nedeľa, 29. mája 2016

ALICA V REŤAZIACH *8

ČASŤ 5
KRVAVÁ ZÁBAVKA
    
Urobil to iba pre Irisinu radosť. Vybehol za ňou na pódium, zobral ju rukou okolo osieho drieku stiahnutého zeleno-krémovým korzetom, ktorý jej spočíval na čiernych šatách s radmi volánov a hoci cítil, že sa musí do úsmevu siliť, predsa sa pokúsil o čo najväčší. Jej čierno-biele pančušky boli posiate kosoštvorcami, takže Heidi, ktorá rozmarne poskakovala okolo nich a robila si selfie-fotky, doslova vytrhla z ruky drevený držiak s červenými kosoštvorcovými okuliarmi, aby ladila. Priložila si ich k očiam a oprela sa mu o líce.
     Tváre im ožiaril blesk fotoaparátu, ktorý pred sebou držal Viktorián, azda jediný z komunity, čo výškou konkuroval Olíviovi. Takže aj keď stál pod pódiom iba na stoličke, mal akurátny uhol, aby podobné fotografie porobil všetkým párom v miestnosti.
     „Ešte jedna! Mirón, zober si fúzy, okamžite!“ zavelila Iris.
     Dievčatá vymysleli skutočne jednoduchú zábavu, ktorá sa bleskurýchle ujala. Povystrihovali z papiera „okuliare“, ktoré pripomínali symboly z kariet, kedysi vraj hipsterské fúzy (hoci hipstery boli jednou z mnohých „vyhynutých“ mládežníckych vĺn) a cylindre, pripevnili ich na drevené paličky a nahovorili Viktoriána, aby im robil dvorného fotografa. Kopec zábavy takpovediac zo vzduchu.
     Mirón takmer ani nevnímal ako mu ktosi podal čierne papierové fúzy. Jašenie sa, hlasná hudba aj Irisino nadšenie dnes išlo mimo neho. Od včerajšieho večera sa pohyboval v hrubej bubline a v hlave mu vírilo množstvo otázok.
     Iris si poupravila ľahké bolero s golierom, zavesila sa cez ruku a rozmarne zdvihla nôžku vo vysokej šnurovacej topánke. Pod nos si priložil fúzy. Cylinder mal vlastný.
     Keď mu tvár zalial blesk jeho oči smerovali hore. K tmavej plošine, z ktorej viseli šarlátové závesy.
     Dokáže zozbierať dostatok odvahy, aby znova vystúpil po tých schodoch? Považovala by Alica jeho otázku – Aký je jej skutočný zámer? – za prejav nelojálnosti?
     Viktorián nechal fotoaparát váhavo klesnúť.
     „Mirón?“ oslovil ho, no on ho cez hluk a hudbu sotva počul. „Je ti niečo? Vaša fotka bude vyzerať ako svätý obrázok a o tvojej viere vážne pochybujem.“
     Mirón si všimol jeho záujem. Ruka s papierovými fúzmi sa mu ocitla dole, pri bokoch.
     Už viac nevládal predstierať, že sa mu vôbec niečo chce. Nevedel ako viac zastierať fakt, že svet vôkol sa mu odohráva za hrubým plexisklom myšlienok.
     Lenže „chcieť“ sa mu muselo, pretože v nasledujúcej chvíli, ktorá doslova explodovala, si situácia vyžiadala všetku jeho pozornosť. Hrubá stena pred ním sa silou jeho vlastnej vôle roztrieštila.
     V prvom okamihu si uvedomil pocit, že sa mu ktosi ocitol za chrbtom. Ten istý pocit však zasiahol aj Iris, pretože sa obaja v rovnakom okamihu strhli a obrátili.
     Zrazu stáli zoči voči kuriérovi.
     Mirón sprvu zmätene hodil pohľadom po akomsi čiernom a uzavretom plastovom vedre, ktoré držal v rukách navlečených v čiernych kožených rukaviciach.
     V ďalšej chvíli popri nich nečakane prebehlo niekoľko tmavých tieňov a on aj Iris sa pozreli každý do inej strany, sledujúc ako niekoľko kuriérov s podobnými nádobami dlhočiznými skokmi zmizlo pod pódiom medzi ostatnými.
     Viktoriánovi sa zaknísala stolička, keď mu do nej ktosi roztržito vrazil. Kým sa však prevrhla stihol zoskočiť.
