nedeľa, 12. júna 2016

ALICA V REŤAZIACH *10

ČASŤ 8
ZAJAČIE ÚMYSLY

Zvrtlo sa to.
     Koniec koncov, v poslednom čase sa to stávalo často. Či už išlo ich prvú fatálnu nerozvážnosť pri Nočnej Knižnici, ktorou to celé začalo... alebo prehnaná rebélia v škole za bieleho dňa, ktorej dôsledky si v konečnom dôsledku uvedomovali asi len Mirón a Alica... až po dnešnú noc. Keď ich sotva hodinu predtým navštívil kuriér.
     Pravdepodobne hlboko v sebe každý jeden chlapec a každá jedna Malá Alica tušili, že to nemajú robiť, že to pre každého jedného osobne nie je správne. A predsa sa nechali vyprovokovať. Pretože Alica ticho sedela vo svojom budoáry, dá sa predpokladať, že zamyslene hladila Škľabku a s večne pokojným výrazom si k perám prikladala elegantnú cigaretovú špičku... a nenamietala.
     Lenže ohlásené stretnutie v nočnej administratívnej budove?! Ešte aj obaja Mirónovi rodičia v nej pracovali, keďže zdieľali mrazivú istotu spoločnej profesie.
     Mali zarobené na malér ešte skôr ako do budovy vstúpili. Priam si ho pýtali. Všetci to vedeli...
     Tmavé chodby ožiarené len pouličným osvetlením, ktoré dnu prenikalo cez okná, sa hmýrili temnými tieňmi. Skvejúce sa zajačie uši sa odrážali od okenných tabúľ, mnohé z nich už popretkávali pavučiny prasklín. Nedalo sa povedať, že by sa na nich Doriani nepripravovali. No nech robili, čo robili, chlapci od Alíc len zdôraznili povesť neohrozených, ktorá sa s nimi všade vliekla ako obranný štíť, ktorý sa dal kedykoľvek použiť.
     Mirón mal občas problém zorientovať sa v tme. V šere sa prelínajúce bitky pohlcovali kabáty, aj bežné tváre ľahko zabudnuteľných Dorianov, ale pomáhali mu odlesky masiek, adrenalín čo mu vohnal do hlavy predstavu, že má nadľudské schopnosti a tiež vybičované reflexy.
     Práve podkopol Doriana, ktorý sa mu objavil pri ľavačke, rozbehol sa oproti stene a zošikma sa od nej odrazil úzkou topánkou s množstvom praciek, aby mohol kopnúť do chlapca, s ktorým sa posledné minúty zaoberal.
     O poschodie nižšie sa ozval obrovský hluk, jedno z okien sa už muselo načisto rozsypať.
     Alarm už ktosi umlčal.
     Ale Mirónovi bolo jasné, že to nepotrvá dlho a objavia sa tu dospelí.
     Lenže kto mal čas a chuť premýšľať nad situáciou do hĺbky? Komu by sa čosi také vôbec chcelo?! Keď mal v ústach pachuť svojej krvi, všetky svaly a šľachy napnuté a cítil sa, akoby mal pod kontrolou pohyb a prežitie kohosi iného? Mnohí z nich nič opojnejšie nepoznali.
     Mirón sa zvrtol, aby zmapoval situáciu, ruky zovreté v päsť a pokrčené.
     Sám sa cítil ako vo svojom živle a zároveň sa šialene obával o všetko, čo má rád.
     Uvedomil si, že k nemu pomedzi vzniknutý chaos kľučkujú hneď traja mládenci. Chvatne sa obrátil a rozutekal sa po chodbe, ponechávajúc si čas na strategické prebratie si krokov, ktorými ich jedného po druhom dostane k zemi. Jeho výhodou bolo už len to, že jeho útek zaiste považujú za zbabelosť, čo už samo o sebe otupí ich pozornosť.
     Rozbehol sa priamo k výťahu, ktorým chodba končila a keď sa podrážkou silno odkopol od jeho zrkadlového povrchu dobre vedel, že toho najviac v popredí aspoň na chvíľu zvalí vlastným telom. Na sekundu sa zočil v plnej kráse – štíhly chlapec v ľahkom, prekvapivo jednoduchom čiernom kabáte pozapínanom až ku krku, jeho jedinou ozdobou boli prackové topánky až nad lýtka a vejár z temnej čipky, ktorý mu na kabát pripla Iris. Jeho krásna žena... Zajačia maska z neho robila prízrak bez výrazu, ktorý chlapca zrazil a poslal k zemi.
     Vôbec si neuvedomoval, že čísla v okienku nad výťahom sa rozsvecujú...
     Znova sa zvrtol. Udrel do tváre druhého, čo sa do neho pustil.
     V tom všetkom bolo priam nemožné zachytiť jemné cinknutie.
     No zatiaľ, čo si kvokol, aby sa vyhol aj tak zle mierenej rane a vystrel nohu, ktorou kopol do členku tretieho, až pocítil ako členok praskol a on sa bolestivým výkrikom zviezol do sedu, otvorila sa pred ním zlatistá brána a výjav pred ním – chodbu plnú zápasiacich chlapcov od Alíc aj Dorianov – zaliala svetlom.
     Vstal a kopol do brucha toho pred sebou, až skončil chrbtom pri stene a s ladnou otočkou udrel z boku do tváre toho, čo predtým ležal na zemi, zľava aj sprava a potom ho výkopom do brady poslal späť na podlahu.
     Až potom sa mohol bezpečne vystrieť a obrátiť, aby zistil, čo sa deje.
Otočil sa v ústrety svetlu z výťahu, ktoré mu dopadlo na masku, zajagalo sa na vavríne ovinutom na ušiach a odrazilo od zlovestného cvikru. Chvejúce sa kovové fúzy mu dodávali ešte bizarnejší zjav. Stál tam, s rukami trocha od tela, hoci vystretý a mierne, vždy pohotovo rozkročený.
Pochmúrny zajačí prelud vyliezajúci z podvedomia monotónnosťou otupenej prvej Alice.  
     Výťah plný osôb, dospelých a zarazených, ho nakoniec priklincoval k miestu, odkiaľ sa sprvu nedokázal pohnúť.
     Hľadel do tváre svojmu otcovi. Stál v popredí.
     A až vtedy mu došlo, o čo Alici vlastne ide!
     Nikto nevystupoval. Iba zmätene sledovali nikdy nespoznané výjavy, ktoré sa pred nimi divo odohrávali, ale z časti tiež preto, že jeho vlastný otec, stojaci pred nimi, ich blokoval.
     Jednu ruku mal položenú na okraji výťahových dverí a bez výrazu ho sledoval.
     Mirón sa zacítil, akoby vôkol neho zrazu praskla bublina vzduchoprázdna, v ktorej sa dosiaľ nachádzal. Cez ohlušujúce ticho sa predralo opakujúce sa cinkanie, keď výťah sústavne ohlasoval zatváranie, v ktorom mu bránila otcova ruka.
     Jeho tvár teda ostávala bez výrazu, priam ako kamenná, no Mirón doslova čítal v jeho očiach...
     Alica vedela, kam stupňovanie výpadov speje. Dávala im nimi možnosť definitívne sa rozhodnúť. Niekde na počiatku dospela k rozhodnutiu, že je načase nechať ich nenávratne vybrať si stranu.
     ... Nenávratne...
     Alica vedela ako blízko sú ich odhalenia.
     Ako blízko je súkromné odhalenie, malá vnútorná katastrofa, každého z nich...
     Mirón pozoroval otcov pohľad, jeho poznanie, mĺkve uvedomenie. Každý rodič si predsa za každých okolností pozná svoje dieťa. Bez ohľadu na to, ako veľmi neobvykle sa správa.
     Nastal koniec deleniu svetov – preblesklo mu mysľou, keď si zrazu s pomalým pohybom, no s odhodlaním skladal masku.
     Otcov pohľad sa vlastne vôbec nezmenil, keď hľadel na synovu odhalenú vážnu tvár. Možno ho teraz nespoznával v mnohom inom, no svojim spôsobom si už bol naozaj istý tým, kto pred ním stojí. Kto poslal k zemi troch Dorianov. Chlapec, ktorého často považoval za útleho. Chlapec, ktorý si ráno zalieval müslli v jeho kuchyni a tváril sa pri tom neutrálne. Ako obyčajné dieťa.
     Chlapec, ktorého mnohokrát varoval... pred ním samým.
     Miróna sa zmocnil dojem, že chvíľa, ktorá bola skutočne len okamihom, trvá tisíce rokov, za ktoré stále nedokázal dospieť k osobnému rozhodnutiu.
     Občas si v kútiku duše myslel... áno, áno, pravdepodobne si to NAOZAJ myslel... že z toho všetkého jedného dňa vyrastie a zmieri sa so životom svojich rodičov. Ako sa to aj často stávalo... preto boli sústavne relatívne „mladou“ komunitou. Až na Alice, ktoré sa navždy upísali životu v ústraní, keď svoje „žezlo“ predali ďalej.
     No teraz vedel, že sa nemôže vrátiť.
     Inak sa postarajú o to, že už nikdy neuvidí Iris.
     Hľadiac na otca pozvoľna ustupoval.
     Netváril sa spurne, ani chladne. Jeho spustené ramená a chmúrny pohľad, rovnaká skľúčenosť aká sa rozpínala aj v otcovom pohľade, neukazovali nič nenávistné, čo v konečnom dôsledku ubližovalo najviac.
     Obrátil sa vo chvíli, keď do vzduchu vystrelilo niekoľko rúk ohlasujúcich ústup.
     Rozbehol sa spolu s ostatnými.
     Mali vlastné cestičky na spoľahlivý ústup.
     Utekal, nič nevnímajúc, jeho srdce sa rozpadalo.
     Čoskoro po nich neostalo o nič viac ako črepiny a obité steny.

**********

Bolo potrebné objasniť Alici, čo sa stalo. Nervózne postávali v polkruhu. Obrátil sa k nim modrovlasý Rainer. V rukách držal podnos s kľúčmi, ktorých zdobené držadlá výhražne vytŕčali.
     „Netreba!“ ozval sa mierne rozochveným hlasom Mirón a predstúpil pred ostatných.
     Kdesi za Rainerom zbadal Iris ako prekvapene vstala od stola. Jej biele tričko s maľbou bielej zajačej hlavy v barokovom nákrčníku na neho civelo červenými očami.
     „Ja pôjdem!“ dodal už pevnejšie.

**********

Vrazil do jeho izby ako zmyslov zbavený a zabuchol za sebou dvere. Rozsvietil v nej svetlo, ktoré viselo pomedzi jeho kresby, ktoré teraz konečne dávali zmysel a keď si uvedomil, že sa k dverám blížia ďalšie rýchle kroky, okamžite v zámku zvrtol kľúč. Kľučka sa niekoľkokrát prudko zamykala a z druhej strany k nemu doľahol jej zmätený hlas.
     „Ezechiel, čo sa stalo! Čo sa tam stalo?! Zobudil si Miróna, zbláznil si sa?!“
     Úplne ju ignoroval. Vlastne jej nervózny hlas vôbec nevnímal. V hlave mu hučalo.
     Ani len sa po synovej izbe nerozhliadol, rovno zamieril k veciam, čo mu boli najbližšie. Jediným zlostne pôsobiacim pohybom strhol z postele prikrývku a odhodil ju na podlahu.
     Avšak zlosť nebolo práve to, čo cítil...
     Rozhádzal vankúše, kľakol si a preskúmal priestor pod matracom. Energicky si ľahol na zem a nazrel pod posteľ. Nič. Jedna futbalová lopta, ktorej sa už roky nedotkol. Inak celkom nič.
     Lenže čo vlastne hľadá...?
     Usvedčujúce predmety, stratené ilúzie, alebo sa len obáva zastať a poddať sa pocitu, ktorý v ňom klíči?
     Prebehol k šatníku, hlučne ho otvoril a jeho oblečenie zrazu len tak strhával z vešiakov a hádzal ho na zem. Školské uniformy, tričká, svetre, mikiny...
     Tak kde to je?! Čo to mal dnes na sebe?! Kde skrýva tie preexponované košele, tie prackami prezdobené prehnané topánky?!
     Nezúril, hoci manželkine búchanie na dvere a lomcovanie kľučkou vnímal ako z hlbočiny.
     Nezúril. Len šalel.
     To predsa nemohol byť Mirón! To nie! Nie! Nie! Nie! Keď sa to rozkríkne, nič z neho nebude. Nikto mu nedá dobrú prácu! Pohrdol istotami, ktoré pre neho budovali! To predsa nemôže byť on! Nie! Nie! Nie! – sústavne si opakoval v duchu, keď prebiehal k veľkému zrkadlu na stene a pritom si bol vedomý faktu, že si ešte stále dokáže živo predstaviť pohľad, ktorý mu len pred chvíľou jeho syn venoval...
     Lenže ten človek pred ním zložil k zemi niekoľkých ďalších chlapcov, bol podivne oblečený a pekelne a prešpekulovane rýchly... a sňal si z tváre zajačiu masku.
     A hoci za maskou zočil tvár svojho syna.. to predsa nemôže byť pravda! Dosiaľ mali doma zamĺknuté dieťa, nie tohto mladého muža!
     Netušil, čo cíti. Azda ľútosť. Bizarnú, hrozivú a natoľko bublajúcu, že zrkadlo skrátka strhol zo steny a obrovský obdĺžnik sa s príšerným rachotom roztrieštil na podlahe. Črepiny sa rozliezli vo vlne, ktorá sa mu zastavila až pri topánkach.
     „Niečo je s Mirónom!... Niečo je s Mirónom!“ – doliehal k nemu jej obvykle hysterický hlas, ktorý sa vždy vyšplhal o niekoľko oktáv vyššie, keď išlo o jej synáčika.
     Takmer neustále sa obávala, že je niečo s Mirónom.
     Možno ani nevedela, že žije v predtuche.
     Silne trieskala na dvere.
     Cítil ľútosť.
     Zmocnilo sa ho hrozné tušenie, že sa už nevráti...
     Strašné tušenie, že mu náhle nedokáže odpustiť nielen dnešok, ale tiež more vecí – ako ich hádam aj roky klamal o všetkom, čo súviselo s tým, kým sa stal, s tým ako dobrovoľne podporoval niečo, s čím jeho vlastní rodičia nesúhlasili, ako pohrdol ich svetonázorom, všetkým čo do neho od mala vštepovali – pohrdol nimi tak absolútne ako len dieťa mohlo!
     Stále sa nezlostil.
     Len vo vnútri krehol pod strašnými tušeniami...
     Prešiel k nočnému stolíku. Zbytočne zhodil glóbus a pustil sa do vytriasania paperbackov, čo sa na ňom nakopili. Mrzuto odhodil prvý, druhý, tretí, štvrtý....
     Z piatej knihy nakoniec predsalen čosi vypadlo.
     Kľakol si k podlahe a natiahol sa po to. Hnedá karta s kresbou zajaca...
     Tie jeho prekliate desivé zajace, čo si stále čarbal! – preletelo mu mysľou a kupodivu, až vtedy sa skutočne nahneval – Mal som mu ich hneď vytrieskať z hlavy!
     ... nad zajacom nalepené papierové hodinky a rukou dopísaná poznámka, prílišné okrasy na ypsilonoch razom evokovali ženskú ruku – Nikdy nemeškaj na veľmi dôležité rande! – na jedenkrát previazaná fialovou stuhou.
     Chvatne stuhu strhol a otvoril kartu.
     Vo vnútri bola nalepená fotografia.
     A až pohľad na ňu ho v jeho besnení konečne zastavil. Do popredia vystúpili zvuky trieskania a jej rozrušené vzlyky.
     Takže predsalen to bol on... – pomyslel si, akoby si dosiaľ vôbec nebol istý.
     Na fotografii bol Mirón. So širokým úsmevom... a mnohokrát potom, keď si fotografiu znova a znova prezeral, sa Ezechiel nedokázal zbaviť dojmu, že má na nej akési prázdne oči... sa tisol k akémusi dievčaťu s papierovými okuliarmi pri očiach. Bolo to zvláštne dievča. Stiahnutá v korzete, cez plecia svetlé bolero, tvár jej lemovala záplava ryšavých kučier. Nebolo pochýb, že patrila jeho synovi.
     Pravdepodobne by mu nedovolil chodiť s ňou... – úprimne si priznal, netušiac že Iris by v skutočnosti prešla schválením. Bola totiž z jeho školy.
     A Mirón... Mirón znova tak zvláštne, nesúčasne, rozprávkovo oblečený. S cylindrom na hlave. Tvorili ho široké pruhy z čiernej a tmavohnedej kože.
     Nemal ani poňatia, že našiel darček od Iris ešte skôr ako ho našiel Mirón.
     Tušil však, že keď svitne ráno, tá fotografia tu stále bude.
     Už nikdy sa nebude môcť presviedčať, že dnešná noc sa nestala.
     Že jeho syn nepatrí k Aliciam!
     Že sa vráti...
     Že ho prijme späť...
     Pozvoľna, meravo, sa zdvíhal z podlahy. Dosadol na okraj jeho postele.
     „Ezechiel, niečo sa stalo nášmu synovi?!“ – počul ju plakať. „On... on nie je v izbe...?“
     Povzdychol si, lakte si oprel o kolená a unavene zvesil hlavu.
     Bol tak vyčerpaný!
     „Myslím, že syna už nemáme, Maia,“ ticho, akoby sám pre seba povedal.
     O chvíľu sa pristihol ako znova hľadí na fotografiu.
     De facto, ho nemali už dlho.
     Nemal predsa ani najmenšiu predstavu o tom, kto vlastne je mladý muž na fotke.
    
**********

Keď dorozprával, ruky nechal voľne spustené na bočných opierkach pripomínajúcich listy bizarnej ruže. Iba sklopil viečka. Pôsobil unavene a stratene.
     Porozprával jej aj o tom ako sa dozvedel, kam ich zámerne doviedla.
     Jej výraz – uprený pohľad, ani chladne zdvihnutá brada – sa vtedy vôbec nezmenil. Celý čas monotónne pohládzala bielu mačku, čo sa jej rozvaľovala na sukni zo záplavy pochmúrneho červeného tylu – bohatá sukňa končila nad kolenami, no vzadu pokračovala tylová vlečka až k vysokým bielym topánkam na šachovnicovej platforme. Plastické ruže na bokoch boli ako polo-máčané v krvi... ako keď ich Doriani nechali poliať zvieracou krvou – bez pocitu si spomenul, trochu prekvapený, že v prázdnote, čo sa ho momentálne zmocnila, vôbec uchopil akúsi predstavu. No práve striekajúcu krv hlboko v sebe zočil, keď si preložila nohu cez nohu. Pri rozprávaní civel do jedného zo zrkadiel, v ktorom sa jej šnurovacia topánočka jemne pohojdávala.
     „Takže tvoj otec...,“ len neurčito, načisto vyrovnane, podotkla, keď skončil.
     Stále civel kamsi na zem. Iba prikývol.
     Mačka spokojne priadla.
     „Nenávidíš ma?“ zrazu sa bez štipky hnevu spýtala.
     Konečne k nej zdvihol oči. Jej zlatý top mal čierne volány okolo ramien vytvárajúce guľatý výstrih, pričom jednoduchá čierna stuha okolo jej belostnej šije len podčiarkovala jej temné dymové viečka a chlapčenský účes.
     Ťažko prehltol guču, ktorá sa mu nečakane nazbierala v hrdle.
     „Nie,“ skormútene šepol. „Iba sa cítim, akoby ma zradila životná láska. Je správne, že ti tak hovorím?“
     Zhovievavo sa pousmiala a jemne pokrútila hlavou. Drobné guľaté náušnice na jej poprepichovanom uchu sa zaleskli v šere.
     „Takto nazývaj len Iris.“
     Rukou urobila nad stolom veľký oblúk. Pochopil, že ich rozhovor skončil.
     „Oslaď si život a vráť sa dole.“
     Vstal a bez toho, aby sa čohokoľvek dotkol sa obrátil k čiernym dverám, vyprevádzaný jej chápavým pohľadom.

2 komentáre:

  1. POdle názvu sem si vzpomněla na Alenku v říši divů, ale tohle je něco jiného.
    Píšeš pěkně :) Na to, že jsem si to četla poprvé, děj v příběhu je zajímavý a dobře čtivý :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :-) Alica bola môj inšpiračný zdroj :-)

      Odstrániť