuriér popreskakoval celý rad boxov a akoby neschopný zastaviť sa – futuristický človek v pokrivenom 19.storočí – sa vydal v ústrety stene, kde sa od nej v podivnom uhle odrazil. A práve vo chvíli, kedy po nej prebehol oboma nohami, čosi vytiahol z pod saka a do vzduchu sa náhle zniesla záplava pestrofarebných konfiet.
     Všetci sa v okamihu prebrali z ohromenia a povybiehali z boxov. Mirón chvíľu nechápavo sledoval Iris ako tiež vyletela zo svojho miesta. Obrovský ciferník na jej sukni ukazoval o päť dvanásť.
     Najvyšší čas konať – preletelo mu mysľou, keď mu došlo, že medzi konfetami poletujú dlhé biele papieriky.
     Prebral sa a vystrelil za ňou.
     V chaose, ktorý vznikol, keď všetci naháňali odkazy, kuriér nepozorovane zmizol.
     Mirón zbadal padajúci papierik. Vyskočil po neho a už vo vzduchu sa zrazil s niekým, kto išiel po tom istom odkaze, no nevšímal si toho. Schmatol ho on.
     Keď ho natiahol zistil, že na oboch stranách je rovnaká veta:
     „STE KROK OD ODHALENIA, KRÁLIKY!“
     Ktosi sa mu jemne oprel o rameno svojim ramenom. Opierala sa o neho Iris a s nechápavým výrazom mu ukazovala svoj odkaz.
     Stálo na ňom to isté.
     „Ich prázdnota je doslova bezodná!“ rozčúlila sa a pokrčila papier v zovretej pästi. „Kvôli jedinej urážke márnia kuriérov čas?!“
     Sledoval ako sa zo zeme, kde sa medzi konfetami, ktoré im zasypali podlahu, postupne zdvíhajú aj ostatní. Hudba sa razom vypla. Nastalo krátke napäté ticho, kedy si všetci uvedomili, že v rukách držia rovnakú vetu.
     Zmätene si vymieňali pohľady.
     Zopár z nich už zdvihlo tváre k čiernym dverám vysoko na stene.
     Aj on sám sa neubránil. Jeho oči poputovali k nim.
     „Nikdy sme si nedovolili zneužiť kuriéra na obyčajnú nemiestnu poznámku!“ – ozval sa napajedený mladý muž – Silvián – a svoj kus papierika poslal k zemi a zašliapol ho úzkou šnurovacou topánkou. „Nie je predsa nepísaným pravidlom využiť jeho služby len pre podstatné výmeny? Aká trúfalosť!“
     Mirón na neho úchytkom pozrel, no naďalej ho to ťahalo k čiernym dverám.
     Povie niečo aj Alica?
     Alebo len pošle vlastnú odpoveď, keďže jediná mala kontakt priamo na kuriéra, celkom mimo nich?
     „Neviem ako vy chlapci, ale ak moja trpezlivosť pretiekla, tak už aj vy toho máte dosť, nie?!“ – začul dievčenský hlas... Heidi.
     Mirón uprene pozoroval ako sa čierne dvere jemne pootvorili.
     Zbadal Alicu. Rozbúšilo sa mu srdce a akiste nebol jediný koho tep pri pohľade na ňu vystrelil do výšin. V náručí pestovala bielu mačku. Ramenom sa podoprela o zárubňu. Zdalo sa mu, že pod krkom, medzi vysokým golierom, ktorý jej za vlasmi prevyšoval aj dĺžku šije, má bieleho motýlika. Vyzeral ako karta – srdcová trojka.
     Len vykukla. Akoby nenápadne.
     No tí, čo tváre vytáčali dohora, si ju všimli.
     Mirón cítil ako sa vôkol neho stupňuje vyčkávajúce napätie. Doslova sa o neho obtieralo a tiež ho pohlcovalo.
     Lenže Alica nič nevravela.
     Rainer to nevydržal prvý. Doslova vybuchol.
     „Doriti! Čo si myslia, že sme tu dole len pre ich zábavu?! Čoraz viac provokujú! Dopekla s nimi! Hociktorému z nich behom sekundy zakrútim krkom! Nemám problém vyliezť hore a zočí do očí im vysvetliť ako veľmi sa zahrávajú s ohňom, keď do nás rýpu!“
     „Neznesiem ich provokácie!“ – Heidi s afektom otvorila vejár a ovievala sa. „Urážajú ma do špiku kosti, špinia všetko čo milujem! Chcem, aby s tým skončili!“
     Ostatní sprvu len prikyvovali. Ako sa dalo nesúhlasiť? Postupne medzi nimi začínala voči Dorianom klíčiť skutočná nenávisť. Doriani na jej vznietení predsa usilovne pracovali. Nie je nič viac rozčuľujúce ako prízemné urážky.
     Mirón pozrel na Iris. Hľadela priamo na Alicu a pritom precedila medzi zuby:
     „Nie sme takí slabí, aby sme ich museli nechať smiať sa nám do očí!“
     Mirón pocítil mierne mrazenie. Začínal mať nejasný dojem, že rozumie, prečo Alica necíti potrebu vyjadrovať sa, hoci túžbu ostatných po jej názore, či aspoň podpore, by mohla doslova pokrájať, tak veľmi atmosféra hustla.
     Z boxu vzadu vstal jediný mládenec, ktorý ostal pri konfetovom výbuchu sedieť. Kým ostatní splašene poletovali okolo, on so svojou dobre známou rozvahou sedel šikmo cez sedačku a čítal si hrubočizného Dostojevského. Mladý muž sa teraz vystrel do svojej impozantnej výšky, mal zvlnené uhľovočierne vlasy. Oblečený mal čierny kabát so širokým padavým golierom z tmavého zamatu, ktorý len zvýrazňoval jeho pevné široké ramená. Olívius.
     „Domnievajú sa, že keď nás vyženú na svetlo, zrazu bude po všetkom?!“ prehovoril silným hlasom, v ktorom bolo badať ako sotva potláčal kypiacu zlosť. „A potom čo? Majú nás za upírov? Očakávajú, že na slnku zhoríme na popol? Nie! Nedokážu premýšľať deň dopredu, pretože narozdiel od nás sú skutočne iba horkokrvnými pubertiakmi, ktorým vadí všetko iné ako to, čo vyznávajú sami! Ale oni nechápu niečo podstatné! Oni skrátka nechápu s kým sa práve zahrávajú!“
     V okamihu na seba strhol všetku pozornosť. Hrubú knihu stále držal v ruke, opretú o bok, mal silný hlas a rozprával pomaly a zreteľne. Mirón asi nepoznal nikoho, kto by Olívia naozaj nepočúval, keď niečo hovoril.     
     Iris mu zrazu zovrela ruku. Ich prsty sa preplietli. Doslova ho drvila. Oči uprela na Olívia, pery mala pootvorené a zvlhčené, bola fascinovaná a rozrušená zároveň.
     Dochádzalo jej, kam to celé speje. Tak ako to došlo Mirónovi. A postupne všetkým.
     „Nemám problém vyškriabať sa hore a doraziť ich! A nech sa prizerá hocijaký zabednenec, čo práve pôjde okolo!“ ozval sa Silvián. „Áno! Len nech sa pozrú, keď po nás tak veľmi túžia!“
     Mirón zbadal ako sa Olíviove zeleno-hnedé oči vytočili smerom nahor. K Alici.
     „Nebudeme sa predsa hrať na stopovacie psy, sme len... králiky, či nie?!“ pohrdlivo odfrkol a pomaly pokračoval. „Ak chcú niečo rozpútať, nech sa páči! Ak si želajú súkromnú vojnu, prosím! Ale my máme vlastné taktiky. Ukážme im ako svojou primitívnosťou ublížia tým, medzi ktorých nás chcú zaradiť!“
     „To je správna reč!“ skríkla Heidi. „Ukážme im to!“
     „Som za!“ ozval sa Silvián. „Skvelý plán, Olívius!“
     Mirónom doslova prebehla vlna citeľného súhlasu, ktorá sa zdvihla azda ešte skôr ako sa začali jeden po druhom ozývať.
     Zmocňovala sa ho načisto nová, pôsobivá tenzia. Jeho postoj sa náhle utváral ich zvyšujúcou sa energiou, Irisiným drvením jeho prstov... všetkými dotykmi a pocitmi, ktoré ho obstali a uzavreli.
     Tvár vytočil k Alici.
     Pri jednom oku mala priložený cvikrový ďalekohľad z ružovkastej perlete. Zlaté kamene vykladané okolo šošovky sa trblietali v pošmúrnosti jej budoáru, mačku k sebe pritláčala jednou rukou.
     Keď ďalekohľad odtiahla od oka a hladký drevený držiak, ku ktorému bol pripevnený, jej klesol k telu, uvedomil si, že hľadela priamo na neho.
     Pootvoril ústa, jeho výraz sa zmenil, akoby sa ju pokúšal dosiahnuť len mysľou.
     Všetko v jeho vnútri stonásobne ožilo – vzbúrilo sa a rozhnevalo, sladko a s úľavou vyplávalo von.
     Pousmiala sa. Jemne a iba na neho.
     Pozvoľna sa stiahla do budoáru. Čierne dvere sa za ňou nehlučne zatvorili.
     „Som za!“ zrazu sám vykríkol, ešte kým prinavracal pozornosť Olíviovi. „Som za!“
     U Alíc sa znova všetko vrátilo k hlučnej, životom presýtenej atmosfére.

**********

Celé sa to spustilo mŕtvym chlapcom od Alíc.
     Alebo skôr tým druhým... tým obyčajným chlapcom, ktorý jednej zimnej noci, kedy husto snežilo a sneh trblietajúci sa pod svetlom pouličných lámp prašťal tak veľmi, že ani len opatrné stvorenia, akými boli, nedokázali umlčať zvuky ich krokov. Aj chlapec od Alíc kráčal a sneh pod jeho podrážkami vrzgotal, keď sa nenáhlivo presúval k ošarpanej a pre mesto vskutku nepotrebnej budove, ktorá vo svojich útrobách skrývala jeden z vchodov k Aliciam.
Vločky boli veľké a ťažké, padali hebko a pomaly. Asi to mohli byť pekné Vianoce...
     Ten obyčajný chlapec by mu pri svojej nočnej púti neprirodzene tichou ulicou nevenoval žiadnu pozornosť, aj napriek oblečeniu by ho len tak minul. Starosti mu robili len mokré okuliare.
     Lenže chlapec od Alíc ešte len kráčal popri budove, keď si čosi pokladal na tvár.
     Stretli sa na osamelom chodníku.
     Zastali oproti sebe.
     Blondiak so zasneženými okuliarmi ostal bez slov civieť do rozďavených okálov zajačej masky. Za rúškom z vločiek sa mihali pokrivené ostré uši.
     Chlapec, ktorý sa čoskoro stal bezmenným a zabudnutým, natoľko desivým svojim ohromujúcim násilným odchodom, že ho žiaden mladík, žiadna Malá Alica, nikdy viac nahlas nespomenuli, spravil oproti blondiakovi nečakaný výpad s cieľom omráčiť ho a utiecť. Nemal chuť čeliť ledva vyjachtaným otázkam, nemal chuť na odhalenie v túto krásnu predsviatočnú noc...
     O sekundu neskôr ležal v snehu, postupne sa zastierajúcim pohľadom civel do čierno-zlatej oblohy a snehové vločky mu zľahka dosadali na masku, každým ďalším a ťažkopádnejším úderom jeho srdca sa viac približujúce k jeho vlastnej pohrebnej maske.
     Osemnásťročný okuliarnatý blondín sprvu nemal ani poňatia, prečo jeho ruka siahla po vreckovom nožíku, čo so sebou v noci vždy nosieval, len čo sa ten strašný zajačí prízrak vôbec pohol.
     Keď padol ako podťatý a čierny kabát sa mu chmúrne rozhalil, v prvej chvíli sa domnieval, že je všetko v poriadku. Guľatý bolier jeho košele bol bezchybne biely, čierna kožená vesta bola neporušená.
     Chlapcovým telom prechádzal jemný tras a jeho pery čosi sotva počuteľne šepkali.
     Nikto predsa neumiera tak pokojne – pomyslel si mládenec, skrehnutý a akoby obalený tenkou fóliou šoku, ktorá mohla kedykoľvek prasknúť, neschopný pochopiť, prečo je nôž zababraný a leží mu pri nohách, prečo sa jeho ruka trasie a dlaň sa mu naprázdno otvára a zatvára.
     Vo vákuu, čo ho obostrelo, si pozvoľna kľakal na kolená a sťahoval mu z tváre obludnú masku v nádeji, že za ňou nenájde nič ľudské, pre čo by bolo potrebné trúchliť. Pre čo by sa musel usmažiť v plameňoch osobného Pekla.
     No keď maska mäkko dopadla do snehu, jeho milosrdné vákuum sa roztrieštilo ako krehká sklenená stena a chlapcova ruka, tá ktorou ho nebodol, mu vyletela na ústa.
     Nahlas zavzlykal do dlane a sledoval blednúcu tvár s vyvrátenými očami – čierne vlasy v dlhšej vlne prehodené na stranu, jemné až ženské črty, strieborný krúžok v nose a plné pery stále šepotajúce čosi, čo sa nedalo rozlúštiť. Niečo, čo na ňom bolo akiste najľudskejšie, a preto to nechcel počuť.
     Slová, čo smerovali k jeho Malej Alici...
     Až vtedy chlapec zbadal hlbokú ranu a zárez na koženej veste, ktorý sa od neho tiahol pomedzi jeho rebrá, až vtedy si dovolil zbadať červenú škvrnu, ktorá sa rozpíjala po belostnom jagajúcom snehu.
     Vzlykal, sediac pri ňom, až kým chlapcove ústa nadobro nezmĺkli.
     Potom sa mu naskytlo milión možností.
     Keď sa však nad jeho nehybným telom ako tak upokojil, jeho pohľad automaticky vyhľadal masku. Hneď ako na ňu pozrel znenávidel ju.
     Náhla emócia smerovaná k veci, pre ktorú zareagoval natoľko prchko, ho zasiahla ako prívetivá vlna, ktorá zmyla všetko ostatné, čo ho ochromovalo svojou čírou hrôzou.
     Opatrne masku zobral do svojich zimou skrehnutých rúk a keď hľadel do jej nevidomých mŕtvych očí našiel svoj zmysel života. Našiel sa v nej. Pretože vedel, že ak to má celé prežiť, bude ich musieť nenávidieť všetkých. Všetkých za tými maskami...
     Krvavý nôž si vložil do vrecka bundy, meravo sa postavil a so zajačou hlavou v ruke sa mŕtvemu chlapcovi od Alíc obrátil chrbtom.
     Len samotná Alica predpokladala, že náhly vznik rýchlo sa zväčšujúcej skupiny fanatických Dorianov môže súvisieť so zabitým chlapcom, no nikdy svojou domnienkou nikoho zbytočne nestrašila.

     Ona jediná však vedela ako veľmi neodbytnými, či skutočne nebezpečnými sa môžu stať, ak svoje presvedčenie vystavali na najtemnejšej škvrne komunity Alíc... na zajačej maske odobratej zabitému chlapcovi, o ktorom ani len netušili, že svoje nikdy neodhalené slová venované svojmu milovanému dievčaťu došepkal priamo pred vchodom k nim.

**********

Mirón stál na úzkej plošine, ktorá obkolesovala nočný klub Lord X. Zajačiu masku mal dosiaľ vysunutú na vlasoch, no teraz si ju stiahol na tvár.
     ... I´m Only Happy When It Rains... – takmer sa mu chcelo spievať do hudby, ktorá tu hore doslova dunela.
     Priamo pod nimi tancovali ľudia. A ich hudba mu vibrovala v hrudi.
     Chlapec v bizarnej maske a bordovej brokátovej veste si radšej ruky spôsobne spojil za chrbtom, ako všetci, pre tamtých dole bezmenní, mladí muži všade vôkol. Popri čiernych stenách sa jagali kovové a pokrivené večne ovenčené zajačie uši.
     Presne oproti dovidel na chlapca, ktorý svojou výškou doslova vyčnieval z nehybného čakajúceho radu. Olívius bol svojim spôsobom celkom ľahko rozpoznateľný. Jediný druhý takto vysoký človek bol Viktorián, lenže ten mal svetlé vlasy.
     Reflektory visiace zo šikmého stropu, v ich úrovni, sa pretočili a sfarbili do rôznych farieb.
     Zo stropu sa pravidelne spúšťala záplava dlhých strieborných papierikov, čo bol jednoduchý a efektný trik na vyšperkovanie party atmosféry.
     Keď teraz strieborná vlniaca sa salva vystrelila cez farebné svetlá Mirón pocítil ako v ňom spolu so striebrom explodovala aj dobre známa vlna adrenalínu, ktorý ho posunul na nový rozmer vnímania. Ten, ktorý miloval.
     Chlapci od Alíc sa jeden po druhom zapreli o laná pripevnené o čierne zábradlie, aby naposledy vyskúšali ich pevnosť, a potom sa prehupli na druhú stranu ponad tancujúci dav a dlhými sebaistými a kĺzavými pohybmi sa spúšťali dole...

2 komentáre:

  1. Páčia sa mi tvoje metafory, čo používaš, napríklad: "A urobiť z danej veci tajnosť dodalo pešiakovi pocit strelca." Tak trošku ma táto poviedka aj inšpiruje a mám tiež chuť niečo napísať, len keby aktuálne neboli prednejšie práce do školy, kde sa tiež už blíži deadline :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za pochvalu :-) ako si sama spomínam, keď je toho v škole veľa, človek je vždy mimoriadne inšpirovaný inými vecami :D

      Odstrániť