     Nikdy som netušil, že ich je viac...? – Mirónovi priam šokovane prebehlo mysľou a zrazu mu napadlo, že vlastne nemuseli stále jednať s tým istým kuriérom a ani o tom nevedeli. Čo bolo v istom zmysle znepokojujúce zistenie. Netušil, že majú také rezervy, hoci sa považujú za neporaziteľných. Aký hlúpy narcizmus!
     Keď opäť vrátil pozornosť kuriérovi pred sebou už bolo neskoro. Plastové viečko ležalo na zemi. Priamo k nim vyprskla akási zapáchajúca bordovo-hnedá tekutina, za ktorou sa chlapec v gatsbyho čiapke na okamih celkom stratil, akoby sa im náhlym stresom zúžil priezor videnia.
     Takmer celá spŕška však zasiahla Iris. Zhrozene zdvihla ruky. Z tmavých volánov jej kvapkalo čosi neidentifikovateľné.
     Jej udivenie trvalo sotva dve sekundy. Potom sa jej tvár skrivila zlosťou.
     „Zabijem ťa, aj keď si len posol!“ vykríkla a vyrazila na neho s prstami skrútenými ako pazúry.
     Mirón sa len naprázdno natiahol, keď sa ju znova snažil chytiť za ruku. Kuriér popri nej iba prebehol a hoci ho nemala šancu chytiť, obrátila sa za ním, aj keď sa rozbehol a s výskokom zmizol v chaose pod nimi. Predtým však zreteľne videl ako sa lem jeho saka prekĺzol po chrbte jej natiahnutej ruky, keď sa pri svojom výpade pokĺzla na mokrej podlahe a zhybla sa dopredu. Jej odhodlanie bolo neuveriteľné, aj keď strácala rovnováhu zúrivo sa snažila dostať za ním. No ešte kým dopadla na podlahu, už bol pri nej Mirón a pritlačil ju o zem vlastným telom, pretože sa obával, že spadne z pódia. Irisina ruka sa zúfalo natiahla, ale keď zbadala, čo sa deje pod nimi, zostala jej len tak visieť smerom nadol, belostný návlek pofŕkaný tmavými kvapkami.
     Mirón ostal ležať na nej, len sa pozvoľna nadvihol na lakťoch a rovnako rozčarovane hľadel na to, čo sa strhlo dole. Cítil ako z Iris pomaly uniká prekypená zlosť – jej telo sa pod ním menilo z napätého na rezignovane vláčne.
      Dievčatá prenikavo pišťali, keď každý kuriér, čo ich prepadol, vôkol seba rozlieval lepkavý a po medi páchnuci obsah svojho vedra.
     Jednoznačný, bleskový a príšerne nehanebný odkaz od Dorianov.
     „Pozri sa na Ermelindu,“ zrazu akosi zadumane podotkla, náhle až strašidelne pokojná Iris.
     Mirón ju očami rýchlo vyhľadal v dave. So znechutene nakrčeným nosom sedela na podlahe, s nohami vystretými a rozkročenými ako usadená bábika, po rovnako priamom útoku aký schytala Iris. Mala na sebe biele šaty, sukňa bola len akoby štvrtinou ponorená do atramentu, machuľa bola pošitá perlami a tmavomodrými ružami. Na belostnom zvyšku, ktorý presakoval bordovými fľakmi, bolo najlepšie vidno, o čo vlastne ide.
     „Dúfam, že je to aspoň prasacia krv,“ Iris chladne podotkla.
     „Predpokladám, že zajačia, drahá,“ rovnako stoicky jej objasnil Mirón.
     Ich kuriérska návšteva sa jeden po druhom sťahovala späť. V prchavo krátkom okamihu sa dokázali stať doslova neviditeľnými.
     Zápach skazenej krvi im okamžite zaliezol do každého kúta hlavnej miestnosti a bol takmer neznesiteľný.
     Mirón každou bunkou svojho tela zatúžil po ich sladkom bezstarostnom pokoji.



ČASŤ 6
VEĽKÉ ALICE

Kde bolo tam bolo... vždy niečo bolo. Kým to neboli Doriani, boli to iné skupiny, ktoré nedokázali voľne dýchať, pokým sa domnievali, že niekde prežívajú akýsi bohémski, výstrední a naoko bohapusto neorganizovaní ľudia.
     A práve preto sa už prvá Alica rozhodla vytvoriť kuriérov.
     Chaotickým a nikam nevedúcim, nevíťazným a neporazeným provokáciám a stretom bolo potrebné nastoliť pravidlá.
     V tom čase v budoári nebývali červené ruže a more sladkostí. V tom čase na okrúhlom stolíku, z ktorého splýval farebný tyl pošitý srdcami rozvoniaval jazmínový čaj a stála na ňom nízka okrúhla váza s bielymi ružami.
     Naproti pohovke, na ktorej tej noci Alica sedela, stáli len dve strieborné stoličky (vtedajšia Alica proste veľmi rada počúvala Silverchair) a preto štyria mládenci, ktorých sa rozhodla oddeliť od komunity a vytvoriť z nich kuriérov postávali – nehybne, s rukami pokrčenými za chrbtami... ako vojaci odovzdane pripravení na to najhoršie.
     Keď im oznámila, čo má v úmysle, v závesovom budoári sa rozhostilo ťaživé ticho. Pod drobnohľadom prekvapených pohľadov usadených v kamenných tvárach si z tanierika zdvihla kvetovanú šálku so zlatým uškom a s privretými viečkami si ju priložila k úzkym perám.
     Vlasy mala do hladka sčesané na bok, kde jej v zlatistých vlnách padali na rameno cez široký perličkami pošitý rokokový nákrčník, ktorého spodná časť, z ktorej ústil, jej siahala až cez plecia. Perlový zázrak bol nadpojený na korzet. Nohy v úzkych nohaviciach mala spôsobne spojené, jednu opretú o lýtko druhej. Svetlovlasá, sotva dvadsaťdeväťročná, celá v bielom na tmavom sofa žiarila chvíľkovou nevinnosťou, no klamlivé záblesky duševnej krehkosti okamžite pominuli, len čo otvorila studené sivo-modré oči a úzke a pichľavé ich zabodla do človeka pred sebou. Niet silnej ženy bez neznesiteľne prenikavého pohľadu...
     Aj teraz ticho priam zapečatila, keď oči náhle otvorila, odložila šálku s podšálkou na stôl a prešla ich pohľadom – dvaja svetlovlasí a nižší, jeden s tmavými vlasmi s bielou ofinou a vysoký, až príliš pekný chlapca – plné pery, výrazné lícne kosti. Asi minimálne jednej Malej Alici svojim odchodom zlomí srdce – bez vzruchu si o ňom pomyslela.
     „Nechcem, aby sme začali bludne točiť okolo tej istej témy,“ prehovorila. „Ponúkam vám preto presne tri otázky“ – zdvihla ruku s bordovými nechtami a na dôraz svojich slov ich ukázala na prstoch. „Takže vám radím nevyplytvať ich na hlúposti.“
     Hneď ako dopovedala, nižší blondín zo seba akosi priškrtene vyrazil:
     „Ale prečo sa s nimi nemôžeš dorozumievať v nejakej digitálnej forme?“
     „Prvá zbytočná otázka,“ vecne oznámila, zatiaľ čo chlapca doslova zaliala červeň. „Nemôžem k nim len tak niekoho vyslať a požiadať ich o kontakty pre naše oficiálne diskusie!“ – podráždene sa zamračila. „Ak sa máte stať rešpektovanou entitou, ktorá sa neobchádza, monopolom v nejestvujúcom kuriérskom svete, musíte svojej činnosti dodať obradnosť. Byť excelentní. Stať sa významnejšími ako nejaký digitálny poštár, aby ste aj protistranu presvedčili o svojej dôležitosti. Tým ich budeme kontrolovať. Aspoň trochu im vidieť do hlavy a brzdiť ich.“
     Alica zmĺkla, jej obočie sa vyhladilo a znova s pokojným výrazom čakala na druhú otázku.
     Tento krát prišla hádam po celej večnosti, no ona sa nikam neponáhľala. Blondiak sa ďalej mĺkvo červenal. Vyčkávala, akoby samotné čakanie ignorovala. Nebola napätá a nesúrila ich. Perličky na jej nákrčníku sa pri každom namáhavom nádychu cez korzet jemne zaleskli do prívetivého medového svetla.
     „Prečo my?“ – zrazu sa ozval hlboký, vyrovnaný hlas.
     Alici sa páčil od prvého počutia. Uprela na neho sivé oči, v istom zmysle celkom rada, že správnu otázku položil práve on. Tmavovlasý chlapec s dokonalou tvárou jej pohľad neochvejne opätoval.
     „Pretože ste najlepší z najlepších,“ takmer lenivo naťahovala.
     Ako mačka vyhrievajúca sa na slnku.
     „Ste najobratnejší, najrýchlejší, pri stretoch najneomylnejší. Koniec koncov Benon, ty sám cvičíš nových chlapcov umeniu ochraňovať svoje kráľovstvo. Kuriér musí byť lepší ako ktokoľvek z oboch svetov – anonymný, nestranný a dokonale nepolapiteľný. Schopný vychovať si ďalšieho dokonalého kuriéra. A, nie“ – zrazu rýchlo zdvihla ruku s otvorenou dlaňou, „neplytvaj poslednou otázkou. Nebudem ich vždy vyberať sama. Len zo začiatku. V istom zmysle vám dávam samostatnosť.“
     Ak sa jej nebojíte... – pomyslela si Alica – Pretože ak by sa ľudia, predovšetkým mladí, neobávali zodpovednosti za seba, nikto by ju viac nepotreboval. Tak veľmi ako ju trvalo potrebuje.
     Benon chvíľu mlčal a Alica mu s malým úsmevom aj naďalej pozerala priamo do očí, akoby už čakala otázku iba od neho.
     Najschopnejší a inteligentný – pochopila, že už vopred ho správne odhadla.
     „A čo z toho vlastne budeme mať?“ nakoniec sa odvážil položiť otázku, ktorú očakávala.
     Od začiatku visela vo vzduchu.
     Po celej tvári sa jej rozlial úsmev, takmer pobavený. Radšej ho hneď prehltla a zvážnela.
     Preložila si nohu cez nohu a ruky si natiahla ku kolenu. Pohľadom prešla aj ostatných troch a po sekunde citeľného napätia ukazovák na diaľku zabodla do zahanbeného blondína a druhého svetlovlasého chlapca.
     „Ty a ty – dokonalú budúcnosť!“ zvučne podotkla. „Veľmi dobre viem, že by ste ma jedného dňa nechali za sebou. Prečo by ste inak tak usilovne, ba priam úzkostlivo, študovali? Je vám odpustené“ – len nad ich zarazenými výrazmi mykla plecom. „Stres z neúspechu však musí byť neúnosný. Chúďatká!“ sykla. „Nemajte viac obavy, vaše výborné výsledky sú odteraz nedotknuteľné.“
     Pozrela na chlapca s bledou ofinou, hoci prví dvaja sa stále tvárili, akoby jej vôbec nerozumeli.
     „A ty!“ – ukázala aj na neho. „Si prchký aj vo svojom civilnom živote. Viem o záznamoch, ktoré ti spôsobujú obrovskú škvrnu na povesti. Napriek svojej povahe o ne nestojíš. Moje kontakty však siahajú ďalej ako sa domnievate – vďakabohu, za bývalých zradcov komunity. Odteraz považuj svoje policajné záznamy za vymazané.“
     Luskla prstami.
     „Sú preč. Spokojný?“
     Len sa pousmial, jeho iskrivé oči však hovorili za všetko.
     „A tebe“ – tvár pozvoľna obrátila späť na Benona, „tebe dávam vodcovstvo.“
     „Vodcovstvo?“ pomaly, zaujato, po nej zopakoval.
     Krátko prikývla.
     „Jedného dňa si budeš svojich kuriérov vyberať sám. Dávam ti možnosť vytvoriť si vlastné spoločenstvo, ak o neho stojíš. Tajnejšie a charizmatickejšie ako sme my“ – zrazu zamyslene nadvihla obočie, jej oči boli zastreté a vzďaľujúce sa. „Áno, Benon, vodcovstvo. Naučím ťa, ako to robiť.“
     Vymenili si vzájomné ticho – úvahy a posledné pohľady. Zúžila oči, akoby ho skúmala. Už len chvíľu.
     Potom sa Benon spokojne usmial. Prikývol na súhlas.
     Chlapci zmizli.
     A neskôr už nikto netušil odkiaľ sa kuriéri vlastne vzali.  
    
**********

A potom tu bola druhá Alica. Tiež veľmi zaujímavá persona. Prvá veľmi dobre vedela, prečo svoje pomyselné žezlo odovzdáva práve jej.
     Volali ju „Jedinečná“. A tiež ju často volali „Viktoriánka“.
     Táto Alica sa v budoári takmer vôbec nezdržiavala. Bolo to na pohľad nežné a usmievavé žieňa. Zavše pôsobila ako stelesnenie bábiky, jej šaty tomu obvykle zodpovedali. Obľubovala podkolienky, topánky s mašličkami a remienkami a tiež tulipánové sukničky. Vlasy, temne ryšavé ako škoricové korenie, nosila vypnuté vo veľkých viktoriánskych vlnách. Lemovali jej bledú tváričku s úzkym noštekom, veľkými hnedými očami a odhaľovali sošnú šiju, obvykle však uväznenú v jemných čipkách prepracovaného nákrčníku. Jej rúčky boli drobné a smiech zvonivý.
     Lenže keď jej niekto skrížil plány, poradila si s ním sama.
     Keď ju prvá Alica menovala svojou nástupkyňou, bola si istá, že vybrala najsilnejšiu z Malých Alíc. Táto Alica ju totiž naučila nesúdiť odolnosť ľudí podľa ich hebkých zružovených líc, či útlych ramien.
     Keď sa druhá Alica, mala vtedy dvadsaťtri a svoj titul si užívala necelé štyri roky, dozvedela o Izmaelovi, nerobila si zbytočné vrásky. Chlapec ich, ako mávali vo zvyku takmer všetci zhora, podcenil ak sa domnieval, že sieť jej kuriérov a iných kontaktov je natoľko malá, že sa o jeho zámeroch nedozvie. Predovšetkým, ak urobil po zoznámení s chlapcom od Alíc, ktorý mu pochabo dôveroval (ach, tí muži, slabé naivné plemeno! – napadlo jej, keď sa nad šálkou čaju dozvedala súvislosti a popravde, často o nich podobne zmýšľala), zásadnú chybu. Nevedomky sa chvastal druhému, o ktorom ani len netušil, že je tiež od Alíc, že vstúpi do komunity, aby nakoniec každému odhalil, kde sa skrývajú. Stane sa heroickým špiónom!
     Keď Alica onej jesennej noci sedela za stolom pri okraji presklenej ochodze v Nočnej Knižnici a pokojne si čítala gotický román, kde tu nahliadla dole do obrovského priestoru s naleštenou bielou podlahou a množstvom tmavých políc.
     Izmael bol usadený za jedným z okrúhlych stolov a sobotnú noc úspešne zabíjal odhodlaným štúdiom. V okamihoch, ktoré trávil nad učebnicami, nebol veľmi všímavý. Okrem toho, že pohľad pravidelne dvíhal k nej si neuvedomoval, že za stolmi vôkol neho sú roztrúsené malé skupinky výhradne chlapcov v rôznych školských uniformách. Nevnímal aké sú ich sklonené šije napäté, že stránky v knihách sa takmer neobracajú...
     Alica, zamyslene si pohládzajúc čierny nákrčník, nad ním zakaždým, keď sa vyklonila, aby na neho znova pozrela, uvoľnene uvažovala. Bol vysoký a tak ryšavý, až boli jeho dlhšie rovné vlasy skoro červené. Kedykoľvek k nej zdvihol pohľad, na čo mu ona venovala drobný úsmev, všimla si na jeho očiach čosi podivné. Bola však príliš vysoko, až tretiu ochodzu nad ním. Ktovie, možno išlo o farbu. Boli tiež nepríjemne prenikavé. Vlastne by sa k nim skutočne hodil. Vedela, že už dlho chodí na Aikido. Nebolo by s ním veľa práce.
     Izmael k nej znova zdvihol svoje čudácke žlto-hnedé oči. Nedokázal si pomôcť, jej prítomnosť mu nedovoľovala poriadne sa na štúdium sústrediť.
     Nočná Knižnica bola v sobotu v noci takmer prázdna. Vôkol neho bolo zopár nezaujímavých školských odevov. Vôbec mu v tých chvíľach nedochádzalo, že cez víkend predsa nikto uniformu nepotrebuje, veď on sám mal len tričko a športové sako. Hrubý tmavomodrý šál mal zvinutý na stoličke vedľa.
     Do vysokých okien bubnoval studený jesenný dážď. Inak vládlo absolútne ticho.
     A potom hore pri presklenej ochodzi sedela za stolom ona. Prišlo mu až šialené, že tam vôbec je. Také drobné dievčatko v tmavej blúzke so srdiečkami. Pod kolená jej spadala široká sukňa z tmavomodrého zamatu. Kolom dokola ju krášlil zlatý lem – profily drevených koní zasadených do tradičného kolotoča. Nohy v takmer detských topánočkách mala v zlato-čiernych pančuškách.
     Nechápal ako sa sem vôbec dostala. Nie že by nemohla, no knihovník vo vedľajšej hale na nej musel nechať oči, keď vôkol neho cupitala. Skrz na skrz totiž pôsobila ako dievča od Alíc. A občas, keď k nej vzhliadol, vymenila si s ním pohľad a venovala mu temer hanblivý úsmev.
     Prišla si po mňa? – niekoľkokrát mu rozrušene napadlo – Bude stretnutie s ňou niečo ako začiatok prijímacích rituálov? A potom sa k nim konečne dostane! K podrývačom svojej doby! – neubránil sa a pod stolom na sekundu zovrel päste – Zistí, kde sa zašívajú a dá ich vydymiť ako šváby!
     Sníval. Sníval svoj malý sen o víťazstve.
     No zatiaľ čo sníval, nehľadel na ňu, nehľadel na nikoho. Nevidel ju – ako sa jej takmer hanblivý úsmev sebaisto rozšíril, ako sa jej veľké oči, čo na neho upierala, zúžili a jej pohľad stvrdol, keď si na ruky navliekala kožené rukavice bez prstov.
     Keď k nej znova zdvihol tvár zarazene stuhol na mieste.
     Jej tmavá blúza už ležala na zemi. Ostal na nej len široký nákrčník a korzet – čierny, posiaty výjavmi maličkých kariet, lemovaný čiernymi a červenými stuhami. A keď s pohľadom upretým priamo na neho, pod knižničným neónom, ktorý nepripúšťal možnosť preludu, vystúpila na stoličku a nadýchaná sukňa z nej zľahka spadla, ostala tam chvíľu stáť Viktoriánka v celej svojej kráse – v korzete s nákrčníkom, v pruhovaných bloomers nohaviciach stiahnutých pod kolenami a ruky v kožených rukaviciach držala zovreté v päsť.
     Ako celkom iný človek...
     Pozoroval ju s výrazom priam ohromenia, keď vystúpila, chladne ho sledujúc, priamo na stôl. Luskla prstami.
     Daždivé ticho sa v sekunde rozptýlilo. Vôkol neho sa ozývalo odsúvanie stoličiek, kútikom oka sledoval ako všetci vstávajú od svojich stolov a obracajú sa rovno k nemu.
     Sám roztržito vstal a keď sa okolo seba začal zmätene otáčať zachytil už len nasadené zajačie masky. Všade vôkol seba. Nehybne stáli, s rukami spustenými pri telách, v školských uniformách bizarne doplnených o masky s cvikrami a vavrínmi na ušiach.
     A mĺkvo ho pozorovali.
     Automaticky sa celý zvrtol, inštinktívne ho to ťahalo k východu, ktorý mal za sebou. K dvojitým dverám však pristúpili dvaja vysoký chlapci od Alíc a v jednoznačnom geste sa k nim obrátili chrbtom a ruky si založili na hrudiach.
     Rozhodol sa celou svojou bytosťou sa sústrediť na upokojenie sa. Radšej pohľad vrátil k nej.
     Stála tam, zrazu sa usmiala, až odhalila rad pekných bielych zubov a zvučne prehovorila:
     „Takže tebe by sa páčilo vysypať z cylindra všetky naše tajomstvá!“
     Takže o to ide... – okamžite mu došli fakty, ktoré potvrdil aj temný tieň, čo jej zrazu dosadol na tvár a zotrel jej úsmev – Odhalili ho!
     Alica sa nečakane prudko pohla. Rozbehla sa cez stôl a dlhým oblúkom preskočila cez ochodzu priamo na sklenené schodisko. Sledoval ju ako sa k nemu blíži.
     Ostával na mieste. Nemal pocit, že by sa mal obávať nízkej ženy, no veľmi dobre si uvedomoval nehybné postavy všade, kam by sa pohol a tých dvoch, čo mu blokovali únik.
     Preskočila zábradlie a len tak zoskočila o takmer celé jedno poschodie dole. Dopadla v pokľaku, no s podrážkami rovno a pevne na skoro zrkadlovú bielu podlahu. Vystrela sa, zlostne sa usmiala a vykročila priamo k nemu.
     Sám urobil zopár krokov Alici v ústrety. Rozhodol sa jej nemú suitu ignorovať do okamihu, kým to vôbec bude možné. Striasol zo seba aj posledné pocity prekvapenia, nahodil si na tvár arogantný výraz a poriadne sa vystrel, aby si čo najviac uvedomovala o koľko ju prevyšuje.
     Hneď ako sa objavila pri ňom zahnala sa a len čo jej pohotovo zachytil zápästie, pocítil úder do čeľuste z druhej strany.
     Popravde, jej úder ju udivil svojou tvrdosťou, rovnako ako moment, v ktorom jej zápästie automaticky pustil, pretože ho kopla do brucha. Zapotácal sa o zopár krokov dozadu.
     „Dobre, ty suka!“ vyletelo z neho, keď ho dostal vlastný hnev a aj napriek bolesti sa prinútil opäť vystrieť. „Keď to chceš takto, nebudem ťa šetriť!“
     Akoby ho nepočula, nedala najavo žiadne zastrašenie. V dvoch dokonalých premetoch sa priblížila priamo k nemu a on jej v poslednom zháčení pred jej subtílnou postavou ustúpil a nechal ju vyskočiť na jeho stôl, odkiaľ ho však hneď po otočení kopla do brady.
     Udržal sa na nohách, no keď sa jej žlto-hnedými očami zúrivo zahľadel do jej studených očí, ktoré nikdy nikomu neuhli, bolo jej jasné, že až teraz sa skutočne prejaví.
     Nikdy v živote Aikido nepoužil v reálnej situácii a už vôbec nie na dievča, no ona bola odlišný level... Viac ju už nevnímal ako dievča a ani najmenej ako jemnocitnú bábiku. Bolestivé šklbanie po celej čeľusti ho presvedčilo, že je silný protivník.
     Vyrazil k stolu a schmatol ju za ruku. Vlastne v tých okamihoch pod všetkým adrenalínom, ktorý v ňom vzplanul, už v istom zmysle zacítil aj drobný povznášajúci bod absolútnej istoty a pokoja.
     Teraz ju odzbrojí jediným pohybom. Schmatne ju, prehodí cez seba a tvrdo zloží na podlahu.
     Ako si želáš, slečinka!
     Keď sa k nej chvatne natiahol pod lakťom pocítila jeho bolestivo pevný stisk. Do svojho ataku sa natoľko vložil, že prestal vnímať aj nehybné postavy, nezaujato prihliadajúce ich stretu cez nepravidelné otvory masiek.
     Trhol ňou a so spokojnosťou zbadal ako jej topánky opustili povrch stola a skutočne si ju prehodil. Lenže ona sa podivne, no premyslene pretočila a chrbtom dopadla na jeho vlastný chrbát. Nebola ťažká. Avšak práve jej ľahkosť jej umožnila zvrtnúť sa okolo vlastnej osi a nakoniec dopadnúť na nohy.
     Ich ruky popritom ešte stále ostávali spojené. Keď sa bezpečne vyslobodila z jeho zaručeného ťahu, už druhýkrát sa ho zmocnilo totálne ohromenie.
     Voľnou rukou mu schmatla zápästie na ruke, ktorou ju neustále držal pod lakťom, nečakane a zvláštne sa zhupla a šmykla sa pomedzi jeho nohy, pričom mu zápästie natoľko skrútila, až ju bol nútený pustiť.
     Keď sa obrátil, zúril v najčistejšej forme zlosti akú kedy zažil.
     Prvýkrát sa približoval k pocitu, ktorý mohol prirovnať ku skľučujúcej bezradnosti, no keď sa mu podarilo uhnúť sa jej úderu, v novej vlne sebaistoty, po ktorej teraz zúfalo prahol, v podstate zopakoval jej manéver. Vrhol sa k zemi a šmykol sa po podlahe rovno pod stolom na druhú stranu. Počul ako skočila na stôl a rovnako sa bokom prešmykla na druhú stranu, ale vtedy už mal v ruke svoj šál a ešte ani len nedopadla na zem, keď vyletel z pod stola, zozadu jej šál utiahol okolo hrdla a stiahol ju zaň dole.
     Ani jeden z chlapcov sa nepohol, čo bolo vlastne dosť strašidelné. Avšak svojej Alici verili dostatočne. Pozorovali ako Alica chrbtom vrazila do Izmaela a lapajúc po dychu jej ruky vyleteli k napnutému šálu.
     Pocítil tvrdosť jej korzetu. Nohami sa zaprela o zem a zatlačila na neho tak silno, až jej takmer mohol spočítať kovové kostice.
     Trhnutím mocne zatiahol, s tvárou skoro vnorenou do jej ryšavých vlasov. Vtedy spravila nečakane istý výkop. V rozkroku sa mu rozliala neznesiteľná bolesť. Jeho ruky povolili.
     Jediným obratom sa trocha vymotala zo šálu a keď sa nahlas nadýchla, sama ním trhla, aby si ho, zavýjajúceho od bolesti, pritiahla bližšie.
     Zhybla sa a prehodila si ho cez seba. Kým dopadal na stôl, stiahla zo seba aj zvyšok šálu.
     Zaprela sa dlaňami o okraj stola, odrazila sa a spravila veľký oblúk, na konci ktorého na Izmaela obkročmo dosadla.
     Až vtedy sa miestnosťou rozľahlo druhé lusknutie.
     A zrazu s hrôzou sledoval ako sa ku stolu zo všetkých strán zbehli mládenci v maskách a uhladených uniformách z rôznych škôl. Náhle sa nedokázal ani pohnúť, pretože mu všetky končatiny pritláčali o dosku a akési ruky v hnedých kožených rukaviciach mu dlaňami zakryli ústa.
     Ostrý neón priamo nad ním prebleskoval cez pokrivené zajačie uši, cez hrôzostrašné neľudské tváre, ktoré ho obkolesovali. Masky nad ním desivo uzatvárali výhľad na čokoľvek okrem Alice. Znova sa usmievala, hoci v jej očiach rozhodne nebolo nič veselé...
     Tričko mu prudko vyhrnula až nad hruď.
     „Chcem od teba iba jedno, Izmael,“ pevne prehovorila, jej hlas sa ani raz nezachvel.
     Pokrčila ruku a krátko a nejednoznačne ňou šklbla. Vedľa tváre jej vyskočili tri čepele, ktoré sa vysunuli z rukavice, z miesta na chrbte jej ruky. Vyzerali ako rovné pazúry... – zároveň ako sa objavili začal sám seba počúvať ako nahlas dýcha cez nos.
     „Chcem, aby si si zapamätal, že toto...“ – čepieľky mu vrazila pod kožu rovno pod krkom a trhla nimi až k jeho bruchu.
     Cez ruky, ktoré sa mu tlačili na ústa, vydal hlboký výkrik, keď cítil ako sa mu koža na troch miestach trhá a krváca. Na nohy a ruky mu tlačili cudzie ruky, udržujúc ho v takmer absolútnej nehybnosti aj napriek šoku, pod ktorým sa neznesiteľne túžil prehnúť v chrbte.
     „... je len prvá z mnohých jaziev, ku ktorým prídeš, ak sa budeš miešať do vecí, do ktorých ťa nič nie je!“
     Tvár priblížila až celkom k nemu, ich nosy sa takmer dotýkali a jeho oči sa rozširovali bázňou a blaznel z pocitu, že tri hroty má stále položené dole na jeho bruchu.
     „A každá ďalšia jazva“ – vysoko zaúpel, keď svoje pazúry zatlačila sotva o tri milimetre viac pod kožu, „bude o niečo hlbšia!“
     S trhnutím nože schovala.
     Mal pocit, že ich únik trval sotva niekoľko sekúnd. Zrazu bol voľný a viac na bedrách necítil jej váhu. Oči mu oslepoval neón. Hruď mu doslova horela štipľavou bolesťou. Cez bok tela mu na dosku stola stekala krv. Ostal ležať, bezvládne a vyčerpane...
     Medzi Alicami sa o ňom už nikto nezmienil. Nebolo potrebné ďalej sa Izmaelom zaoberať.
     Viktoriánka si svoje problémy najradšej riešila sama. S milým zvonivým smiechom vravievala, že nie je slušné obťažovať iných svojimi záležitosťami.
     A potom sa zo sekundy na sekundu zmenila.
     Stala sa desivou a neohrozenou.
     Jedinečnou.

2 komentáre:

  1. Tí kuriéri vyzerajú byť celkom zaujímavé postavy, hoci...nechcela by som byť v centre toho masakru na začiatku :D
    Inak čo sa týka poviedky, vidno, že si do nej vsunula veci, ktoré máš rada, štýly, oblečenie, dekorácie a tak..a je to super, také iné, jedinečné :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. dakujem:) ano... popravde, patri to do mojho noveho obdobia, co sa tyka pisania. Vzdy som sa snazila pouzivat rôznorode postavy a priestory, čo bolo fajn a pre mňa zábavné... ale teraz som zistila aká je to zábava opisovať niečo, čo je presne podľa mojich túžob... najprv som sa bála opakovania, ale potom som si uvedomila, že je mnoho spisovateľov, ktorí sa držia istých podobných bodov (S.King má napríklad často hlavného hrdinu spisovateľa - nie že by som si dovolila porovnávať sa s ním) a vlastne to nie je negatívne nezavďačiť sa každému, ale nájsť si okruh čitateľov, ktorí majú radi to, čo ja.
      A Alica je taký vrchol tohto obdobia, už nikde inde to tak veľmi nepreháňam s oblečením, vintage deko a steampunkom :D.

      Odstrániť