streda, 25. mája 2016

25.5. - Ihriskové priznania

Dnes som stretla ihriskovú mamku, čo sa stala mojou kamoškou. Stretli sme sa znova na ihrisku samozrejme, my sme kecali a naše deti sa ako obvykle klbčili – oni sa totiž nenávidia, ale to predsa nehodí poleno do cesty nášho rodiaceho sa priateľstva, nie? Predovšetkým, keď sme dnes zažili nový súzvuk duší a názorov. Jej malá si vyberala z tašky mlsanie a môj malý sa samozrejme okamžite išiel pozrieť, čo to je. Mamča, odteraz ju volajme Mika, vytiahla kukuričnú oblátku, podáva ju Teodorovi a zrazu mi hľadí priamo do očí a prisahám, že v nich vidím záblesk nefalšovaného strachu, pričom potichu hovorí: „Ale je tam tenká vrstva čokolády, nevadí?“
Hľadím na ňu späť, chvíľu premýšľam nad jej obavou a potom mávnem rukou, hoci cítim ako vyzerám rovnako prestrašene: „Nevadí. Ja som s čokoládou v pohode.“
Pochopí to?...??? ... ???
Mika sa usmeje a viditeľne uvoľní a ja pocítim rovnaké uvoľnenie, zasmejeme sa ... a cítime, že sme ozaj v rovnakom klane.
Totižto... verejne priznať, že niekedy dieťaťu dáte čosi sladké, je v súčasnosti dosť riskantné. Minimálne riskujete dlhú prednášku o cukre.
Naše uvoľnenie s Mikou pokračuje a postupne sa začíname priznávať ku všetkým špinavým tajomstvám – že naše deti pozerávajú rozprávky v telke, že Mika má v rúre mäso, zatiaľ čo je vonku, že neupratujeme pravidelne... život je hneď o čosi menej stresujúci! 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára