nedeľa 19. júna 2016

ALICA V REŤAZIACH *11

Tylová vlečka za ňou jemne šušťala, keď pozvoľna prechádzala cez svoje drahocenné závesové kráľovstvo.
     Alica v sebe cítila hlboký pokoj.
     Fatálne rozhodnutia ju nedesili. Taktiež ju netešili. Bola si však vedomá toho, že každá Alica si so sebou poniesla svoj údel – odvahu spraviť ich, keď sú potrebné.
     Bolo len otázkou času, kedy sa niektorá z nich rozhodne aj o tom, že už potrebné sú.
     Ak prvá Alica postavila nielen základy, ale priam celý svet na troskách... tak jej poslanie je upevniť ich postavenie. A prežívanie
     Presne toto si v sebe niesla hlboko pokojná Alica, keď prechádzala pomedzi riasené steny z karmínu.
     Vošla do najvzdialenejšej časti. Popri jednej závesovej stene sa tiahla preplnená knižnica z tmavého dreva. Kryštálový luster, až smiešne drobný, akoby sa posledná časť jej budoáru mala čo chvíľa skľučujúco scvrkávať, bol rozsvietený a jeho svetlo sa prenikavo kĺzalo po závesoch a trblietalo na zlatých strapcoch. Gotické kreslo čalúnené fialovým zamatom, ktoré bolo zvonka potiahnuté hladkým a tmavo-zeleným, pôsobilo v dobre osvetlenej časti ako pochmúrna tmavá škvrna, ktorú skrátka nebolo možné presvetliť. Jeho opierka sa zdvíhala až do klenby vysoko nad hlavou sediaceho.
     Bolo zábavné sledovať ako si Tajná Knižnica celkom sama vytvorila svoj mýtus, do ktorého žiadna Alica nezasahovala. Podporovali fantazírovanie. Áno, bola plná kníh, no kníh rôzneho žánru, vždy prislúchajúcich vkusu aktuálnej Alice. Sotva kto tušil, že počas obdobia tej druhej bola veľká knižnica zložená výlučne z gotických románov.
     Pristúpila ku kreslu. Obišla ho. Rukou v čipkovanom návleku pritom prechádzala po hladkej klenbe, zanechávajúc v zamate cestičku svojej dlane. Posadila sa do neho.
     Pred kreslom stála vysoká a úzka polica. Bola prapodivne zvlnená, akoby vyšla priamo z jedného z „roztekajúcich“ sa obrazov Salvadora Dalího.
     A práve ona uchovávala mnoho vydaní, v mnohých jazykoch, mnohých väzbách, ich rozprávky.
     Neboli ich stovky... bolo ich päťdesiat.
     Alica sa po jednu knihu natiahla a zobrala si ju pod gotický výklenok.
     Takmer s láskou po nej prešla, zľahka, len bruškami prstov. Jej najobľúbenejšie vydanie. Viazané v zelenej koži. Titul bol písaný zdobeným zlatým písmom. Uprostred bola hlavička zlatej ruže.
     Keď bola mladšia, takmer dieťa, len rok po vstupe k Aliciam, bývalo jej pri čítaní tej knihy ľúto, že si Alica neuvedomuje, že ak by len trochu chcela, dokázala by mať nad Ríšou Divov moc. Cítila to tak. Že by na ňu tie bizarné persóny a príšery nemuseli byť natoľko nepríjemné. Jej vlastný sen mohol byť len jej zdanie.
     Námatkovo ju otvorila. Privrela viečka, zdvihla knihu k tvári a ako mnohokrát predtým, vdýchla omamnú vôňu starého papiera.
     Okrovo zelená obálka jej zahalila polovicu tváre. Pod tieňom, ktorý vrhal výklenok kresla, sa jej temné viečka celkom stratili. Bola len tvárou bez očí... ako symbol všetkého, čím vlastne nikdy nebola. Jej rozvážna povaha a samotárstvo jej umožňovalo bez vzruchu a nerušene sledovať všetko a všetkých, ktorí sa pod ňou pohybovali.
     Ruky jej pozvoľna klesali. No oči neotvárala a hlavu mala mierne priklonenú k ramenu. Jej pokoj sa prehĺbil. Kniha klesla na tylovú sukňu, no ona ešte chvíľu prežívala v jej opojnej vôni, prechádzala sa pomedzi jej stránky.
     Prvá kniha, ktorú sem, do pokrivenej police, vložila prvá Alica, bola práve táto zelená. Žena natoľko charizmatická a pevná vo svojich presvedčeniach, že vo svojich ani nie sedemnástich dokázala strhnúť do vlastných predstáv mladšie i staršie ročníky. Rozprávku pretavila v skutočnosť. Pretože verila, že reťaze, viditeľné i pomyselné, je potrebné pretŕhať. Postupne premyslela a vybudovala všetko, čo ďalšie Alice užívali ako samozrejmosť.
     Kniha viazaná v zelenej koži teda predstavovala niečo ako ich nikdy nenapísanú históriu. Mnohokrát sa jej dotýkali ruky v bielych rukavičkách – hľadala v nej inšpiráciu, i útechu. Kľúč k slobode.
     Alica otvorila oči.
     A jej Malé Alice, aj jej chlapci, sa jej už v jej období „odvďačovali“ tým, že ju opúšťali.
     Alicin pohľad stvrdol, keď naďalej pozerala kamsi do strany.
     Keď sa konečne pozrela na knihu, uvedomila si, že má pred očami prekrásnu kresbu ustarosteného králika opierajúceho sa o obrovské vreckové hodinky.
Don´t be late,
safe the date.
     Pousmiala sa. Jej pohľad však ostal vzdialený a chladný.
     Aké trefné – pomyslela si – Máš pravdu. Pre okamihy oddychu a duševnej očisty si musím nájsť iný čas.
     Vstala a vrátila knihu na miesto.
     Hrdo sa vystrela a vykročila pomedzi závesy. V ústrety čiernym dverám.

**********
Keď sa o nejaký čas čierne dvere otvorili, hudba bola už nejaký čas vypnutá. Medzi Malými Alicami a ich vernými chlapcami od Alíc vládlo ťaživé ticho. Všetci poslušne sedeli v boxoch a čakali na Alicu.
     Mirón totiž nebol jediný, ktorého odhalili vlastní rodičia. Situácia sa stala výnimočnou. Ak niekedy vôbec potrebovali poradiť, čo robiť ďalej, bolo to práve v túto zázračnú noc, kedy sa priania nevypĺňali a krásne konce ostávali v nedohľadne.
     Keď Alica zastala na plošine, všetky tváre sa jedna po druhej vytočili dohora, oči v napätí zavisli na najdôležitejšej žene v miestnosti. Tylová vlečka, jej vnútorná strana bola čierna, sa dotýkala podlahy, kde sa étericky skladala. Chvíľu si ich len, ako mávala vo zvyku, skúmavo obzerala, rukami v čipkovaných návlekoch previazaných červenými stuhami zovrela zábradlie.
     Mirón, usadený vedľa Iris, ktorá rovnako ako všetci tvár nehybne vytáčala dohora, jej zatúžil pod stolom pevne stisnúť ruku. No pravdepodobne by jeho gesto brala ako šírenie paniky. Ako keď jej porozprával o otcovi – bola presvedčená, že jeho podozrenia a dojmy mohli existovať iba v jeho hlave a za žiadnu cenu si nemal skladať masku.
     Alica sa pousmiala a vystrela sa, teraz jej na zábradlí už len zľahka spočívali končeky prstov, čím vytvorila dokonale sošnú pózu. Prehovorila:
     „Mnohí z vás sa teraz môžu domnievať, že sa mi situácia vymkla z rúk. Niektorí odvážnejší dokonca mohli dospieť k presvedčeniu, že vás samotná Alica vlastnou nerozvážnou horkokrvnosťou strmhlav ženie do reťazí, ktorým sa aspoň duševne už po tri generácie snažíme vyhnúť.“
     Jej úsmev sa rozšíril, nie vyzývavo, bol to úsmev ženy, ktorá dobre vie, čo činí. Krátko, rázne pokrútila hlavou.
     „Ako vládnuca našej komunite som si vyhradila právo presadiť si jednoznačný zámer. A moja trúfalosť veriť svojmu rozhodnutiu ako jedinému správnemu je tiež moja jediná vina. Obviňujte ma z nadutosti, z narcizmu. Avšak z ničoho horšieho.“
     Mirón po očku pozrel na Iris, ktorá sa však vôbec nepohla. Sedela napätá ako struna a počúvala. Všimol si však, že aj podaktorí z ostatných si s najbližšími pri sebe vymenili zmätené pohľady.
     „Vždy sme boli viac ako by sa ktokoľvek tam hore!“ – zdvihla ukazovák – „... vôbec domnieval! – Hrdinovia, voľnomyšlienkári, slobodné nočné tvory. Ale zároveň tiež stále menej ako by sme mohli byť skutočne! Prečo si myslíte, že tu dole medzi vami je najstarší práve Severín, ktorému sotva tiahne na tridsať?“
     Mirón a teraz dokonca aj Iris venovali krátke pootočenie dlhovlasému elegánovi za sebou, ktorý len sklopil oči a smutne, vedel svoje, si povzdychol.
     Alica opäť zovrela zábradlie, kŕčovito, hoci jej výraz aj tón ostávali povznesené nad zlosť, či prehnané rozohnenie.
     „Áno, viem, o tom sa predsa medzi vami verejne nehovorí!“ so zlovestným úsmevom však predsa prskla. „Ani len si neodvažujete šepkať o vlastných plánoch, dokonca ich, až do čierneho dňa, kedy ma nakoniec opustíte, nepriznáte ani sami pred sebou. Lenže vaša budúcnosť, pre ktorú ste sa podvedome rozhodli, vo vás už klíči a zamoruje vás, verte mi. Väčšina z vás sa najneskôr po vysokej škole odtrhne od všetkého, čo u Alíc prežívala a vrhnete sa do stojatých vôd všetkého, čím ste kedy opovrhovali. Neveríte, že by ste boli schopní zaživa sa pochovať?! Dajte si chvíľu a nahliadnite do seba. Verili ste niekedy, skutočne, aspoň chvíľu, že váš životný štýl, že spôsobom akým žijete, je už nadobro zvolený? Prichádzate ako trinásť, či štrnásťročné očarené deti v čerstvom rozpuku nekontrolovateľnej puberty, ktorým dávam nasledujúce štyri, nanajvýš desať, výnimočne štrnásť rokov osobnej slobody, kým dospejú a dobrovoľne sa rozhodnú nechať sa spútať.“   
     Alica zmĺkla. Nehybne ich pozorovala. Iba jej všetko vidiace zelené oči sa pohybovali po ich zarazených tvárach.
     Mirón si bol istý, že jej výčitka ich urazila, že sa ich hlboko dotkla.
     A pritom čosi iné v nich, čosi čo im našepkávalo zradne ako Diabol na ramene, len potvrdzovalo, že má pravdu.
     Vedeli o tom a súčasne boli tiež dokonale nevediaci. Mirón sám dobre vedel aké strašné je priznať si plánovanú zradu. Aké bolestivé je uvedomiť si, že je hlboko v sebe je iný a slabší ako sa domnieval.
     Koniec koncov, nikto pohoršene nekrútil hlavou. Iba ju podmračene a ublížene sledovali. Zasiahnutí na najcitlivejšom mieste.
     „Nastal čas rozhodnutia, vážení“ – pozvoľna sa vystrela. „Je čas vyjsť hore. Nie pre Dorianov! Nie pre potešenie z anarchie! Nie pre vlastnú nafúkanosť! Ale pre svoj budúci život!“ dôrazne prehovorila. „Máte dve možnosti – prvá je, že sa po dnešnom fiasku pokorne odoberiete domov a znesiete všetky následky, tie od dospelých autorít, aj tie, ktoré si pre vás prichystal všedný život, v ktorom ostanete... Druhá je, že sa stanete skutočným mužom od Alíc, či Veľkou Alicou!“
     Periférne zachytil ako Iris, akoby ani nevedela, čo robí, zbožne zopäla ruky.
     Zovrelo mu hrdlo. Začínal pociťovať vnútorné odmietanie, no zároveň sa do neho vlievalo aj nadšené a znervózňujúce očakávanie.
     ... nerozhodný... 
     „Je načase vyjsť hore, aby sme sa stali skutočnými!... reálnejšími ako ktokoľvek, kto nám tam nad hlavami šliape po snoch a ideáloch! Je načase byť samými sebou, nenechať si nakoniec nalinajkovať deň po dni celý život – svoju profesiu, profesiu svojej manželky, manžela, dieťaťa, jeho dieťaťa, nedostať možnosť vytvoriť pre seba a pre iných čosi, čo i len trochu odlišnejšie, nežiť a obliekať sa tak, aby sme zapadli, pretože nezapadnúť znamená dezorganizáciu... Dezorganizácia je krásna! Nastal čas riadiť sa svojimi túžbami, alebo aspoň bez otvorených klamstiev vyjadrovať to ako budete žiť, keď dosiahnete plnoletosť. Nastalo naše obdobie! Je čas žiť svoj sen, je čas mať deti, je čas rozšíriť komunitu na každodenné prežívanie, ktoré nám nikto nemá právo zakázať. Je čas založiť si rodinu, zomknúť sa k sebe oveľa tuhšie a ísť si za svojou víziou ako futuristická hippie vlna... až kým nás nezačnú akceptovať, až kým si na nás nezvyknú!“
     Rozhodne prikývla. Teraz sa konečne zamračila, tvrdo ich prechádzajúc ďalším dlhým pohľadom,
     „Až potom sa vymaníme aj z vlastných bludov. Až potom pretrhneme aj posledné kovové oko, vytrhneme železnú skobu, ktorá nás spútava! Až potom sa skutočne staneme slobodnými!“
     Nastalo ticho.
     Mirón takmer nedýchal. Zdalo sa mu, že hádam celá miestnosť zatajila dych. Narátal presne do desať, kým sa mĺkvo ako švihom šable rozseklo.
     Zúrivý potlesk, ktorý sa strhol, nikto nerozpútal. Išlo o súvislú vlnu, ktorá sa vyliala zo všetkých miest zvonivo a prenikavo, takmer v rovnakom okamihu. Nasledovali ju výkriky a burácanie, nadšené vyskakovanie zo svojich boxov.
     Rozrušeným pohľadom švihol po Iris, pretože tiež vyskočila z poza stola, jej čierna sukňa s barokovým nazbieraním sa rozhojdala. Profil jej doslova žiaril radostným zápalom, o dušu tlieskala a vzhliadala dohora.
     Zavše ho udivovalo ako si s ním v kľúčových situáciách nikdy nevymenila pohľady, neuistila sa, či zdieľajú spoločný názor. Svojim spôsobom bolo naozaj výnimočné ako samostatne sa o všetkom dokázala rozhodovať.
     Predovšetkým, keď sa on sám pristihol ako tlieska, strhnutý náhlou explóziou energie všade vôkol neho, nevidomo tápajúci vo svojich skutočných pocitoch.
     Závidel jej. A tiež sa zrazu popri nej cítil nesamostatne a takmer až nemužne.
     Sledoval Alicu, jej rozširujúci sa úsmev, pomalé zostupovanie k nim za búrlivých prejavov súhlasu. Krvavo červená vlečka jej zľahka prechádzala cez každý schod.
     Nezdrží sa dlho.
     Tu si predsa každý robí, čo chce a ona je samotár – pomyslel si.
     A nielen tu.
     Zrazu tlieskal ako automat. Ostal sedieť. Hľadel pred seba a zároveň nikam.

**********

Olívius si zamyslene udrel do dlane párom práve stiahnutých čiernych rukavíc pošitých zlatou výšivkou a ploskými smaragdovo zelenými a šarlátovými sklenenými kameňmi. Vysoko dekoratívny spôsob ako urobiť svoje údery tvrdšími.
     Ako obvykle sedel šikmo, opretý o tehlovú stenu a ako jeden z mála sa tváril vážne.
     Aj napriek faktu, že jeho fyzická stavba aj nezjednávajúce vystupovanie mu vždy vydobyli okamžitú pozornosť a ak by ich komunita nemala natoľko vehementne dodržiavané pravidlá mnohí sa domnievali, že práve on by bol tým, kto by dostal Alicine nástupníctvo, v dnešný kľúčový večer sa nedokázal dostať ďalej ako za myšlienky a súvislosti, ktoré sa dali naviazať na Penelopu.
     Ktovie, či by to, čo mu povedala naposledy povedala znova, ak by vedela, že byť Malou Alicou je odteraz už skutočne navždy – tak trochu cynicky rozvíjal v hlave.
     Ktovie...

                      


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára