nedeľa, 8. mája 2016

ALICA V REŤAZIACH *5

ČASŤ 3
SRDCOVÉ ŽEZLO

Odopol si retiazkové hodinky a položil ich na Lovercraftove zbierky, ktoré doniesol Ermelinde. Rozopol si sponu s guľatými koncami, ktorá mu pri páse držala ľahké sako pokope a zdvihol k ústam tyrkysovú šálku olemovanú vejárikom kvetov bielej čerešne. Zacítil, že mu do čaju ktosi vlial rum. A ten „ktosi“ práve spôsobil, že večne zasnene pôsobiaca blondínka Ermelinda, dosiaľ sediaca oproti nemu v boxe, vyskočila na nohy a rozveselene začala poskakovať na mieste. Sivo-fialová sukňa od jej šiat, posiata krémovými ružami, sa jej jemnučko vlnila. Šaty rozmarne sa otvárajúce priamo pod prsiami, v ktorých mala bielu blúzku s guľatým výstrihom, boli vzdušné ako ušité z motýlích krídiel.
     „Nevzdávaj sa, Iris!“ povzbudzovala ju. „Už si takmer v cieli!“
     Zháčil sa nad chuťou čaju, a predsa ho ďalej pil. Všade vôkol viseli zo stúh a perlových šnúr pripevnené prázdne šálky. Mali ich tak veľa, že sa ich dievčatá rozhodli použiť ako dekoráciu k svetelným reťaziam.
     Ich dievčatá boli zvláštne tvory – vedeli sa ozývať ako Iris, či Heidi a zároveň boli až étericky nežné a starostlivé. Zdobili, piekli, šili vyberané kúsky sebe aj „svojim chlapcom“... ak by ich pozoroval ktosi „z hora“, zavše by mal pocit, že im ktosi vymazal z hlavy pojem „emancipácia“. Hoci toto všetko robili aj pre samotnú Alicu. Ktorá im ako žena ženám dala najväčšiu voľnosť a pohodlie aké si kto vôbec dokázal predstaviť.
     Na ich čajových večierkoch sa Mirónovi najviac pozdávalo, že sa nikto nenechával zviazať ničím, čo by sa od neho teoreticky, ak by bol na podobnej party vo svojom druhom živote, kde dnes plynula dlhá daždivá noc, očakávalo. Jedna z ich „garážových skupín“ na pódiu predvádzala čosi medzi starou kultovou slávou Garbage a Smashing Pumpkins a nejaká časť z nich tancovala, iná šialene poskakovala, niekde sa priam zborovo smiali a napchávali z poschodových stojanov plných dúhových makróniek a temne červených cupcakes, no a iní, tak ako aj on sám, skrátka posedávali v prítmí boxu pri stene, popíjali čaje, robili čosi absolútne pokojné a uvoľňujúce.
     Kameninové vázy preplnené žlto-ružovými ružami roznášali sladkastú vôňu sotva prebíjajúcu čajníky korenistých čajov.
     A keď si ktosi túžil ukradnúť belostnú kokosovú pusinku musel sa doslova vyštverať k provensálskej vtáčej klietke. Viselo ich tu niekoľko a naozaj praskali kokosom.
     Malé Alice sa skrátka dokázali rozmaznávať – Mirón si pomyslel a keď znova s úsmevom pozrel na Iris uvidel ju zakliesnenú do lana, s rukou už už natiahnutou k bielym dvierkam klietky. Šialené manévre, pre ktoré ju zdola gentlemansky istil Silvián, jej umožňovali jazdecké nohavice a úzke regentské topánky so šnurovaním. Blankytne modré sako, hoci so striebornou viazačkou, len zvýrazňovalo jej ženskú siluetu.
     Mirónovi jej sledovanie spôsobovalo toľkú potešenie, že si želal, aby sa ešte potrápila. Bradu si zasnívane podoprel rukou. Natiahnutá celým telom, jej nohy takto pôsobili ešte dlhšie, belostná ruka trčiaca z volánového rukávu nedočkavo hmatkajúca po sladkostiach...
     Jeho úvahy o zvodoch „jeho ženy“ náhle kruto prerušilo absolútne ticho.
     Presnejšie... nebolo úplné, či priam absolútne... pretože keď skupina pre akýsi povel, čo zachytili len jej členovia, prestala hrať, ostala pod nimi vrava a smiech.
     Ich koniec bol však natoľko nečakaný, že trvalo ešte niekoľko sekúnd, kým sa tancujúce skupinky ustálili.
     Mirón sa sprvu strhol, akoby mu rušivé ticho vlepilo facku. Vymenili si s Ermelindou, ktorá Iris okamžite prestala fandiť, prekvapené pohľady.
     Iris razom zoskočila z lana. Podrážkami „hartfildiek“ pevne dopadla na podlahu a z mierneho predklonu sa už vystrela vážna a zamračená.
     Mirón netušil, kam svoju náhle roztekanú pozornosť vlastne upriamiť. Došlo mu to, až keď očami náhodou zavadil o Olívia v boxe oproti. Celý večer sa s nikým nebavil. Opretý o presvetlenú stenu popíjal čaj medzi visiacimi šálkami a čítal si útlu knižku, ktorá malosťou pôsobila až smiešne v rukách takmer dvojmetrového mocného mladíka krátko po dvadsiatke. Iba občas podvihol pohľad pred seba, očividne hlboko zamyslený.
      Teraz však už pôsobil takmer ostražito, oči vytočené kamsi dohora, kniha zatvorená na stole.
     Mirón, ako ostatní, čo postupne utíchali rovnako ako ich hudba, vytočil tvár tam, kde hľadel Olívius. Netrvalo dlho a všetky tváre boli zdvihnuté k malej plošine, z ktorej splývali oblúky ostrapcovaných závesov.
     Na plošine stála Alica.
     Jemne priklonená k nim, avšak nezanedbateľne vyššie nad nimi, sa držala čierneho zábradlia, jej hĺbavé zelené oči prebiehali po ich tvárach, výrazoch plných otázok a prekvapenia.
     Jej pás pôsobil neskutočne úzko stiahnutý v korzete s rovným výstrihom olemovaným čipkou, bol posiaty výjavmi kariet, hodín, čajníkov, kde tu vyšívaný zlatou niťou. Pôsobila útlo a zároveň akoby až príliš dlho v úzkej až po zem siahajúcej čiernej sukni, s gotickým nákrčníkom a dymovými viečkami.
     Mirónovi vyschlo v ústach a zároveň pocítil niečo, čo nebolo ďaleko od prebúdzajúcej sa rozkoše, ako sa mu tak zazdalo, že v okamihu, keď Alica našla jeho tvár, zastala na nej o čosi dlhšie ako pri ostatných.
     „Ak chcú vedieť, kto sme, môžeme im to ukázať,“ prehovorila.
     A prehovorila pokojne, nijako zvučne, čo ani nemusela, keďže v miestnosti už nastalo totálne, vyhrotené mlčanie a ich zdvihnuté hlavy pripomínali skôr sochy zhmotnené v momentoch najväčšieho očakávania, než živé Malé Alice a ich chlapcov.
     Mirón a akiste nielen on, si uvedomil, že v ruke zviera nejaký zdrap papiera.
     Ermelinda pomaličky, takmer opatrne klesla na sedačku, s očami upretými dohora sa pozvoľna priklonila ponad stôl a šepla mu:
     „Zdá sa, že tentoraz kuriér prišiel priamo za ňou.“
     Stroho prikývol, tiež jej nevenujúc ani pohľad.
     „Asi by sme mali viac cvičiť, keď cez nás dokázal nepozorovane prekĺznuť“ – tiež k nemu doľahlo akési nervózne chlapčenské šepkanie, ktoré bolo rozhodne na zamyslenie.
     Alica pokrkvaný papier zdvihla nad hlavu, akoby čítala ich myšlienky.
     „Nič viac len hrubé výrazy a prázdne vyhrážanie.“
     Jej hlas znel až bizarne pokojne naproti tomu ako pri každom slove ohrnula pery, akoby zlosťou cerila zuby.
     „Nikto nás nikdy podobne neurážal!“ pokračovala. „Nikto sa nás nikdy nesnažil stiahnuť do podobne plytkých interakcií. Nikto nás nikdy neupodozrieval z toho, že by bola naša úroveň natoľko nízka, aby sme kuriérovi diktovali rovnako sprosté a šťavnaté listy!“
     Jej ruka klesla. Obe ruky opäť zvierali zábradlie.
     Mirón nedočkavo čakal na zvyšok jej vyhlásenia. Zbožne ju sledoval. Takmer nedýchal, keď mlčala a premýšľala. Zdala sa mu impozantná, akoby svojou nekorunovanou hlavou siahala až do nebies.
     A pritom vlastne ako jediný vedel, čo bude nasledovať.
     „Snažia sa nás vyprovokovať, pretože v skutočnosti vôbec netušia, kto naozaj sme,“ až teraz mierne zvýšila hlas. „Myslia si, že na nás stačí ukázať prstom a skončíme. Že nie sme nič viac ako teenagerská kratochvíľa, ktorá začína za rodičovskými dverami a končí zasa pred nimi. Netušia o generáciách Alíc, ktoré vaše izby svedomito poprepájali so svetom, ktorý vám dal rozlet, o generáciách, ktoré udržujú večný plamienok slobodného podzemia, o Aliciach, ktoré tu dospeli a využili svoji vedomosti na budovanie nášho dômyselného kráľovstva, prekrúteného zrkadla nalinajkovanej prázdnoty tam hore! My sme viac! Sme VIAC!“
     Mirónovi došlo, že sa zo všetkých strán ozývajú rozrušené šepotavé odozvy.
     „... sme viac!... my sme viac!...“ – doliehalo mu k ušiam.
     Každý mladý človek, ktorému od mala vraveli, že je len spojivom celku plného spojív identických s ním samým, nič výnimočnejšie a nič menej podstatné, teraz zaujato opakoval, že je oveľa oveľa viac.
     Takmer ani nevedel, čo robí, keď spolu s Ermelindou takmer nečujne vydýchli:
     „My sme viac!“
     Sme viac ako z nás chcú mať rodičia! Sme viac ako povrchná, módna subkultúra. Aká urážka! My sme svet! My sme skutočné osobnosti. My sme my! Sme hrdinovia!
     „My máme rozum!“ opäť pokračovala miernejšie, hoci jej ústa aj naďalej vyslovovali dôrazne. „Dokážeme im ich bezduché urážky oplatiť ich vlastnou kartou. Vieme im dať čo chcú! Ešte netušia, že ich pochováme ich vlastnými prostriedkami“ – prsia nad korzetom sa jej prudko zdvihli, keď sa prudko nadýchla a znova ich prešla pomalým, dlhým pohľadom. „Doriani sú praobyčajné deti. Sú obrazom dneška, nehanbia sa za to, milujú sa. Preto nemajú ani len masky. Mnohí z vás ich nezakryté tváre spoznávate aj v školách.“
     Mirón kútikom oka zachytil prikyvovanie.
     „Ak majú oni neverejnú podporu pri našom podrývaní od našich vlastných rodičov, tak vy máte moju odvážnu a priamu podporu pri rebélii, ktorá Dorianom otvorí oči a napovie im ako veľmi sa mýlili. A nielen im! Nechajme ich odhalené tváre detsky hebké a neporušené ako boli doposiaľ. Nezameriavajte sa na nich, zameriavajte sa na čokoľvek, čo vám spraví radosť, moji chlapci! Len im ukážte, čo sa skutočne stane ak dosiahnu, čo sami chceli! Ukážte im ako sa nerozumné počínanie môže obrátiť proti nim!“
     Alica zdvihla ruky, papier sa zniesol dole k nim, čomu vôbec nevenovala pozornosť a potom dlaňami opäť udrela o zábradlie, ktoré kŕčovito zovrela tenkými prstami.
     „Zničte ich vlastnými zbraňami!“ zlovestne precedila cez zuby, jej oči sa zúžili a zmenili na desivé čierno čierne machule ako oči umrlca.
     Celučičká miestnosť sa nechala strhnúť nadšeným burácaním a horlivým potleskom. Ermelinda znova vyskočila z miesta a poskakovala s rúčkami zopätými pod bradou ako v modlitbe, snové vodnaté oči vytočené k Alici.
     Hoci sa obával, že ho prinútia odsťahovať sa, hoci mu reálne hrozilo, že ho odvlečú od jeho životných žien, Mirón sa nechal strhnúť tiež a zrazu sa ocitol na nohách a jeho zovretá päsť dôrazne vystrelila do vzduchu. Plný nadšenia, hnevu, aj uznania, napriek všetkému netúžil po ničom inom ako narušiť všetko, čo mu až dodnes bolo sväté, prelomiť pečať tajomstva, pocítiť chlad, keď si nasadí masku a jednoducho, dať im na frak!
     Pretože oni sú hrdinovia. Hrdinovia svojej doby.
     A svet hore na to doplatí!
     Alica sa bez slova obrátila a zmizla za tajuplnými dverami svojho budoáru.
     Hudba sa znova rozzvučala a rozvibrovala porcelán visiaci na stuhách.
     Čajová party samozrejme pokračovala. Natiahla sa do skorých ranných hodín, keď už bolo takmer nebezpečné prekĺzavať späť do svojich domovov, či priamo izieb.
     Bránami, ktoré im dali vybudovať Alice.

**********

Niečo v ňom mu našepkávalo, že musí byť skutočne presvedčivý. Predovšetkým pokiaľ ide o otca.     
     Lenže nebolo to také jednoduché ako si predstavoval.
     Mirón kľačal v kúpeľni pri záchode, celý červený a rozrušený. Tlačil ho čas.
     „No tak!“ ticho zatiahol, znova si do hrdla pichol dva prsty, naplo ho, lenže nič sa nedialo.
     Strelil očami za seba. Príliš blízko pri dverách začul kroky.
     Dvere nechal zámerne pootvorené, no ostávali mu už len dve minúty a začnú sa o neho zaujímať.
     A jeho zámer sa mu zatiaľ vôbec nedaril. A to sa na raňajky doslova napchal domácim koláčom!
     Hneď si ruku znova vopchal do úst. Prehlo ho v chrbte.
     „Kurva... kurva...!“ prskal, s pocitom oslepenia z čistej belostnej kúpeľne, ktorej sterilnosť mu nijako nepomáhala. „Tak poď VON!“
     „Mirón!“ – začul otca. „Chceš, aby som ťa odviezol do školy?“
     Jeho ležérne kroky sa blížili k dverám.
     Roztržito si uvoľnil viazanku a keď si prsty znova pichol do hrdla, konečne v ňom všetko povolilo a povracal sa.
     Otcove kroky predbehlo rýchle klopkanie lodičiek. Dvere sa doslova rozleteli.
     O chvíľu na čele pocítil tlak matkinej dlane, čo už minimálne päť rokov nepotreboval. Tuho zatvoril oči a s jej podporou zo seba dostal aj zvyšok raňajok.
     Znavene dosadol na podlahu. Po predošlej námahe sa mu vlasy spotene lepili na čelo a skutočne vyzeral ako chorý. Mama si k nemu kvokla a ustarane mu mokré vlasy odhrnula.
     „Čo sa deje, máš horúčku?“
     Otec zastal medzi dverami, šúchal si pestovanú briadku a zarazene na neho hľadel.
     „Myslím, že nie,“ hlesol a odkašľal si.
     Najrozumnejšie je nepoužívať zbytočne veľa klamstiev.
     „Bolí ťa žalúdok?“
     „Áno, dosť“ – čo teraz tiež bola pravda. „Začalo sa to hneď ako som sa najedol.“
     „Ešte ani neskončila jar a on už si prechádza letnými virózami“ – otec mu vítane nahral a obrátil sa. „Nájdem mu nejaké lieky na žalúdok a do večera sa ukáže, čo z toho bude.“
     Matka ho pohladila po líci.
     „Zvládneš to tu sám? Môžem si zobrať voľno.“
     Kým stihol protestovať, znova sa ozval otec.
     „Preboha, Maia!“ odkričal kdesi z bytu. „Má sedemnásť, isteže to zvládne!“
     Vysunul spodnú peru a spravil na matku ubolené oči.
     V duchu plesal – Nečakal, že to nakoniec predsalen prebehne natoľko hladko.

**********

Hneď ako sa za rodičmi zatvorili dvere, vyhrabal sa z pod prikrývky, zatiahol rolety a prebehol k šatníku.
     Teraz už netušil, či sa mu žalúdok stále zviera z vynúteného vracania, alebo z očakávania nadchádzajúcich udalostí.
     Otvoril dvere svojho rozľahlého šatníka, rázne odsunul vešiaky s oblečením a vošiel dnu.
     Niežeby matkinu úprimnú starosť neoceňoval. Bolo ťažké pozrieť sa jej do očí, ak bolo jasné, že prežíva reálne obavy. Ale jeho pocit previnenia končil tam, kde začínal pocit osobnej slobody a duševného rozletu, čo bolo stále príliš skoro na prehlbovanie svojej rezervovanej príchylnosti k rodičom.
     Dlaňou zatlačil na hladkú drevenú stenu, čo sa objavila za šatami.
     Stena k nemu vyslala slabé prasknutie. Pootvoril dvierka a zrazu sa preberal priestorom za nimi. Posúval vešiaky s ručne šitými kúskami.
     Hm... čo si v dnešný špeciálny deň oblečieme, mladý pán? – ukazovákom si dôležito poťukal po brade a následne vytiahol bordové nohavice a čiernu vestu. Prehodil si ich cez ruku.
     Začínal sa ho zmocňovať takmer až slávnostný pocit.
     Nikdy nechceli prelomiť tajomstvo vlastnej existencie. No požehnanie od Alice im nakoniec ukázalo nový rozmer nezávislosti. Vyzvanie, aby sa ukázali, bolo ako ovlaženie spŕškou chladivej vody na rozhorúčené tváre.
     Ruka mu nakoniec zastala na zamatovej čiernej košeli, ktorá mu bola obzvlášť drahá, pretože mu ju ušila Iris. Golier absentoval, tvoril ho samotný nákrčník – vrstvený, až asymetrický, stiahnutý čierno-bielou pruhovanou mašľovou viazačkou, z ktorej ešte viseli hrubé čierne stuhy. Prvotriedny kúsok!
     Zaklapol tajné dvere a s povznášajúcim pocitom sa obrátil do izby.
     A maska! Samozrejme. Nesmie zabudnúť na masku!

**********

Penelopa práve sedela na hodine krízového menežmentu, keď sa to celé zomlelo. Tento krát nebola natoľko neprítomná ako naposledy, hoci po mysli sa jej preháňalo všetko iné, len nie učebná látka.
     Ako však aj naposledy, v prvej chvíli predstavovalo obrovský problém vôbec sa zorientovať v situácii. Jediné, čo si zo začiatku uvedomovala bolo, že všetky tri vysoké okná v triede zrazu s ohlušujúcim trieštením popraskali a rozsypali sa.
     Necivela na to ako sa kúsok po kúsku doslova rútia na podlahu a asymetrické sklené kúsky sa trblietajú na jarnom slnku, ale rovno sa automaticky hodila na kolená k zemi a kryla si hlavu. Počula ako za ňou dopadajú kusy skla. Jej čas sa spomalil a nejakú jeho časť akoby trieštenie okien nemalo konca kraja.
     Náhle jej došlo, že ako začarovaná hľadí na čosi na podlahe. Ležala tam tehla pomaľovaná ako karta. Srdcová kráľovná.
     Všade vôkol nej sa rozpútal zvyšujúci sa hluk, jej spolužiačky totiž začali pišťať.
     Opäť sa ozvalo rozbíjanie skla, pod zvukom ktorého ostala predklonená, s rukami na hlave. Iba meter od nej dopadla ďalšia tehla.
     To, čo ju však ustrnutú v šoku opäť zákerne dostalo bola neschopnosť pohybovať sa rovnako rýchlo ako jej vydesení spolužiaci.
     Popri jej schúlenom tele dupali množstvá nôh smerujúcich k dverám triedy.
     Prudko dýchala. Zrazu sa bála zdvihnúť a nasledovať ich. Cítila sa nemotorne. Niekto by ju okamžite zrazil späť k zemi.
     Jej bázeň ju však paralyzovala najsilnejšie. Keď sa totiž odvážila skrehnuto pootočiť hlavu, stále viac menej pozerajúc do podlahy posiatej kryštáliky a úlomkami skla, zbadala zopár párov úzkych topánok, ktoré z okien s ľahkosťou dopadli na zem.
     Myslela na všetko iné – strach z neznámych, ochromenie zo šoku – len výnimočne nie na Zajaca, ktorý ju zamestnával takmer neprestajne a ktorý jej aj svojím invazívnym spôsobom prišiel v istom zmysle ňou chcený a vytúžený. Hoci už od topánok jej bolo jasné, že sú to tí podobní jemu.
     Pohľad pomaly zdvihla ku katedre.
     S hrôzou sledovala ako profesora nenáhlivo, priam koketne, obkolesujú tri aristokratické postavy so zajačími maskami na tvárach.
     „Daj si dole okuliare,“ prehovoril na neho jeden s nákrčníkom s prezdobenou viazačkou.
     Profesorovi sa triasli ruky, ale okuliare si zo spoteného nosa poslušne stiahol. Ten, čo ho oslovil, švihol dlaňou a opakom ruky ho z boku udrel do tváre.
     Penelopa sa pohla a doslova vystrelila k dverám, cez ktoré sa hlučne pretláčali poslední z jej spolužiakov. Predrala sa na chodbu, lenže vpadla priamo do centra chaosu.
     Nešlo len o dievčatá, ktoré vytvárali dojem obrovského zmätku už len svojím vrieskaním a splašeným pobehovaním, išlo tiež o chodbu plnú chlapcov v zajačích maskách!
     Na krátko zastala. Iba niekoľko roztržitých pohľadov na všetky strany jej dokonale objasnilo situáciu. To, čo sa udialo v jej triede, sa udialo aj v ostatných a všetci teraz v panike vybiehali priamo do dusivého náručia chlapcov od Alíc, ktorí ich na chodbe už očakávali. Chlapci sa začali brániť ešte skôr ako začínali útoky mierené na nich a padali vôkol nej k zemi ako hnilé hrušky, keď ich Zajace bez zjavných problémov odrážali.
     Vyvolať bitku je tá najjednoduchšia vec na svete – úplne absurdne sa zaoberala nepodstatnou myšlienkou a takmer sa hystericky zasmiala, keď uskočila pred spolužiakom, ktorý po výkope presne mierenom do hrude takmer vletel do nej. Miera jej vnútorného vypätia teda musela byť pekelne vysoká!
     Penelopa sa pohla v snahe kľučkovať cez chodbu. Bolo jej jasné, že buď sa dopracuje k východu, alebo sa po ceste bude musieť niekde schovať a celé šialenstvo skrátka prečkať. Ľutovala, že si do ruky nezobrala aspoň pomaľovanú tehlu.
     No v podstate si ju nikto ako dievča nevšímal, ale kde tu sa ledva uhla atakovanému študentovi, dokonca do nej raz od chrbta omylom štuchol aj samotný Zajac.
     Spravila zopár neistých krokov po tom, čo jedného študenta proste prekročila, keď jej ďalší prebehol krížom cez cestu a chlapec za ním spravil neskutočný premet vpred, ktorý ho nielenže dostal pred utekajúcu obeť, ale len tak tak že neudrel aj ju samú.
     Penelopa užasnuto sledovala ako sa pred študentom vystrel, z boku mu lakťom vrazil do brady, až vyprskol krv, potom si ho obrátil chrbtom, zakliesnil sa do neho rukami a kolenom ho kopol do krížov.
     Počula sa ako nahlas dýcha. Rozochvene kráčala vpred. Bola vydesenejšia ako si vôbec dokázala pripustiť, no jej telo – divné híkavé dýchanie a malé strnulé kroky – jej to dávalo najavo.
     A stalo sa, čoho sa najviac obávala! Ktosi sa na ňu zvalil a stiahol ju svojou váhou k zemi. Tvrdo dopadla na hruď. Husté a neprakticky dlhé vlasy jej na okamih načisto zastreli výhľad. Vtedy si prvýkrát sľúbila, že sa ostrihá! Dostať sa z centra bitky preč zrazu pôsobilo ako nezdolná úloha.
     Vedela, že sa musí aspoň trocha skoncentrovať a znova krok po kroku postupovať preč. Prv ako si odhrnula vlasy vysúkala sa z pod chlapca. Dostala sa aspoň na všetky štyri. Potom si z tváre odhrnula vlasy a kým si ruku znova položila na podlahu, aby sa mohla podoprieť a vytiahnuť do stoja, ktosi jej ju pevne schmatol.
     Preľaknuto skríkla. Pohľad jej vyletel hore. Zbadala skloneného mládenca s belostným nákrčníkom stiahnutým zašlou striebornou ružou. Na tvári mal zajačiu masku a jeho oči ju s poza nej bezvýrazne sledovali.
     Ber, alebo nechaj tak...
     Na nejaký čas akoby chvíľa načisto zamrela. V nastolenom mĺkve, ktoré sa v nej hlboko rozhostilo nerobila nič len hľadela do tých zeleno-hnedých očí.
     Následne ňou prudko trhol a všetok hluk a zvuky úderov, či dievčenského pišťania, sa prinavrátili. V prvom okamihu sa už už videla znova na podlahe, no on sa rozbehol a ťahal ju za sebou ako dieťa – jeho výška ju držala nad zemou a jeho rýchlosť jej nedala priestor na protest, skrátka musela utekať za ním.
     Unikala však na značne neistých nohách a aby zmiernila svoj stres okamžite sa prestala zameriavať na čokoľvek iné ako jeho chrbát – na bielej košeli mu spočívala čierna vesta, hypnotizovala ho. Razil im cestu vpred neohrozene a bez zastavenia. Vedel, čo robí. Žiadneho chlapca od Alíc sa ani len nedotkol, ale keď im cestu skrížil nejaký študent skrátka ho odrazil lakťom, viac pozornosti mu nevenoval.
     Postupne si začínala plne uvedomovať, že teraz už bude všetko v poriadku. On skrátka nedovolí, aby sa jej niečo stalo.
     Najväčší šok z nej krôčik po krôčiku opadal a Penelopa za ním bežala čoraz istejšie.
     Dovedie ju do bezpečia... – dokázala už aj uvažovať – Ale prečo mu na tom vôbec záleží?
     S nevyslovenou vďačnosťou pozrela na ich prepletené prsty – mal krásnu mužskú ruku s dlhými prstami a výraznými hánkami – zopárkrát mu ju rytmicky zovrela.
     Na jej počudovanie stisk opätoval.
     Zatiahol ju do chodby plnej špecializovaných učební, kde sa okrem malej šarvátky takmer nič neodohrávalo.
     Takmer bez zastavenia otvoril dvere a vtiahol ju do učebne informatiky. Nohou dvere zabuchol a zrazu ňou trhol, až sa dostala pred neho. Ich ruky sa rozpojili.
     Penelopa cúvala popri rade stolov s rolovacími klávesnicami a ultra-tenkými monitormi zapustenými v stenách. Zacúvala až k stene pod plagátmi s grafmi a oprela sa o ňu.
     Zhlboka dýchala, srdce jej bolestivo tancovalo v hrudi, rozšírené oči upierala priamo na neho.
     Jeho hruď sa zdvíhala prekvapivo pokojne.
     Sprvu len stál a sledoval ju.
     Takto, zopár krokov od nej, nevidela v otvoroch masky takmer nič ľudské, boli zastreté tieňom, ktorý sa na ňu hrozivo upieral.
     V miestnosti nastalo niečo, čo sa skoro dalo nazvať tichom. To najhlavnejšie sa odohrávalo vo vzdialenejšej chodbe.
     Penelopa si začínala plne uvedomovať samotu, ktorú spolu nečakane zdieľali. Zmocnila sa jej nervozita, aj podivné a veľmi skľučujúce očakávanie jeho reakcie.
     Až teraz jej došlo aký je skutočne vysoký.
     Teraz, keď tu stál, asi si neuvedomoval, že stále v miernom pripravenom predklone a prázdne zajačie oči smerovali priamo na ňu, zbadala že je takmer dvojmetrový.
     Tiež jej došlo akou silou disponuje.
     Mala by som sa báť – pomyslela si – Mohol by ma rozdrviť ako kolibríka lapeného v hrsti.
     Lenže jej strach prevyšovala túžba, aby sa priblížil.
     A potom sa uvidí, čo sa s ňou stane... či bude dôvod na hrôzu...
     A on sa skutočne pohol.
     Vlastne ho sledovala podozrievavo, keď sa k nej pozvoľna blížil. Všetko v jej vnútri bolo k zblázneniu napäté – vnímala jemný šuchot jeho oblečenia, všimla si drobné perličky potu nad jeho hornou perou.
     Mal by si už zastať! – zrazu jej alarmujúco prebleslo mysľou, keď jej došlo ako veľmi blízko nej sa už nachádza. Predsalen sa v nej vznietil malý strach, ktorý jej nedovolil ani prehovoriť.
     Teraz už mala možnosť pozorovať aj zelený nádych v jeho očiach.
     Mala pocit, že sa pretlačí do steny, ako sa jej telo inštinktívne snažilo odťahovať. On však nedbal na paniku, ktorú zaiste zachytil. Takmer jej vyrazil dych, keď ju o stenu pritlačil vlastným telom. Načisto ohúrená k nemu vytočila tvár. Ani zďaleka nebola pripravená na toľko fyzických dotykov, čo jej práve neservíroval, keď sa jej dokonca vtlačil kolenom medzi nohy a totálne ju znehybnil.
     Ešte skôr ako jej zabránil aj v tom, ruky mu automaticky zaprela o hruď a zatlačila na ňu, čo ním samozrejme vôbec nepohlo.
     Až teraz si mohla plne uvedomiť jeho silu, ktorú vytušila...
     Avšak v okamihu, keď sa ich oči spojili, zmocnil sa jej dojem, že mu v nich vidí celý svoj svet. Nedokázala pochopiť ako v nej zakaždým dokázal vyvolať chvíľku pokojného sebapoznania práve v momente, keď si ju s arogantnou trúfalosťou privlastňoval.
     On sám musel cítiť ako sa jej dych ustálil, veď dosiaľ mu prsiami prudko narážala o hruď, no teraz ho o slastný pocit obrala.
     Penelopa si uvedomila horúcu vlnu, ktorá jej všade na miestach, kde sa priamo dotýkali, zaliala pokožku. Horko spôsobovalo koleno medzi jej nohami, no ešte aj vesta pod jej dlaňami. Cítila tlkot jeho srdca.
     Akoby ju čítal ako otvorenú knihu. S neuverením sledovala, že sa mu v pohľade odzrkadľuje čosi ako pobavenie. Dokonca aj jeho pery sa jemne pousmiali.
     Keď prehovoril vibrácie jeho hlbokého hlasu jej prechádzali cez dlane.
     „Máš obavy, čo ti spravím?“ spýtal sa.
     Jeho hlas akoby dotvoril posledný diel skladačky. Dokonale a finálne ho v jej živote zhmotnil.
     Musela si navlhčiť suché pery. Avšak už vedela, že začína samu seba opäť nachádzať. Hneď po tom ako definitívne našla a prijala jeho. Prinavracala sa späť do svojej kože, čo bolo osviežujúce.
     „Dáš mi dôvod?“ šepla.
     Obom im predsa bolo nad slnko jasné, že ich osud drží v rukách on.
     Zahľadel sa jej do očí. Mierne sa k nej priklonil.
     Napadlo jej, že ju pobozká.
     Lenže on namiesto toho povedal:
     „Ó, my si úprimne prajeme byť poctiví, uisťujem ťa, lenže to stále odkladáme.“*
     Spýtavo zdvihla obočie. V tom okamihu sa už celkom cítila byť sama sebou. Bola tu, Penelopa, pritlačená o stenu svojim mužom a veľmi dobre vedela, čo jej práve povedal.
     Jej hlas znel iba o trochu slabšie ako normálne:
     „Upozorňuješ ma, že si dostatočne vyzretý na Dostojevského, alebo na fakt, že si len obyčajný drzý výrastok?“
     Každým kúskom svojho tela pocítila ako na sekundu celý znehybnel, čo vyvolalo rovnakú reakciu aj u nej.
     No jeho vykoľajenie sa razom pominulo.
     S úžasom sledovala ako sa jeho úsmev rozšíril.
     Vystrel sa a oddialil od nej. Vydýchla si. Bola voľná.
     Jej telo určite je voľné...! – zároveň si pomyslela. Ostala opretá o stenu, zatiaľ čo ho sledovala ako sa bez váhania obrátil a kráčal k oknu učebne.
     Avšak jej „ja“ sa práve teraz do čohosi beznádejne zaplietlo – pripustila si s ničím nepodloženým upokojujúcim vedomím, že on si ju znova nájde.
     On... – náhle jej vyvstalo v mysli a konečne sa odlepila od steny.
     „Penelopa...!“ len zo seba bez rozmyslu nahlas vyrazila práve vo chvíli, keď vyskočil na parapet otvoreného okna.
     Pochopil.
     Pootočil sa k nej. Od zajačích uší olemovaných meďou sa odrážali odlesky slnečných lúčov.
     Jagajú sa... – ako vo sne jej napadlo.
     „Olívius,“ stroho povedal.
     Zoskočil z okna a stratil sa jej.
     Zovrela päste.
     ...Olívius...
     Zatiaľ sa jeho meno neodvažovala vysloviť.

**********

... Keď vtedy prebiehali popri dverách učební, ani jeden z nich si nevšimol, že jedny sa odlišujú. Boli totiž pootvorené.
     Vykuklo z nich dievča s blonďavým pážaťom. Vyklonila sa z nich a s jemným poloúsmevom, ktorý akoby si na sebe ani neuvedomovala, sledovala ako spolu ruka v ruke utekajú.
     Sledovala ich prepletené prsty, ich pevný stisk. Pozorovala tiež jej neochvejnú dôveru, keď ho poslušne nasledovala. Jeho ústup z centra diania, kedy mu viac nezáležalo na ničom, pre čo sem vlastne vtrhol...
     Videla všetko, čo vidieť potrebovala.





*citát F.M.Dostojevskij – VÝRASTOK

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára