nedeľa, 15. mája 2016

ALICA V REŤAZIACH *6

Rodičia mu večer rozprávali, čo sa stalo. Reči o rannej anarchii v škole sa rozšírili rýchlo. Podľa očakávania.
     Sedel v posteli opretý o vankúše a so sklonenou hlavou si miešal pečený čaj, zatiaľ čo jeho mama sa mu usadila na okraji prikrývky a dušovala sa aké mal šťastie, že mu práve dnes prišlo zle.
     Iste... – cynicky si pomyslel.
     Ich domácnosť bola obvykle plná podobných dobrôt – sušienky, domáce čaje, zákusky... matka nikdy nedovolila, aby sa čo i len na pohľad zdalo, že zo sladkých zásob ubudlo a takmer hystericky ich dopĺňala.
     Mirónovi občas napadlo, či jej teda z jej rutinného života medzi číslami s nemožnosťou zmeniť profesiu nepreskočilo a nechápal, prečo sa neodviaže a neprejaví svoje šialenstvo inak. Pokojne by mohla všetky zaváraninové nádoby s naloženým ovocím pre čaje v amoku rozbíjať... Mohla by na plné hrdlo vrešťať, že tento systém životnej priamočiarosti je ubíjajúci. Chápal by ju. A možno by si ju aj konečne trochu vážil.
     „Od incidentu pred Nočnou Knižnicou sa rebélie stupňujú,“ prehovoril otec. „Vliezť priamo do školy! Za bieleho dňa! Tomu sa hovorí sebavedomie!“
     S rukami vo vreckách nohavíc sa opieral o stenu a sledoval ho. Izbu zalievalo svetlo z glóbusu pri posteli a on len tak postával, v pološere, orámovaný Mirónovými zdivočenými zajacmi, ktoré ho sledovali malými červenými očkami pripravené urieknuť ho. Jeho kresby ich, popravde, znepokojovali.
     Keď si jedného dňa prvýkrát uvedomil, že sa medzi stromami nachádzajú práve tieto zvieratá, prehľadal mu zásuvky v nočnom stolíku...   
     „Nemôžeš vedieť, čo bude nasledovať,“ Mirón namietol a ďalej hľadel len do čaju.
     „Je to mladá nevybúrená krv, veľmi dobre viem, kam to celé smeruje.“
     ... Kam to celé smeruje... – otcove slová na neho náhle doľahli ako uvoľnená stena, zosúvajúca sa na neho kameň po kameni. Doslova mu zarezonovali v hlave.
     Ruka s lyžičkou sa zastavila.
     Tak ako mnohí iní mladí ľudia, aj Mirón najprv konal a potom domýšľal následky.
     Domnieval sa, že jediný následok, ktorý mu po tom všetkom strpčí život bude snaha rodičov odsťahovať ho. Nevidel ďalej od seba.
     Lenže teraz, práve teraz, mu konečne došlo, že si vlastne vôbec nedokáže predstaviť budúcnosť Alíc...!
     Zdvihol pohľad a jeho oči sa spojili s otcovými. Ani len ho neprekvapilo, že ho celý čas natoľko uprene sleduje a tiež si vôbec neuvedomoval vlastný spýtavý výraz, čo mu práve dosadol na tvár. Strácal sa v zmätku, čo mu nastal v mysli.
     „Porozbíjali okná, ublížili študentom!“ mama opäť lamentovala, úzkostlivo si poťahovala gombík na bodkovanej blúze. „Ak by si dnes bol v škole, stálo by ťa to minimálne nervový šok! A mňa tiež, preboha!“
     Vytrestajú Dorianov tým, že sa ich ani len nedotknú... narozdiel od detičiek ľudí, čo ich ticho podporujú – náhle horlivo uvažoval.
     Oči upreté na otca sa mu zastreli.
     „To je hrozné,“ nezaujato, priam plocho, podotkol.
     „Príšerné!“ – mama na neho zvláštne pozrela. „Ak sa do niečoho podobného zapletieš, nehraj sa na hrdinu a hľadaj únik!“
     Lenže čo potom?! – zadumane sklopil viečka – Keď sa už raz odhalia! Nie je to predsalen až príliš?! Akým spôsobom sa nakoniec znova stiahnu do ústrania? Má Alica v zálohe nejaký geniálny plán?!
     Udivila ho vlastná pochybnosť.
     „Hrozné, hrozné, hrozné...,“ monotónne opakoval.
     Nemyslel si, že sa bude dať znova oživiť polemika o ich existencii, či neexistencii, ktorá im po generácie výhodne nahrávala.
     Otec ho zamyslene pozoroval, stojac medzi výjavmi polnočných lesov, kde na neho z poza tenkých neduživých kmeňov stále ostražito vykúkali synove rozhnevané kreatúry.
     Zrazu zo svojho, príliš do seba uzavretého syna, nemal veľmi dobrý pocit. V tejto chvíli ho na ňom čosi náramne upútalo. Čosi, z čoho pocítil otcovskú úzkosť.
     „Je to hrozné,“ znova neprítomne šepol, pohľad upretý na medovú hladinu čaju, cez ktorú však vnímal ďalej, akoby cez ňu hľadel priamo do ríše záhad, v ktorej sa každú noc pohyboval.
No jeho predstavy mu zložité úvahy nijako nesprehľadnili. Tápal v čaji ako neplavec v mori.
     Došlo mu, že v konečnom dôsledku vlastne vôbec netuší, o čo Alici ide.

**********

Penelopa kráčala po chodníku. Škola už skončila, mierila k vchodu do metra. Ak by ju práve niekto pozoroval, pokojne by si mohol pomyslieť, že sa pohybuje melancholicky – zamyslený pohľad upierala len na svoje topánky, ruku mala zľahka položenú na koženej taške plnej učebníc, čo jej visela pri boku, zasnený vzhľad dotvárala záplava vlasov spadajúca jej takmer po pás. Nevšímala si nič a nikoho, príjemný svieži slnečný deň akoby vôkol nej plynul a upadal do zabudnutia.
     V mysli si preberala množstvo vízií a všetky sa točili okolo vysokého mládenca s hlbokými zeleno-hnedými očami. Keď si vybavila jeho výšku, zároveň tušila, že je taký mocný, aby ju mohol paralyzovať jediným úchopom pod krkom. Netušila, čo v sebe okrem vášne a drzosti ešte má a nakoľko je to negatívne... a predsa sa ním cítila byť beznádejne... a dobrovoľne... ovládaná. Ešte aj teraz. Keď s ním nebola.
     ... Olívius...
     Vôbec si neuvedomovala rýchle kroky, ktoré sa k nej blížili. Prebrala sa, až keď jej ktosi necitlivo udrel do chrbta. Strhla sa a chvatne sa obrátila.
     „Preboha, nezinfarktuj mi tu,“ dievčina s blonďavým pážaťom a ofinou na bok sa zoširoka usmiala, keď od nej Penelopa preľaknuto cúvla. „Čo je to s tebou? Chlapcom od Alíc sa necháš odviesť a pred študentkou z vlastnej školy utečieš?“
     Penelopa okamžite zarazene zastala. Po jej neočakávanej a tiež zádrapčivej poznámke síce ostala stáť ako obarená, ale aj ona si uvedomila, že osoba v rovnakej školskej uniforme nie je o nič viac nebezpečná ako ona sama.
     Hoci informácie, ktorými zdá sa disponuje, ju môžu dostať do maléru – podozrievavo jej preletelo mysľou – Videná ako sa v ten deň drží za ruku s chlapcom od Alíc! Nedivila by sa, keby to viedlo k vylúčeniu zo školy...
     „Čo odo mňa chceš?“ spýtala sa jej oveľa nepriateľskejšie ako sprvu plánovala.
     „Možno ty by si odo mňa mohla niečo potrebovať,“ blondína sa záhadne usmiala.
     Študentka pred ňou bola jej presný opak – krehko štíhla, s vlasmi zastrihnutými pod ušami a v ruke držala rozkošný tyrkysovo-biely kufrík, akoby očipkovaný a guľatučký.
     „Pochybujem!“ odsekla.
     Rozhodla sa natrvalo zaujať defenzívny postoj.
     Dievčina k nej spravila zo dva kolísavé kroky. Došlo jej, že je o dosť vyššia. Povýšenecky prehovorila:
     „Videla som vás. Teba a chlapca od Alíc. Ako ťa ťahal preč, očividne sa obával o bezpečie svojej drahocennej, no rozbitnej bábiky. Videla som tvoju absolútnu oddanosť.“
     „Mýliš sa,“ teraz iba slabo hlesla, oči jej udivene behali po blondíne, ktorá sa jej postupne vybavovala zo školských chodieb, kedy sa len tak minuli.
     Nervózne si uvedomovala, že nemá argument.
     „Volám sa Dalma,“ zrazu sa predstavila, akoby celkom menila tému. „A nechcem sa o tom rozprávať tu. Poď.“
     Obrátila sa a svižne vykročila.
     Penelopa ju ako v polosne nasledovala.

**********

Nervózne sa zahniezdila na vysokej stoličke bez operadla vedľa Dalmy. Tak ako aj príbytky, tiež podniky ako Caffee Fu postihla smutná vlna dizajnovej striedmosti. Niečo, čo vo svojom názve nesie označenie pre čínsku poéziu by malo byť popretkávané farebnými drakmi a osvetlené lampiónmi – pomyslela si, aby aspoň trocha rozptýlila narastajúcu skľúčenosť a pomiešala si svoje latte.
     Sedeli spolu za dlhým pultom v jednom z hladkých výklenkov z bledého dreva. Nad hlavami im viseli tri jednoduché svetelné hviezdy. Hudba, čo sa niesla kaviarňou, bola jemná a plná cvendžania, ako jediná aspoň vzdialene pripomínala čosi ázijské.
     Dalma sedela pootočená k nej, sprisahanecky na ňu žmurkla a zrazu čosi vytiahla zo svojej tašky opretej o stenu, do ktorej hľadeli.
     Akoby každým svojim gestom – ako napríklad teraz, keď belostnú ruku ladne natiahla ku kufríku, malíček mierne zdvihnutý – vyjadrovala spokojnosť samej so sebou. Penelopa pri nej pôsobila upäto, ako tak sedela vystretá a skoro nehybná.
     Dalma čosi položila na stôl a ukazovákom to po vyleštenej doske posunula k nej.
     „Čo je to?“ zamračene sa spýtala Penelopa, hoci keď to zobrala do rúk hneď jej bolo jasné, že ide o vizitku.
     O veľmi zvláštnu vizitku.
     Nebola podlhovastá, musela ju obrátiť na stojato. V popredí bolo zrkadlo a na skle vpísaná adresa. Žiaden názov, žiadna špecifikácia. Za zrkadlom stál ružový plameniak. Na chrbte mal namaľovaný čajník, na ktorom si lebedil zajac. Z dlhého krku mu viseli motúzy, na konci ktorých sa hompáľali zlaté lyžičky a vreckové hodinky.
     Nikdy podivnejšiu vizitku nezočila.
     „Existuje také miesto,“ zrazu pokojne prehovorila Dalma, „volá sa Za Zrkadlom, kam chodievajú dievčatá ako my...“
     „Ako my?“ – Penelopa na ňu uprela dlhý pohľad, ktorý jej Dalma chladnokrvne opätovala.
     „Dievčatá, ktoré nechcú natrvalo prebehnúť na druhú stranu, stať sa malými Alicami, ale stretávajú sa tam s chlapcami, so svojimi chlapcami, od Alíc.“
     „Prečo mi to hovoríš?“ stále znela odmerane.
     „Pretože dievčatá ako my by sa mali podporovať,“ podotkla Dalma, no pri vyjadrení jej v hlase nezaznela ani štipka úprimnosti.
     Skrátka ju len bavilo dávať najavo, že vie viac ako ostatní – odhadla ju.
     Penelopa opäť krátko pozrela na vizitku. Podľa adresy to bola oblasť, kde predtým bývalo zopár suterénnych podnikov.
     Vrátila pozornosť Dalme a uvažovala, na čo jej ona veľkodušne poskytovala priestor a len si s potuteľným úsmevom odpíjala z cappuccina.
     „Ako si sa k tomu miestu dostala?“ zrazu sa jej už miernejšie spýtala a v duchu zvedavo dodala - ... a ku svojmu chlapcovi od Alíc?
     Ak pôjde... – náhle si predsa pomyslela – Prekročí hranicu, o ktorej prekročení začínala v kútiku duše snívať.
     Lenže teraz, keď na nej doslova stála... zrazu jej prišla zaväzujúca a strašidelne definitívna. Ako prechod, za ktorým zapadne železná stena. Prechod, z ktorého už niet návratu.
     Takmer akoby ju začaroval, načisto zabúdala, že dosiaľ bola absolútne poslušným nikam nevybočujúcim tvorom.
     Dalma sa zahľadela pred seba do steny. Lakťami sa opierala o pult a šálku držala oboma rukami, malíčky opäť nadradene zdvihnuté.
     „Keď sa niekam veľmi túžiš dostať, vždy to nejako ide,“ odpovedala akoby sama pre seba.
     Takže takto ľudia dobrovoľne prichádzajú do komunity Alíc – Penelope zrazu prešlo mysľou – Ak veľmi chceš zdá sa, že nájdeš čosi... čosi priamo pod nosom...
     Samej seba sa spytovala prečo, okrem vnútorného strachu z nepoznaného, ešte váha. Študovala Dalmin profil. Sama si bola dobre vedomá ako jej husté a neobvykle dlhé vlasy pôsobia na chlapcov, ani nevraviac, keď si uvedomili, že ani zďaleka nie je plochá a nad hornou perou má skutočné znamienko krásy. A keď tak sledovala Dalmu – mala prenikavo modré mačacie oči a krásne krojené pery, odvážne pretreté červeným rúžom – mala pocit, akoby si Zajace pre svoje potešenie vyberali len to najlepšie.
     Udivene sa nad vlastným objavom zháčila.
     „Nepôjdem tam,“ šepla.
     Dalma sa k nej prekvapene obrátila.
     „Prosím?“
     Penelopa položila vizitku na pult rovno medzi ne.
     „Neprídem!“ povedala ráznejšie. „Nie je to miesto pre mňa.“
     Dalma sprvu zovrela pery, ale veľmi rýchlo svoje rozladenie z odmietnutia prehltla.
     „Máš pravdu,“ usmiala sa. „Nie je to miesto pre unudené prázdne schránky.“
     Penelopa užasnuto zdvihla obočie.
     Dalma schmatla kufrík a zišla zo stoličky.
     „Dúfam, že aspoň z vďačnosti za dôveru, ktorú som ti prejavila, zaplatíš,“ vyhlásila a odkráčala k východu.
     Jej arogantný odchod sa Penelopy nijako nedotkol. Čosi ju však primälo obsiahnuť pohľadom celú kaviareň. Náhle jej prišla natoľko nezáživná, až jej zovrelo vnútro z pocitu... že sa rozhodla žiť takto aj naďalej.
     Znamená to vlastne, že odmietla aj jeho samého? – vynorila sa pred ňou otázka nasledovaná spomienkou na pocit silného mužského srdca, ktoré jej búšilo pod dlaňou...
     Zrazu sa jej chveli ruky. Z obavy pred niečím, čo práve prekliala. Svojimi slovami.
     Z obavy, že sa naveky uväznila vo svete prázdnoty, z ktorej ju Dalma krivo obvinila.
     Lenže keď sa obrátila späť do výklenku uvedomila si, že Dalma vizitku nechala na pulte.
     Keď ju opatrne chytila, akoby sa jej mohla rozpadnúť v rukách – koniec koncov, ako sa s kúzelnými predmetmi občas stávalo – a znova si ju obzrela, zistila že na jej druhej strane je rukou napísané –
Heslo na sobotu: SVET DIVOV
     Možno tam chodieva – napadlo jej, cítiac ako jej zozadu krehne šija – Chodieva tam a očakáva ju.
     Možno sa pokúša odmietnuť jediný okamih, kedy môže mať to čosi, čo medzi nimi vzniklo, aspoň ako tak vo svojich rukách.
     Avšak jej prvotné odmietnutie v nej stále prežívalo. Jej staré ja jej neustále navrávalo, aby počkala. Aby ešte premýšľala. Aby sa ešte naposledy pokúsila byť takou akou bola dosiaľ.
     Kým ho stretla... 

2 komentáre:

  1. Tak sa mi zdá, že Mirónov otec začína čosi tušiť, hehe, som zvedavá, ako dlho to ešte udrží, chlapec :D
    A Penelopa, hmm, riešenie prišlo samo od seba (kiežby to tak chodilo aj v skutočnosti :D).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vieš čo, mne sa potvrdilo, že mnohé situácie naozaj rieši život sám a podivné náhody....:)

      Odstrániť