nedeľa, 22. mája 2016

ALICA V REŤAZIACH *7

ČASŤ 4
DALMIN CHLAPEC

Penelopa sa možno domnievala, že Dalma tak veľmi túžila byť výnimočná, že svojho vlastného Zajaca cielene vysnorila.
     Dalma však klamala. Nikdy sa k nemu dostať netúžila. Nikto jej nikdy nepotvrdil, že podaktorí z jej školy, bolo ich presne päť, vedú dvojitý život. Nič na svete nebývalo natoľko priamočiare, a preto si Dalma s Abelardom vymenila mnoho bozkov, mnoho objatí a mnoho zádrapčivých poznámok... kým zistila, že je chlapcom od Alíc.
       Keď si ho prvýkrát začala všímať vôbec netušila kým je. Bola len znudená a doslova ohučaná z ostatných študentov. Utiekla z centra diania tradičného športového dňa, ktorý bol u nich čosi ako pohyblivým sviatkom – obvykle sa stanovil na prvý teplý deň po zime a natiahol sa do neskorých nočných hodín. Mala na ňom rada len nádych festivalu, ktorý sa ním od rána niesol. Bol však naplnený otravnou súťaživosťou a tiež mu predchádzalo únavné plánovanie.
     Zhrbene sa sunula po tmavom školskom dvore, zámerne sa pohybovala len po tmavých cestičkách neosvetlených vysokými lampami a s citeľnou lahodou za sebou nechávala hlasy rozjašených študentov a celý ten ošiaľ okolo víťazných tímov, ktorým sa dookola opakovalo, že za každým úspechom stojí ich dokonalá organizovanosť a súdržnosť. Vďakabohu, opäť sa jej podarilo nezaangažovať. V predurčenom a dobre naplánovanom svete sa cítila pohodlne a bezpečne a stále dostatočne svojsky. Ale neznášala šport! Na čo je vôbec ekonómom šport!
     Naschvál sa stratila na najtemnejšom mieste, keď zašla pomedzi stromy. S rukami uzimene založenými na hrudi vyšla na kruhovú trávnatú plochu obkolesenú vkusne vysadenými orechmi kráľovskými, ktorých široké čierne koruny vytvárali zdanie malého súkromného priestoru uprostred.
     No nebolo jej dopriate, aby bola sama.
     Zarazene zastala. Jej unavené oči konečne spozorneli a svetlé obočie jej prekvapene vystrelilo nahor.
     Chlapec, ktorý sa pohyboval uprostred trávnatej plochy mal na košeli vykasané rukávy a robil akýsi zvláštny pohyb s rukami. Nad hlavou sa mu hádam každú sekundu čosi pravidelne zalesklo. Sprvu vôbec netušila, o čo ide.
     Vôkol nich vládla hustá tma a dianie pri škole sa stalo len nejasnými zvukmi v pozadí. Najjasnejšie počula len nevýrazné svišťavé zvuky, ktoré prichádzali priamo od neho a z neho samého videla takmer iba siluetu. Najprv jej bolo jasné len to, že má hladké tmavé vlasy, čo mu spadajú až dopoly chrbta, štíhlu, no pevnosťou už mužnú postavu a jeho kravata a školské sako jej prakticky ležia pri nohách.
     Čosi jej nedovoľovalo odísť.
     Popravde, jeho husté dlhé vlasy ju uhranuli. Fascinovali ju. Bol pre ne iný ako väčšina jej spolužiakov.
     A keď si jej oči lepšie privykli na tmu, zbadala aj jeho sústredený výraz s privretými viečkami, podlhovastú tvrdšiu tvár, výraznú bradu. Predmety, s ktorými cvičil, vyzerali ako úzke reťaze. Otáčal nimi klasickým spôsobom ležatej osmičky, krížili sa nad ním akoby nič nevážili a nikdy sa nedotýkali. Občas sa mierne zaklonil. Spôsob, akým sa hýbal, jej v istej chvíli prišiel až žensky pôvabný. Jeho jemnosť v spojitosti s pevnou postavou ju priťahovala. Nedokázala od neho odtrhnúť zrak. Len stála a pozorovala ho.
     Avšak v jednom momente zrazu otvoril oči a spočinul nimi priamo na nej, jeho ladné pohyby však neustali.
     A Dalme došlo, že o nej celý čas vedel.
     Pod jeho upreným pohľadom sa zacítila ako prikovaná k zemi. Jeho charizma ju silno zasiahla, keď ju priamo sledoval, zatiaľ čo jeho ruky sa postupne a premyslene ustaľovali.
     Vážne ho pozorovala. Začínala sa však spamätávať a cítiť sa ako obvykle rozmarne – čo bola jej výrazná povahová črta – a uvažovať ako sa mu čo najrýchlejšie dostať do priazne.
     Keď už tenké reťaze klesli na trávu, iba sa na ňu pousmial.
     Zdvihol ich, no po krátkom zdržaní začal odznova. Lenže vtedy sa celý kruh uprostred vysadených orechov rozžiaril hrejivou medenou žiarou, v ktorej si Abelard všimol jej uhrančivé mačacie oči a krásu dokonale vykrojených pier, ktoré sa otvorili do udiveného „o“, keď sa do vzduchu vzniesli reťaze so zapálenými koncami. Zo začiatku ich roztáčal jednoducho, pri bokoch predvádzal veľké ohnivé kruhy a sledoval ako zo zeme z nejakého dôvodu zdvihla jeho sako a konečne vystúpila spomedzi stromov.
     Dalmu rozveselilo, keď zistila, že chlapec nie je tajuplný novodobý mág, ale patrí k malej skupine, čo sa venuje ohňovej show a ktorá dostávala zelenú len raz ročne ako zlatý klinec športového dňa, hoci z ich nebezpečnej činnosti nebol nadšený žiaden profesor. A tiež – bývalo prirodzeným a konkrétne neurčeným zvykom, že sa nikto nevenoval ničomu extrémnemu, žiadnemu koníčku, ktorý sa výrazne odkláňal od bežného športu, či zamerania do jeho budúcnosti. Takže boli tak trochu tŕňom v oku.
     Dnes ich zámerne zmeškala.
     A pritom teraz, keď k nemu pomaly pristupovala, jej celá technika zápalných tyčí, reťazí, či prskania ohňa, prišla nadmieru pôsobivá.
     Riskoval. Sledoval ju ešte aj vtedy, keď sa mierne zaklonil, aby reťaze roztočil zložitejšie, priamo nad sebou. Znova sa pousmial, keď si jeho sako rozprestrela na trávu a sadla si na neho.
     Teraz sa už usmievala aj ona a uchvátene k nemu vytáčala tvár ožiarenú plameňmi roznietenými pre jej súkromné vystúpenie.
     Uchvátený výraz jej však vydržal len chvíľu, potom si zo svojho saka vytiahla guľaté zrkadielko, netypicky zdobené pre niekoho, kto nepatril k Aliciam a vo svetle, ktoré jej poskytol, si okázalo maľovala pery na červeno.
     Zmocnil sa ho dojem, skutočne ho však pobavil, že si tú drzú a na pohľad krehkú blondínku chce a tiež bude musieť skrotiť.
     Keď zrkadielko zaklapla, sledovala ho s oveľa sebaistejším úsmevom.
     Nadobudla presvedčenie, že ho už dostatočne zaujala. A keď si neskôr prisadol k nej, keď sa vôkol nich opäť všetko zahalilo do tmy a nechal ju kĺzať si cez dlaň svoje prekrásne čierne vlasy, bola si ním už absolútne istá.

**********

Nebola to láska.
     Abelard to pochopil veľmi rýchlo, no Dalma sa sprvu domnievala, že to láska je. Rozhodne k nej hlboko v sebe mala bližšie ako on.
     V skutočnosti však medzi nimi prebiehala len malá štvormesačná smršť plná nedočkavých bozkov, jeho rúk zachádzajúcich jej pod sukňu kedykoľvek sa niekde ocitli sami, jej prepletania sa v jeho vlasoch, ktorými bola doslova posadnutá, či vodenia sa spolu po školských chodbách, kedy bola do neho vyzývavo zavesená.
     Páčilo sa mu, že vyzerá, akoby nemala žiadne starosti a je plná elánu a tiež spoznal jej ostatné povahové črty – namyslenosť na svoju krásu, radosť ak jej niekto mal pre čo závidieť, premúdralosť... Vôbec nikdy sa na ňu skutočne nehneval. So zhovievavým úsmevom jej uhládzal ofinu, ak sa jej rozstrapatila, keď ju pritískal o školský múr, aby ju mohol bozkať a stískať jej stehná pod školskou uniformou, keď spolu zámerne meškali na hodinu. Choval si ju ako svoje obľúbené nevychované mačiatko. Mal k nej vzťah, natoľko náruživý a nemilujúci, až sa nad jej chybami dokázal len pousmiať a nič viac pre neho neznamenali.
     Takže, keď si myslel, že sa už nasýtil a do svojej postele ho aj tak nepozve, takže sa už nemá prečo ďalej snažiť, rozišiel sa s ňou. Ráno, jedinou vetou, pred bránou školy. Dalma neplakala. Len ho zarazene pozorovala a potom zlostne odkráčala preč.
     Sledoval jej provokujúco sa pohojdávajúcu sukňu, dlhé štíhle nohy... a do obeda mu došlo, že je príliš pekná pre to, aby ju dokázal iba tak prepustiť pre niekoho iného. Že si ju chce nechať ak nie navždy, tak minimálne nadlho.
     Došlo mu, že sa dopustil omylu.
     Aj napriek tomu, že to láska nebola.

**********

Počúval ju, sledoval, a preto zistil, kedy bude sama doma, kedy bude voľná a „ukáže mu ako veľmi ho nepotrebuje“ – sliepočky vôkol nej len zúčastnene pokyvovali hlavami.
     A spomínaného večera Dalma spravila presný opak toho, čo sľúbila rodičom. Pretože mu potrebovala ukázať ako „veľmi ho nepotrebuje“. Ako jej život nekončí len preto, že on o ňu stratil záujem.
     Oprela sa vo svojej izbe o toaletný stolík, aby si pred zrkadlom mohla naposledy pretrieť pery červeňou, za ktorú z času načas schovávala pochybnosti, obavy, či akýkoľvek náznak nesebavedomia, ktorý sa o ňu občas pokúšal svojimi slizkými chápadlami. Vystrela sa, poupravila si fialovo-žlté minišaty s antickým vzorom a bola spokojná, pretože vedela, že nebude sedieť doma a celú noc sa sama ľutovať. Bez ohľadu na fakt, že kým sa skryla za výraznú a samoľúbu červeň, začínala podozrivo poťahovať nosom.
     A keď zamierila k dverám a vyšla na chodbu na poschodí, konča nej, stojac pred čierno-bielou rodinnou fotografiou, bol on.
     Vystretý, s rukami mierne od tela a zároveň za chrbtom – biela košeľa s dvojitým stojačikom mu siahala až po bradu a gombíky na čiernej veste boli pošité šikmo cez ňu, posledný bol až pri pravom boku – stál tam v šere chodby chlapec od Alíc a strašidelne mĺkvo ju pozoroval cez okále zajačej masky so znepokojivým cvikrom, ovenčený víťazným vavrínom.
     Priamo u nej doma!
     Nespoznala ho. Sprvu v nej zamrel dych, zamrzla na mieste a so zhrozeným výrazom na neho iba hľadela. Nevydala ani hláska. Bázeň, ktorá sa v nej v ťaživej prítomnosti tejto až fantastickej bytosti zmocnila, ju obrala o schopnosť čo i len vykríknuť.
     No zrazu sa v nej všetko prebudilo a Dalma sa zvrtla a rozbehla sa po chodbe ku schodom s túžbou dostať sa čo najrýchlejšie von z domu. So stupňujúcim sa strachom začula ako sa rozbehol za ňou.
     Neisto, v panike, sa pustila na schody, sem tam v zakolísaní kŕčovito zovrela zábradlie. Obývačka dole pod ňou jej prišla príšerne tmavá a nevábna, no jeho rýchle kroky na schodoch za ňou boli desivejšie.
     Podvrtla sa jej noha. Cítila ako padá k zemi a on ju zachytáva, čo bolo azda najšokujúcejšie.
     Zložila sa na chrbát cez schody takmer bezbolestne a on sa okamžite ukázal priamo nad ňou. Len zalapala po dychu, stále neschopná kričať. Zajac jej civel priamo do tváre, jeho telo ju svojou váhou tlačilo k zemi a jeho noha sa jej votrela medzi stehná a vyhrnula aj tak dosť krátku sukňu.
     Až vtedy si uvedomila záplavu čiernych vlasov na jeho ramenách, až vtedy jej začínalo dochádzať, že to drvenie nedočkavým roztúženým telom pozná. A práve pocit známych dotykov, známych zbožňovaných vlasov, ju prekvapil natoľko, že keď jej jedinou rukou zovrel útle zápästia a natiahol jej ruky nad hlavu, aby ju dokonale znehybnil, vlastne sa už prestávala brániť.
     A tiež si začínala detailnejšie všímať, čo cíti – ako ju nedrží tak silno, aby ju jeho zovretie vôkol zápästí bolelo.
     Druhou rukou si zložil masku a skrátka ju rovno pobozkal.
     Pootvorila ústa. V podstate nemala prečo odmietať bozky, ktoré poznala...
     Oddialil od nej ústa, vnímal ako sa jej telo uvoľňuje, vzdáva, hoci jej tvár mala výraz, akoby ho predsalen zočila prvýkrát v živote.
     „Chceš sa pridať do komunity Alíc?“ zrazu sa jej spýtal, nie naliehavo, no s prísnym výrazom, jemne podvihol jedno obočie.
     Takmer s úľakom v očiach zavrtela hlavou.
     Niekedy uvažovala, či sú reálni a predstavovala si, aký opojný pocit výnimočnosti by mohla prežívať, ak by k nim patrila. Len zaspávacie príbehy...
     Teraz sa zľakla hrozivej skutočnosti a nechcela byť medzi nimi.
     Pochopila, že už je mimoriadna... ak má znova Abelarda. Je výnimočná, ak je s ním. Pretože je výnimočný on.
     Tiež pochopila, rozochvene ale jednoznačne, že ich vzťah sa práve spečaťuje. Že si ju „berie“ nadobro.
     Zmocnila sa jej nepochopiteľná, až bolestná, úľava.
     „Tak sa naďalej musíme stretávať tu,“ povedal a voľnou rukou po čosi siahol do vrecka vesty.
     Pred očami sa jej objavila prapodivná vizitka so zrkadlom a plameniakom.
     Druhú ruku, ktorou ju držal, trochu váhavo otváral a opatrne jej dával slobodu.
     Stiahla paže a do chvejúcich sa prstov zobrala vizitku.
     Keď však zbadala ako sa jeho tvár znova približuje, roztvorila náruč, tuho ho objala a nechala sa bozkávať.
     Abelard si vtedy uvedomil, že niečo na Aliciach ju predsalen fascinovať muselo. Pretože s ním konečne začala spávať.
     Ešte v tú noc. 

3 komentáre:

  1. Ejha, ďalšia zamotávačka a ďalší príbeh :-) :-)

    OdpovedaťOdstrániť