nedeľa 26. júna 2016

ALICA V REŤAZIACH *12

ČASŤ 9
ŽIVOTNÉ LÁSKY

Pravda však bola taká, že sa nedokázal zmieriť s myšlienkou, že by sa ich cesty natoľko vzdialili, že by ju už nikdy nevidel. Neuvažoval nad svojou túžbou viac do hĺbky, nepotreboval sa analyzovať a hľadať cnostnejšie príčiny svojej túžby, aj keď v hĺbke srdca vedel, že nie je prízemná.
     Penelopina výzva, či stojí za obetu, mu neustále vŕtala v hlave, hoci žiadne kroky neplánoval. Nedomnieval sa, že to má za potrebu. Nechcel sa do toho tak veľmi zaplietať. Nemienil okolo nej poskakovať ako nejaký domáci zajačik!
     Napriek všetkému však o tri dni presne o polnoci takmer nečujne vyliezal do koruny stromu najbližšie jej francúzskemu balkónu. Bolo jednoduché zistiť, kde býva a nerobiť so svojou informáciou nič. Jeho pocit, že ju potrebuje vidieť, prišiel spontánne, po ďalšom z čajových večerov, ktoré sprevádzali horlivé diskusie o Alici a jej týždňovom ultimáte.
     Pretože presne toľko času na „vyčistenie“ komunity dostali.
     Úprimne pochyboval, že sa teraz, po dúchaní do ohňa ich novej vášne pre komunitu Alíc, vôbec niekto rozhodne odísť. A keďže ho už nemalo čo v diskusiách prekvapiť, pobral sa preč.
     A teraz potichu ako prízrak z koruny stromu preliezal na smiešne úzku plošinu francúzskeho balkóna. Ostal stáť na bočnom zábradlí, udržoval dokonalú rovnováhu. Do noci sa trblietalo len striebro na jeho čiernom odeve – retiazka od hodiniek na veste, tenký strieborný náramok so zaliatym mačacím okom pre ňu, čo mu visel zo spony na saku. Zľahka zoskočil na balkón, ledva sa na ňom otočil k bielym dvojdverám. V izbe vládla tma. Bolo mu jasné, že teraz tam stojí ako čierny prelud s krivými zajačími ušami.
     Chytil kľučku, pootvoril dvere a vkĺzol dnu.
     Vo svojej podstate mu bolo jeho konanie jedno. Vlastnej sile a rýchlosti veril natoľko, že bol skrátka zvyknutý spraviť a dostať všetko, čo chcel.
     Olívius sa vystrel a poobzeral sa po izbe.
     Posteľ s obrovským čalúneným priečelím bola prázdna a vankúše bezchybne naaranžované. Nerozostlaná.
     Obsiahol miestnosť ďalším, ale oveľa pomalším pohľadom. Kreslo zavesené zo stropu, biele porcelánové slony na podlahe, biely prútený kôš a vstavaná skriňa v rovnakej farbe ako steny, jej hladké posuvné dvere takmer zanikali. Ku všadeprítomnému minimalizmu prechovával obdobnú nenávisť ako každý od Alíc, čo svojim honosným štýlom aj dávali patrične najavo. Bol taký strohý, že ani len z najprivátnejšieho priestoru sa nedala odhadnúť osobnosť obyvateľa.
     Z náhleho podráždenia si rukou v hladkej koženej rukavici uvoľnil mašľu a nechal si viazačku v dvoch dieloch padnúť na vestu.
     Práve dnes v noci nie je doma!
     A kde je? S kým je?! – čosi ho ostro pichlo v žalúdku.
     Lenže následne si uvedomil sotva počuteľný šum. Celý stuhol, započúval sa. Zo šumu sa pod jeho sústredením postupne vytvorila hudba šíriaca sa od podlahy z druhej strany postele. Awolnation. Sail. Bože, ty rojčivé dievčatko, naše prvé stretnutie – pomyslel si pri návrate svojej vyrovnanosti, pod maskou sa dokonca mihol malý, zlovestný poloúsmev.
     Kým by odišla, zaiste by hudbu vypla.
     A potom mu oči poputovali k dverám. Akési náhle, ale silné tušenie ho ostražitého pomaly viedlo až k nim. Boli pootvorené. Na chodbe za nimi zočil pruh svetla, ktorý vychádzal z dverí hneď oproti. Opatrne stúpol na podlahu iba hodinami tikajúceho spiaceho domu a prešiel k nim.
     Oko priblížil ku škáre.
     Čosi sa pred ním mihlo. Vo vnútri kúpeľne bol pohyb a dusný vzduch po horúcom kúpeli.   
     Neuvedomoval si, že zatajil dych.
     Ruka v čiernej rukavici sa dotkla dverí.
     Jemne na ne zatlačil, aby sa pootvorili. Z izby k nemu stále doliehal šum izby, teraz taký slabý, až pôsobil podprahovo. 
     Naskytol sa mu pohľad na Penelopu.
