nedeľa, 1. mája 2016

ALICA V REŤAZIACH *4

ČASŤ 2
PENELOPA A ZAJAC

... Penelopa sprvu nerozumela ošiaľu, ktorý sa strhol. Ak sa vôkol vás doslova roztrhne vrece s bublajúcim chaosom je zložité zorientovať sa v ňom a dokonca si ho aj uvedomiť.
     Stála pri kŕdliku rapotajúcich dievčat... pri „svojom“ kŕdliku a cez pruhovanú slamku popíjala ovocný koktail.
     Jemne sa pohojdávala do hudby. Ružovo-modrá sukňa sa jej zľahka obtierala o nohy. Pokožku pod crop-topom z rovnakej látky jej šteklili priesvitné bodkované šaty, ktoré si cez všetko obliekla.
     Chcela konečne tancovať, chcela tiež dopiť koktail. Lenže potom sa strhol spomínaný chaos. No najprv jej do koktailu spadol strieborný prúžok, keď sa v tú noc prvýkrát spustil strieborný dážď.
     Chcela mnoho vecí...
     No niekedy mala pocit, akoby len postávala a všetko na svete jej unikalo medzi prstami.
     Rovnako ako teraz... Keď sprvu nechápala. Keď len na pozadí rohovky vnímala rušivé pohyby osôb spúšťajúcich sa medzi ľudí z presvetleného oslepujúceho stropu, akoby sa vynárali zo svetla a popritom z koktailu so znechuteným výrazom lovila cudzí predmet.
     Avšak zrazu do nej niekto vrazil a jej nápoj skončil na podlahe a vytiekol cez črepiny pohára.
     Hudba bola natoľko hlučná, že sotva vnímala pridusené výkriky, ktorých sa vôkol nej zrazu začalo ozývať mnoho. Prekvapene sa otáčala, aby našla vinníka, čo do nej vrazil a slová ako „Alice“, „...sú od ALÍC!“ – jej v príšernom hluku zanikali, alebo zneli ako preludy.
     Nikdy ju Alice nezaujímali a kým sa nerozšírili reči o incidente pri Nočnej Knižnici ani len neuvažovala nad možnosťami, či existovali, či stále prežívajú, či ... V súčasnosti však zaujato počúvala debaty v jedálňach. Zvedavo pozorovala. Avšak to všetko bez názoru. Niekedy si vravela, že má predsa dosť svojich problémov, aby sa zamýšľala nad teóriami o nich. Hoci vlastne žiadne nemala. A možno aj to bol ten problém... tá prázdnota...
     Akiste sa mi čosi marí – pomyslela si, keď jej došlo, že výkriky skutočne pripomínajú to poeticky znejúce meno.
     Vrátila pohľad ku svojim kamarátkam a spozorovala už len ako od nej preľaknuto uskakujú a doslova jej otvárajú výhľad.
     A vtedy ho zbadala!
     Zajaca...
     Penelopa stuhla na mieste, pozorujúc ako štíhly chlapec v brokátovej veste takmer tanečným krokom prebieha po barovom pulte a krásnymi dlhými výkopmi naleštenou šnurovacou topánkou odráža pohár za pohárom. Ľudia od baru postupne, akoby v premyslene postupujúcej vlne zmätene uskakovali.
     A na tvári mal desivú zajačiu masku!
     Chvíľu fascinovane sledovala jeho postup.
     Konečne jej dochádzalo, že sa deje čosi bizarné, pretože nikto už netancoval, ľudia sa vôkol nej len nekoordinovane hmýrili. Tí najbližšie k východu urýchlene odchádzali. S mobilmi pri uchu volali políciu.
     A pomedzi hmýrenie a všedné odhalené tváre začínala pozorovať čoraz viac vyčnievajúcich zvieracích uší.
     Až vtedy sa o ňu pokúsil skutočný strach, keď akýsi odvážlivec jednému mládencovi v maske doslova skočil na chrbát, no ten si ho cez neho bez námahy prehodil a keď bol chlapec na podlahe kopol ho do rebier.
     Penelopa zatúžila utiecť ako jej priateľky. Lenže jej strach ju paralyzoval a hoci si v duchu príšerne vynadala, nedokázala sa ani len pohnúť.
     Stála, akoby zapustila korene, v mláke ovocného koktailu, chvela sa a sledovala malé bitky s nič nevysvetľujúcimi znepokojivými mladými mužmi, ktoré sa diali kamkoľvek sa pozrela a hoci nikde nezočila zranené dievča, zmocňovala sa jej nepodložená obava, že už čo chvíľa môže očakávať ranu do tváre. Alebo do brucha ako človek, čo sa objavil takmer celkom pri nej. Alebo ju ktosi zhodí a kopne do rebier... Panebože, ktovie aké to bude! – horekovala v duchu, skrehnutá ešte aj hroznými predstavami.
     Zmeravene otáčala hlavu. Niekto za ňou hádzal do stien poháre, niekde sa bili a mali nad nimi jasne navrch – obratné zajace – iní sa však iba príšerne skľučujúco pomaly prechádzali, povýšene vystretí, pevní, tmavé otvory v zajačích maskách chladne pozorovali vydesené tváre okolo seba. Hudba tlmila všetko čo i len trochu konkrétne.
     No Penelopa už pochopila, že sú to chlapci od Alíc... a jej poznanie ju na okamih doslova oslnilo neskutočnosťou, čarovnou chuťou nikdy nepoznaného, až jej vyhrotené zmysly omámili jej vlastný strach a nechali ju na chvíľu ho zabudnúť. To, čo ju nikdy nezaujímalo sa zrazu stalo reálnym, magicky vábnym.
     A vtedy to pocítila...!
     ... Ako ju samú ktosi pozoruje.
     Keď pozvoľna otáčala hlavu, aby videla priamo pred seba, zmocnil sa jej dojem, akoby tušila, že zočí len desivé tmavé oči ako ju mrazivo pozorujú cez hybridný cviker strašidelnej zajačej tváre.
     A presne to aj skutočne zbadala.
     Uprostred pohybujúcich sa tiel stál výrazne vysoký človek, ktorý ju pozoroval.
     Penelopa ostávala ako prikovaná, tentoraz však nedokázala pohnúť ani len viečkami.
     Oči skryté tieňom otvorov v maske ju uprene sledovali. Videla len ich odlesky, na podivné pálenie, čo cítila na tvári, ju utvrdilo v presvedčení, že sledujú práve ju.
     Jeho široké ramená zvýrazňoval aj jeho napätý postoj. O okraje ostrých pokrivených uší sa ovíjali zvlnené čierne vlasy.
     Zrazu jej prišla na um absurdná myšlienka, že ľudia vôkol vysokého Zajaca predsalen vyzerajú, akoby stále tancovali. Ich pohyby, hoci útočili, boli premyslené, súvislé a elegantné.
     Jeho mocná postava, jeho mrazivá pozornosť, ktorú jej... jej jedinej... venoval... v nej roznietila čosi hrejivé a bolestne rozochvené zároveň.
     Pohol sa.
     Zo stropu explodovala ďalšia vlna lesklých pásikov a ona ako uhranutá sledovala ako k nej pomaly, takmer mačacím krokom... nie, krokom tigra – pomyslela si v tichu, čo nastalo v jej vnútri... vykročil, pohybujúc sa v záplave strieborného dažďa, ktorý sa na neho znášal jagajúc sa odrazom azda tisícky farieb, ktoré prebleskovali temnotou. Farieb, ktoré sa v jej života dosiaľ nikdy neobjavili.
     Penelopa razom prestala myslieť na varovania. Na predstavy bolesti, na kopance do rebier, na prejavy neznášania, ktorých bola svedkom. Keď k nej kráčal, medzi jagavým striebrom a tanečná hudba prechádzala do drsného a zároveň rozvláčneho Sail od Awolnation, jej obavy zamreli, pretože sa v nej vzkriesilo čosi iné, čosi o čom nevedela, že v nej prebýva.
     Keď pred ňou vysoký chlapec zastal a ona k nemu fascinovane zdvihla tvár v očiach masky zbadala jeho ľudské oči. Hľadeli na ňu uprene a bez akýchkoľvek rozpakov, nehybné a zeleno-hnedé.
     V ich hĺbke sa doslova stratila.
     Sprvu si ani len nevšimla jeho pomalý pohyb. Až keď jej po chrbtici vystrelili zimomriavky a skončili jej až v zátylku uvedomila si jeho prekvapivo horúcu ruku, ktorá sa jej oprela o kríže, presne na mieste, kde mala len ľahkú priehľadnú látku.
     Srdce jej dosiaľ bilo ako splašené, lenže práve vtedy, v okamihu keď sa k sebe priblížili, akoby sa celé roky vzájomne hľadali, sa na zopár úderov načisto upokojilo.
     Zrazu však spravil nečakane prudký pohyb. Skrátka si ju k sebe hrubo pritiahol.
     Jej vnútro sa znova rozochvelo a srdce až bolestivo ožilo, keď sa ocitla tesne pri ňom.
     Takmer sa jej ťažko verilo, že je naozaj skutočný.
     Oprela sa o jeho hruď, na bruchu cítila chladivú hebkosť čiernej látky. Skoro si ani neuvedomovala, čo sama robí, keď sa ním úplne prirodzene nechala viesť a v jedinom okamihu sa spolu obaja jemne a pozvoľna pohybovali do hudby.
     Vynorila sa stratená v pohľade jeho nehybných zelených očí, bol k nej jemne priklonený a jeho výška jej zakrývala výhľad na čokoľvek iné... okrem neho.
     Vo svete nečakaného zabudnutia mu skúmala pery, ktoré sa črtali pod ukončením polovičnej masky. Boli plnšie, no nie príliš. Jeho brada bola výrazná. Mužská. Asi bol len chlapcom, možno nie viac ako dvadsaťročným. No bol viac mužom ako ktokoľvek, kto na ňu kedy siahol.
     Malé zničujúce útoky a rozbíjanie všade vôkol nich pravdepodobne pokračovali. Už si nebola istá ničím iba tým, že jeho dotyk, ktorý sa provokačne presunul na jej zadok je skutočne bezočivý. Nemala by ho tolerovať. Lenže ona jednoducho nedokázala povedať – Nie.
     Práve sa stal jediným chlapcom, ktorý jej kedy privodil pocit, že na bezodnú všednosť vôkol sa dá zabudnúť. Možno i navždy. Že medzi dvoma ľuďmi sa dokáže doslova rozvibrovať priestor.
     Kútikom oka vnímala rýchle pohyby. Úniky do výšin. Návraty do svetiel, ku ktorým sa náhle pridal.
     Keď sa pohol, celý sa o ňu obtrel, akoby sa potreboval pretlačiť cez neviditeľnú chodbu. Pustil ju.
     Až vtedy ňou prešla prvá triezva myšlienka.
     Je tak opovážlivý!
     No predsa sa chvatne obrátila za ním.
     Sledovala ako urýchlene postupuje k stene pri plošine. Neohliadol sa za ňou.
     Vyliezali hore po lanách. Všetci rovnako, šplhali so zdvihnutými tvárami, teda nikto už viac nehľadel na nikoho konkrétneho.
     Nikto jej už viac nedal najavo, že je čímkoľvek výnimočná.

**********

... Keď ju zbadal, skrátka musel vykročiť.
     Nohy ho striebornou cestičkou samého viedli priamo k nej. Upútala ho, sprvu preto, že bola jediným nehybným bodom uprostred anarchie, ktorú vyvolali.
     Lenže to nakoniec naozaj nebolo jediné, čo ho k nej bez zaváhania a bez premýšľania viedlo.
     Jej oči. Veľké velikánske – opätovali jeho pohľad. Akoby čakala len na neho.
     Pozoroval ju celú... hodnotil ako každý mladý muž. Husté zvlnené vlasy, nezvykle dlhé na súčasnú dobu, boli priam pastvou pre jeho chlapčenské oči. Dodávali jej nadčasový klasický vzhľad. Prekvapene pootvorené pery, s výrazom stratenej lane, akoby si nebola vedomá moci vlastnej príťažlivosti! Bolo možné, že si to dievča neuvedomuje vlastné tvary? Preto na neho dokáže čakať natoľko placho?!
     Nechápal, prečo sa tak urputne potrebuje dostať do jej tesnej blízkosti. Dievčat, ktoré mali všetko čo mali mať – plné pery, prsia, aj tvar presýpacích hodín, už zopár videl... aj získal... – lenže keď sa dostal celkom k nej a nad jej hornou perou zbadal to drobné, vlastne atypické, znamienko krásy... začínal mať pocit, že musí spraviť čosi... čokoľvek vyzývavé... aby si potvrdil, že je len obyčajnou kráskou, ktorá ho upútala povrchnými zvodmi.
     Olívius k nej natiahol ruku.
     Avšak keď sa jej dotkol, jej oči ktoré začali skúmať zeleň jeho vlastných očí a potom sledovať jeho ústa, na neho nehľadeli proste vzrušene.
     Boli zaujaté. Skúmavé. Fascinované.
     Hádam aj oddané...

**********

Chrbtom sa opieral o drevenú stenu šatníka. Iris na ňom ešte stále obkročmo sedela. Nahá, trošku spotená, pokiaľ mohol veriť chabej viditeľnosti v pootvorenom šatníku. Na hlave jej spočíval prekrásny smotanový cylinder orámovaný čipkou. Výjavy viktoriánskych dám boli previazané bordovou stuhou a okrídlenou kamejou, pre ktoré mala slabosť.
     Svojim spôsobom mali radi všetko aspoň trochu nebezpečné a zakázané, preto sa aj obaja pridali k Aliciam a k ich obľube tiež patrili noci, kedy sa k nemu vkradla cez šatník a pomilovali sa ticho ako myšky priamo v rodičovskom byte. Hoci ako všetci, mali prístup to menších súkromných izieb ústiacich z hlavnej miestnosti.
     Dnes prišli od Alíc spolu a navyše ani len nevyšli zo šatníka, keď sa na ňu vrhol a bol natoľko neodbytný, že sa musela vzdať hneď tu a teraz a ešte mu aj pridržiavať ruku na ústach, aby sa neprezradili. Zanovito si odmietla dať z hlavy dole svoj nový dámsky cylinder. No keď ju zbadal vyzlečenú, s vyzývavým úsmevom, kedy jej na ryšavých vlasoch spočíval len klobúk, rozpálilo ho to ešte viac. Iba sa zviezol k podlahe, oprel sa o stenu a schmatol ju za zápästia, aby ju naviedol na seba.
     Teraz, po ich bláznení, mal nastať ten krátky okamih po tom, ktorý veľmi neobľuboval, keď sa ona uvoľnene odtiahla, no Mirón akoby sa prebral z akéhosi drogového opojenia a zrazu cítil len chlad a realitu a rozpačito si utieral brucho. Nechápal ako to robí, že ju ich náhle prebratia nezahaľujú do chvíľkového studu. Zmocňovala sa ho žiarlivosť, keď si pomyslel, že je od neho skúsenejšia.
     Lenže dnes nie... Dnes na jeho malú hanbu neostal priestor.
     Ostali vo vzájomnej blízkosti, azda prvýkrát zdieľali intimitu tak dlho a so zatajeným dychom počúvali nočný rozhovor jeho rodičov.
     Sprvu bolo jasné, že jeho matka šuchoce po obývačke iba preto, že hľadá lieky na bolesť hlavy, pre ktorú nemôže spať.
     Avšak potom sa začali rozprávať.
     „... nikdy som neverila tomu, že by podobná komunita vôbec mohla existovať,“ pokračovala mama. „Deti predsa nevedia ako viesť dva životy! Prezradili by sa! Mali by to napísané na tvárach.“
     „Pfff!“ – Iris zrazu odfrkla a Mirón sa strhol a na pery jej priložil ukazovák.
     Hryzla ho. Sykol. Naozaj hryznutie nepredstierala.
     „Ja som sa vždy domnieval, že každá fáma je postavená na reálnom základe, či už viac alebo menej pritiahnutom za vlasy“ – otec znel čerstvo a mierne popudene. „Vieš ako sa hovorí, že za každým výmyslom je kus pravdy. A vidíš! Čo sa stalo v tom ich podniku jasne dokazuje, že Alice existujú!“
     „Ale veď... povedz mi... ako niekto nemôže vedieť, čo stvára jeho vlastné dieťa!“
     Iris sa usmiala a rukou si švihácky prešla po leme cylindra.
     Mirón sa k jej pobaveniu nad ich naivitou nedokázal pripojiť. Tvár mal trochu ustaranú a vytočenú do tmy, pohľad uprený na zlatulinký pásik svetla presvitajúci z popod dverí jeho izby.
     Neprišlo mu úsmevné vnímať fonetický prejav nedozernej priepasti, ktorá vznikla medzi ním a jeho rodičmi. A najtrpkejšie na ich odcudzení bolo, že o ňom vedel len on.
     Lenže žiaden rodič nie je schopný prijať čokoľvek tajnostkárske, či falošné vo svojom dieťati. Žiaden rodič neprisúdi svojmu vzorne sa správajúcemu dieťaťu (na čo si všetci z komunity dávali veľký pozor) čokoľvek negatívne, čo by mohlo byť vysielané smerom k nim, či schopnosť mať čosi celkom vo svojich rukách, a ešte k tomu ak ide o čosi, čomu by sa on sám štítivo vyhol.
     „... vieš, bola to otvorená rebélia, zopár chlapcov skončilo s prasknutými rebrami, polámanými rukami – aj Helgin chlapec skončil v nemocnici!“ rozrušene ho informovala. „Keď si predstavím, že sme tam zopárkrát pustili aj Miróna...!“
     Iris mu laškovne stisla líca a aspoň na okamihu ho prinútila znova jej venovať pozornosť. Chúďatko malé... – naznačila ústami.
     Vytrhol sa jej a odvrátil od nej pohľad, pričom ho samého prekvapila vlna podráždenia, čo ním prešla.
     Prečo mám ja teraz po nálade a ona všetko berie na ľahkú váhu? – napadlo mu – Nemali by fungovať naopak?!
     „... nikdy predtým neurobili nič natoľko okaté! Nikdy svoju existenciu podobne radikálne nepotvrdili!“
     „Áno,“ súhlasila matka. „Je pravda, že ich vyprovokovali naše vlastné deti?“
     „Nemali sme ich počínanie zámerne prehliadať,“ otec si zrazu znavene povzdychol, akoby ho razom opúšťala energia.
     „Čo tým presne myslíš? Aké prehliadanie?!“
     Mirón spozornel. Celým telom mu prešlo napätie.
     Mal na mysli Dorianov...! Nechcelo sa mu veriť, že ich spomenul práve jeho otec! Znamenalo to len jediné – aj keď jeho matka o Aliciach nevedela, jeho otec očividne áno, dokonca sa pridával k dospelej väčšine, ktorá ich nechávala na mladých neohrabaných a horlivých Dorianov, podporovala prebiehajúce plány, ktoré si s komunitou Alíc mali skrátka poradiť po svojom. Možno ich ako väčšina dospelých dokonca považoval za čosi prirodzené – všetci dobre vedeli, že ak sa vytvorí subkultúrna vlna je len otázkou času kedy iná mládež zareaguje neznášanlivosťou voči ich štýlu. A možno už tiež veril, že Doriani menšinu, ktorá išla očividne ruka v ruke s neštandardnými názormi a utajovala sa do takej miery, aby bolo jasné, že sú naozaj výnimoční... výnimočne iní... dostatočne potlačili. Pretože nepoznal silu vnútornej slobody.
     Nedala sa len tak odhodiť, či udupať, keď ste ju už raz v sebe objavili.
     A preto ho ich výpad v klube Lord X natoľko šokoval.
     Ani len matke neodpovedal.
     „Mám obavy, že ich posledné vyčíňanie znamená, že vznikla tichá vojna.“
     „Tichá?! Porozbíjali všetko, čo sa dalo!“ mama znela, že začne typicky žensky preháňať. „Domnievaš sa, že toho teraz bude viac?“
     „Nuž...“
     „Neželám si, aby sa v Mirónovej blízkosti pohybovala kadejaká mládež, čo nevie, kde je jej miesto!“
     „Mirón sa nenechá ovplyvňovať!“
     Ďakujem tati za dôveru – ironicky si pomyslel, zatiaľ čo Iris sa mu skryla v priehlbinke medzi šijou a ramenom a potichu sa chichotala. Neprítomne sa dotkol jej hebkého chrbta.
     „Ak sa z nášho mesta stane nebezpečné miesto, chcem sa odsťahovať!“
     „Počkáme si ako sa celá situácia vykryštalizuje,“ chlácholil ju, bolo počuť, že ich hlasy sa priblížili.
     Obdivovala klasickú krásu. Jej vlasy boli krátke, platinové a zvlnené a vždy, keď bola rozrušená, hladil jej šiju, zaplietajúc si prsty do svetlých prameňov.
     „Nechcem, aby sme skončili v permanentnom strachu kedykoľvek Miróna večer pustíme von!“
     „Viem... viem... ja tiež. Ak sa začnú podobné prípady množiť, je jasné, že Alice prebývajú kdesi blízko a nebudem ten fakt ignorovať. Páči sa mi ako naše mestá fungujú. Naši rodičia si prežili priveľa neistôt na to, aby som sa povzniesol nad mládež, ktorá žije v predstave, že náš pokoj a záruky sú otravné a ich kľúč k životu je lepší ako náš.“
     „Ak sa potvrdí, že sa pohybujú v blízkosti nášho syna, odchádzame!“ zvýšila hlas. „Celá rodina! Nie je to jediná škola, ktorá ho perfektne pripraví na naše povolanie!“
     „Pst... zobudíš ho.“
     „Zoberieme nášho chlapčeka niekde do zdravšieho prostredia!“
     „Isteže.“
     Mirón doslova skrehol.
     „Môj zvrhlý chlapček...“ – Iris mu šepla do ucha. „Nikam ťa nepustím.“
     Zrazu ju zovrel v náručí. Tuho si ju pritisol k sebe, až jej zhodil cylinder. Tvár vnoril do jej plamenných vlasov a nahlas nasal vôňu sladkého ženského potu a zázvorového šampónu.
     Nechcel o ňu prísť! O nič z nej. O jej bezočivosť, požierajúcu autoritatívnu lásku, zakázané milovanie, partie šachu, či ľahkovážnosť aká sa prejavila aj teraz, keď jej jeho úzkosť nedochádzala.
     ... Jeho úzkosť z vedomia ako je na rodičoch závislý. Frustrácia, obava, úžas z hroznej možnosti, že by ho z jej náručia vytrhli, rovnako ako aj z náručia Alice a kopajúceho, vrieskajúceho a zdrveného – všetko v hrôzostrašnom mĺkve vlastného vnútra – odvliekli preč.
     Navždy preč.

**********

Zastavil ju na chodbe a čosi jej rozprával.
     Penelopa nepotrebovala počuť obsah jeho slov, akiste jej vykladal o prípravách na projekt, na ktorom pracovali ako tím. Zostavovali rozpočet fiktívnej firmy.
     Nikdy predtým si neuvedomovala, že to vnútorné pnutie, v ktorom prežívala, súviselo s činnosťami, ktoré v škole a po škole vykonáva. Niekedy vo svojom vnútri takmer vídala zľahka rozkolísanú vodnú hladinu. Čosi tesne pod jej povrchom prekypovalo nepokojom. Vytriasala ho z hlavy ako mokrý pes. Ráno skrátka vstala a zbavila sa toho.
     Nikdy si to skutočne neuvedomovala, aj keď predstavy boli natoľko jasné.
     Nebyť sobotnej noci. Noci vzdialenej dlhých päť dní, cez ktoré nezabudla. Nezabudla na žiaden z pocitov, ktoré jej napätie zamenili za čosi, čo výnimočne nebolo blízko k bodu, kedy bude nakoniec vôkol seba všetko s krikom rozbíjať.
     Za tie dni si predstavovala jeho tvár. Bolo zvláštne, že k žiadnej konkrétnej predstave nedospela, akoby strácala fantáziu. A bolo tiež zvláštne, že jej bytostne neprekážalo, že jeho tvár nepozná. Akoby nebola podstatná. Podstatné boli iné veci... a okolnosti.
     Penelopa stála ako socha, na hruď si pritískala knihy, okolo prechádzali prázdne tmavomodré uniformy, bordové mašle a kravaty a sledovala jeho oči.
     Sprvu jej nedošlo, čo robí. No len čo sa pred ňou spolužiak zastavil a ona prvýkrát vnímala jeho výšku, jej tvár sa automaticky vytočila k jeho očiam a hľadala v nich tmavý machový nádych.
     Hľadala jeho oči...
     Lenže oči toho vysokého človeka boli len nudne hnedé, bez akéhokoľvek očarujúceho zeleného nádychu. V jeho očiach sa zračili čísla, rozpočty a logika. Nie vášeň, uhrančivosť, ani zaujatie.
     Nikdy netušila, že v jedinom pohľade cez desivé rozďavené otvory zajačej masky je možné nachádzať tiež hĺbku a fatálnu duševnú príťažlivosť.
     „...dobre?“ – ako z polosna k nej konečne doľahol jeho hlas.
     Zažmurkala. Pozeral na ňu tak trochu ako na blázna.
     „Dobre!“ vyrazila zo seba, i keď netušila s čím súhlasí.
     S podozrievavým výrazom len váhavo vykročil po chodbe a pokračoval do triedy.
     Penelopa sa za ním obrátila.
     Domnievala sa, že pohŕda ľuďmi, čo vybočujú z konvencií. Avšak, možno ju to iba doma naučili. A ona proste opakovala ako papagáj.
     Alebo len sama pred sebou maskovala, že pohŕda ľuďmi ako je ona sama...
     Pretože vo svojej izbe už zopár nocí počúvala Awolnation. Z istého nutkania. Ležala priamo na svojom mäkkom koberci, s rukami zloženými pod bradou, pri prehrávači a predstavovala si nepredstaviteľnú tvár.
     A tiež si práve pripustila, že odteraz bude všade hľadať jeho oči.
     Bez predsudkov, bez opovrhnutia. Nič podobné nenastane... ak ich nakoniec nájde.
     Penelopa zrazu pocítila chvenie v kolenách a v žalúdku. Zmocnil sa jej nepatričný pocit dieťaťa, čo chce za každú cenu dosiahnuť svoje. Ďalšia zo širokej škály emócií, ktoré doteraz držala na uzde.
     Vykročila po chodbe. Náhle sa cítila doslova beznádejne. Jej beznádej ju zasiahla ako blesk z jasného neba a takmer ju zrazila z nôh. Chúlila sa do seba a pritom sledovala oči každého chlapca, čo popri nej prešiel.
     Netušila, čo spraví, ak ho už nikdy nezočí.
     Ako v sebe nájde silu znova sa zaradiť.


2 komentáre:

  1. Tajomstvá! Mirón a jeho rodičia, skrývanie sa s Iris :D ...a potom Penelopa a tento záhadný :-) Páči sa mi to, páči, som zvedavá, ako sa to bude vyvíjať!

    OdpovedaťOdstrániť