     Netušil však ako ju zbadá. Alebo v to naopak – dúfal?
     Ostal stáť na mieste, náhle načisto oddelený od svojej vôle, ktorá by ovládala jeho pohyb.
     Zmocnil sa ho nemý úžas. Úžas, v ktorom na okamih zabudol dýchať a zrenice sa mu razom rozšírili.
     Výjav, čo sa pred ním odohrával, mu nedovolil spraviť krok vzad, či vpred. Ešte nikdy pred sebou nezočil nič príťažlivejšie ako to, čo sa mu práve naskytlo v celej svojej nevinnej prostote.
     Pocítil ako sa mu v spánkoch rozbúšil tep.
     Posledné, čo čakal, keď sebaisto vchádzal do jej izby, považujúc sa za pána situácie bolo, že sa mu nakoniec vymkne z rúk.
     Nebol schopný odtrhnúť pohľad od jej hebkého bledého chrbta. Netušil, že dnes absolútne stratí kontrolu nad sebou. Práve takto... len z hladenia na ňu.
     Penelopa stála v hlbokom predklone a prekrásne husté vlasy popretkávané zlatými odleskami si nenáhlivo, s ladnými naučenými pohybmi rozčesávala dreveným hrebeňom. Nevidel ju celú od chrbta, stála trocha šikmo, medzi stenami úzkej kúpeľne – pred sebou umývadlo, za sebou dlhé dvojité zrkadlo. Videl tiež polovicu jej tváre so zatvorenými očami.
     Ešte sa po kúpeli celá neobliekla.
     Nemala na sebe nič okrem tmavomodrých zamatových šortiek z nočného úboru so zlatým lemom, ktoré jej v predklone dokonale obopínali stehná.
     Považoval ju za dokonalú. Práve teraz pochopil, že je absolútne dokonalá v celej svojej podstate a nedokázal by zhodnotiť, čo je na nej v tejto chvíli najzvodnejšie – jej malý kúsok pyžama, nahý prehnutý chrbát, či jej neskutočne dlhé vlnité vlasy, jemný ženský pohyb, ktorý predvádzala v sladkej nevedomosti, pretože vôbec netušila aká démonicky podmanivá pri ňom je, či jej výraz plný uvoľnenia. So znamienkom nad plnou hornou perou.
     Už keď ju vídal oblečenú bolo mu nad slnko jasné, že má priam uhrančivo ženské tvary, no teraz ho doslova priklincoval k zemi pohľad, ktorý vlastne neukazoval nič z jej vnád – jej paža zakrývala všetko okrem jedinej oblinky, čo sa občas objavovala. Pohla rukou a zakryla ju, pohla znova, automaticky a zbadal ju – bledú a zaguľatenú oblinu jej ňadra. A práve z nej mu v nohaviciach začínal narastať až nepríjemný tlak.
     Pohol rukou. Podvedome sa dotkol opasku a kŕčovito zovrel pracku.
     Penelopine oči sa otvorili.
     Znova prestal dýchať. Najradšej by ju požiadal, aby neprestala a ďalej sa česala.
     Sprvu pozerala na zrkadlo za sebou, opreté o sterilne bielu omietnutú stenu.
     V druhej časti zrkadla, ktorá bola odklonená od steny, sa zrkadlili pootvorené dvere. 
     A medzi nimi stál on!
     Zbadala ho. Tak náhle, až si sprvu myslela, že len sníva. Zaspala a teraz sa jej zhmotňuje predstava.
     Stál tam a pozoroval ju.
     Skutočne.
     Zajačia maska na jeho tvári pôsobila ako nočný prízrak. No jeho oči sa v nej živo ligotali a bez hanby ju sledovali.
     Ruka s hrebeňom zastala.
     V miestnosti sa ozvalo jeho hlasné nadýchnutie.
     Olívius pozoroval ako sa pomaličky vystrela a pootočila. Teraz hľadel už len na jej chrbát, na ktorý dopadli jej dlhé hnedé vlasy a takmer celý ho zakryli.
     Dusno v kúpeľni, kvapky stekajúce po zrkadle, akoby sa znásobilo.
     Penelopa s napätými pomalými pohybmi odložila hrebeň do porcelánovej nádoby na drevenej lavici pri stene.
     Keď už pochopila, že on je skutočne priamo za ňou, jej srdce sa až úzkostlivo roztrepotalo. Búšilo jej do spánkov vlastne rovnako ako jemu.
     Niečomu v sebe však vôbec nerozumela...
     Nechápala, prečo jej v jadre neprekáža, že na ňu... stále... ešte aj teraz na chrbte cítila jeho planúci pohľad... hľadí. Ako je možné, že neočervenela? Vôbec!
     Bolo jej len horko. Akoby sa znova ponorila do horúceho kúpeľa. No bolo jej teplo z celkom iného dôvodu ako bol stud.
     Zopár sekúnd iba pozerala do bielej steny.
     Po pravde, prežívala obavu, že ho už nikdy neuvidí. Keď sa jej jeho ruka naposledy sklamane skĺzavala zo šije trieštila sa na milión kúskov.
     Teraz však stál rovno za ňou. Nikdy nikoho prítomnosť necítila intenzívnejšie ako práve jeho. Pohľad vysokého mládenca, ktorým jej kĺzal po tele, sa jej priam dotýkal.
     Jeho pohľad ju pálil. Iba viac roznášal horkosť, čo ju obsiahla. 
     Zároveň však pocítila nevysvetliteľné nutkanie dovoliť mu vidieť z nej viac. Hoci jej rozum sa už spamätával a podsúval jej slová, ktoré má použiť.
     Načisto rozpoltená sa pozvoľna otočila k nemu. Jej výraz bol pokojný a vážny.
     Nedokázala ani len rozlúštiť aký výraz sa mu teraz objavil na tvári.
     Olívius sa však jemne pohol a vošiel do miestnosti.
     Bez pohybu, priam ustrnutá, sledovala ako sa približuje. Vedel, že smie. Prsia si predsa pokojne mohla skryť vlasmi. No nespravila to. Možno ani netušila, že ho práve pozvala ďalej.
     Zastal pri nej.
     Chvíľu na seba hľadeli. Uvedomila si ako Olívius plytko dýcha.
     Zrazu nenáhlivo zdvíhal ruku a stiahol si z tej druhej čiernu rukavicu.
     Trocha sa zháčila, keď jej jeho horúca dlaň zakryla prsník. Pozrel jej pri tom do očí.
     Pod jeho dotykom takmer nedokázala lapiť dych, aby aspoň tichým hlasom prehovorila:
     „Dôkazom, či za to stojíš, som nemala na mysli práve... toto!“
     Bolo zvláštne, že ruku nechal aj naďalej na nej. No na ňom predsa nie je ani kúštik obvyklosti – pomyslela si... a tiež preto si zrazu priznala, že práve skutočne túži, aby ostal s ňou.
     Že túži po ňom...
     Jej dych sa pod jeho dlaňou skracoval rovnako ako ten jeho. 
     Boli v tom spolu.
     „To čo teraz robím som predsa vôbec nemal v pláne,“ prehovoril nespravodlivo vyrovnaným hlasom. „Teraz už nie som sám sebou.“
     Náhle nemala tušenia ako vôbec nazbierala odvahu, no obe ruky zdvíhala k jeho maske. Akoby sa k nemu viedli samé. Bez jej priameho dovolenia.
     Jeho dlaň ju stále zakrývala, cítila cez ňu ako celý znehybnel, no ich osobné zóny boli bez možnosti návratu prekročené a beznádejne sa prelínali. Už viac neexistovali jedna bez druhej.  
     Keď sa natiahla a chvejúcimi prstami sa dotkla okrajov jeho zajačej masky, neuhol sa.
     V jedinom magickom okamihu mu ju zložila z tváre.
     Bola chladivá. Jej ruky s ňou klesli.
     Pohľad jeho tmavo-zelených očí bol takto, odhalený, ešte uhrančivejší. Chvíľu sa mu v očiach fascinovane strácala, kým si konečne začala obzerať jeho tvár. Jeho ostré mužské črty, rovný nos, výraznú bradu... pery, plnšie, ale nie príliš, absolútne zapadali do obrazu tváre, na ktorú hľadela prvýkrát a predsa aj naďalej vedela, že je aj naďalej zamilovaná.
     Nevedela ako dlho si ho obzerala, no zrazu sa sklonil a pobozkal ju. Jeho bozky boli rovnako ako naposledy hneď nástojčivé. Penelopa viac nemala síl protestovať. Vôbec sa nebránila, keď ju zobral do náručia, akoby nič nevážila. Ruky mu ovinula okolo šije, maska jej ostala v lone, akoby ich tieň neprirodzeného zvieraťa nedokázal opustiť a stále spojení bozkami sa presunuli do jej izby.
     V momente, keď ju položil na posteľ a ocitol sa nad ňou - jednou rukou sa nadvihol na lakti a druhou si už povoľoval opasok - jej prsty automaticky vystrelili ku gombíkom jeho zamatovej vesty a rozopínali ich.
     V tej chvíli prestala prahnúť po hlbokomyseľných prejavoch, po čomkoľvek, čo by jej poskytlo dôvod, pre ktorý by mala za sebou nechať všetko, v čom dosiaľ prežívala ako v zlatej klietke.
     Rozhalila mu vestu, aj košeľu a on sa k nej hneď nedočkavo primkol a bozkal ju na hrdle.
     Nežne ho pohladila po hlave, vdýchla vôňu jeho havraních vlasov.
     Ona predsa sama pochopila, že sa práve teraz dobrovoľne všetkého vzdala...


**********

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára