nedeľa, 5. júna 2016

ALICA V REŤAZIACH *9

ČASŤ 7
POKRIVENÉ ZRKADLÁ

Vždy keď pršalo, otvorila dvere francúzskeho balkóna dokorán a nechávala dnu prúdiť čerstvý studený vzduch a šum dažďových kvapiek. Takmer zakaždým ju udivovalo aké výrazne hmlisté počasie si do izby vpúšťa, ako farby ako drevnato hnedá a mokrá machová zo záhrady prebíjajú holé svetlé steny v izbe, ako veľmi vlastne farby voňajú, dosadajúc na belostný koberec, porcelánové sošky slonov na sivej podlahe... skrátka, myslela si, že strohé zariadenie rozjasní vzorovanými vankúšmi, ktoré pohádzala na visiacu ratanovú sedačku, či po posteli... že aj oni blednú ako steny oproti búrlivému farebnému životu niekde tam vonku. Niekde inde.
     A iba keď pršalo, mala pocit, že dokáže dýchať.
     Iba keď pršalo, bola šťastná...
     Penelopa ležala na kôpke vankúšov a civela na ohavný plastový luster. Dnešný dážď už ustal, ale holé francúzske dvere bez záclon, ktoré by sa teraz mali romanticky vzdúvať, boli stále dokorán otvorené a prepúšťali dnu studený čerstvý vzduch podfarbený šťavnatosťou prebudenej zelene.
     V dlhých, no ľahkých ružových šatách jej začínala byť zima. Lenže ako by mohla uvažovať, ak sa v izbe znova zatvorí a začne sa dusiť ako motýľ lapený v nádobe?
     Zdvihla pred oči rozprávkovú vizitku, ktorú dosiaľ držala na hrudi, akoby čakala, že sa ružový plameniak porozpráva s kýmsi v jej vnútri a spolu rozhodnú za ňu.
     Zhlboka sa nadýchla. Nasala všetky vône, čo jej záhrada ponúkla. Mokré listy, vlhké skalky, kvetiny vysadené v dokonalých radoch, jedine to, čo kvitne nažlto. Pravidlá boli prísne a platili aj pre ne. Ak budeš bledšia ako ostatné, moja matka ťa nemilosrdne vyšklbne.
     Občas jej napadlo, že jej mama šklbe kvety, akoby sa im snažila za čosi pomstiť. Zúrivo. Vlastne ich šklbala len po hádkach s otcom. Penelope z času na čas napadlo, či si ho vôbec chcela vziať... Ktovie. Možno bol len tým najlepším, čo sa jej núkalo v ohraničenom výbere. Koniec koncov, od všetkých sa vyžadovalo, aby si hľadali partnera z prostredia svojej profesie. Vo výbere teda mali takmer voľnosť.
     Takmer...
     Ako vo všetkom.
     Ľudia však mávali napriek všetkému šťastie. Kedysi sa jej najbližšia kamarátka zverila s pocitmi, ktorým prepadla, keď začala spávať so svojim priateľom – Penelopa nad ňou, držiac vizitku pred očami, premýšľala – Opisovala jej slastné brnenie, ktoré sa jej rozlievalo po tele a niekedy jej vibrácie absolútneho skrehnutia prešli aj do tváre. Penelopa potom nad tým brnením neustále rozmýšľala. Nikdy ho so svojím predošlým a jediným priateľom nezažila. Lenže ich vzťah bol plochý, nakoniec mali pocit, že sú len deti, čo sa na neho hrajú. Čo vlastne aj, keď mala šestnásť a pol, boli...
     No stále sa samej seba spytovala ako je vôbec možné, že ona to brnenie pocítila?! Zažije ho niekedy? Z čohokoľvek?... Z intenzívne prežitého dňa? Z nečakaného stretnutia, ktoré jej dá viac ako prosté „ahoj“ na začiatku a na konci? Z pocitu, že má za sebou rok, ktorý bol iný ako všetky ostatné pred ním?... Pocit, akoby mala vybuchnúť... pocit, že žije tak veľmi, až jej život brní aj v končekoch prstov...
     Držala vizitku pred tvárou, teraz už oboma rukami.
     Zmocňoval sa jej dojem, že je mu veľmi blízko. Skrehnutiu. Vítanému šoku. Brneniu. Zakaždým, keď sa jej dotkol on, čosi chvejivé medzi nimi sa jemne rozvibrovalo. Moment jej absolútneho pokoja ju pripravoval na všetky tie veľké, hlučné, šialené veci, ktoré bez jediného slova prežije uprostred vlastnej hrude, keď sa ho jedného dňa chytí a udrží ho pri sebe viac ako ich niekoľko živých minút, ktoré jej chlapec, ktorého nikdy nevidela, venuje.
     Penelopa začínala mať pocit, že sa už rozhodla.

**********

Penelopa sa zacítila tak trochu ako hlupák. Poobzerala sa napravo, naľavo – na tmavej večernej ulici nebol žiaden ruch. Bola pustá, nezáživná, hneď za rohom slepá. Ošarpaný vchod bez dverí nevyzeral, že patrí k čomukoľvek, čo bolo v prevádzke pred menej ako desiatimi rokmi.
     Uzimene si pošúchala ramená. Bola obyčajná naivka a ešte k tomu aj typické dievča – sama pred sebou sa tvárila, že jej je jedno, čo bude mať na sebe a pritom mala premyslený každý krok. Celá v čiernom – sako, aj úzke nohavice, pretože je nad vecou, nepotrebuje hýriť farbami. Lenže čierna tiež stemňuje pohľad jej veľkých hnedých očí. Čierne šnurovacie topánky, samozrejme nízke, neprišla predsa ako nejaká vlniaca sa nadržaná korisť! Lenže je si vedomá svojich predností.
     A preto teraz mrzla v čiernom tope, čo jej odhaľoval ploché bruško.
     Nakoniec bola tak skvelá, až si prišla smiešna – Penelopa si nad sebou pohrdlivo odfrkla a z posledných nádejí sa rozhodla zostúpiť po schodoch s roztrhaným bordovým kobercom.
     Takže ťa dnes neuvidím... – clivo si pomyslela, pričom sa čoraz viac ponárala do tmy, ktorá ju už už prinútila obrátiť sa.
     Lenže zrazu sa celkom nečakane tma rozsekla a jej prekvapenú tvár zalialo medové svetlo a pomalá zamatovo znejúca hudba.
     Hľadela na do čierna odetého Zajaca s navrstveným garnírom spadajúcim na vestu s jemnou striebornou retiazkou od vreckových hodiniek.
     „Heslo,“ prehovoril.
     „S-Svet Divov...,“ pípla.
     Prehltla nervozitu. Pokúsila sa tiež ustáť vyrovnaný výraz, čo si nasadila.
     Keď chlapec odstúpil od dverí bez váhania vošla.

**********

Existuje také miesto, volá sa Za Zrkadlom... kam chodievajú dievčatá ako Penelopa.
     Penelopa pomaly vykročila, nevediac kam. Jej krok sa stal ľahučkým a nenáhlivým, bola skrehnutá priam posvätnou bázňou, pohanským očarením. Kráčala sebaisto, hoci bojazlivá, opona za hmlou, ktorá ju dosiaľ zahaľovala pozvoľna smerovala k nebesám a svet za ňou ju vťahoval do seba.
     Omamne lejúca sa hudba ju šteklila na pokožke.
     Kráčala pomedzi vlniace sa páriky, ponorené do vlastných ostrovčekov vzájomného súznenia – nik si ju vo svojej harmónii nevšímal, nik nemal čas venovať pozornosť jej zblúdilej maličkosti.
         Miestnosť bola plná chlapcov od Alíc. Všade kam pozrela videla predĺžené saká, košele a vestičky dokonalých gentlemanov so strašidelne grotesknými zajačími maskami. Ich zvieracie „tváre“ sa k nej vracali v odrazoch zrkadiel v zlatých rámoch, ktoré boli kde tu rozvešané po stenách nad okrúhlymi stolíkmi a ich všetko zrkadliace sklo, čo ukázalo každý pohyb, každý bozk očividne suplovalo obrazy.
     A dievčatá ako Penelopa s týmito Zajacmi tancovali, túlili sa k nimi odovzdane a stratene, pohojdávali sa s nimi pomaly a nežne do tónov, ktoré ich unášali do sveta divov.
V ovzduší bolo toľko lenivej vášne, až sa jej takmer krátil dych z toľkého napätia.
     Kráčala stredom miestnosti, tam kde sa vlnili. Sem tam sa o ňu obtrela hebká chladivá látka, či sa jej ktosi náhodne dotkol, kým hľadel do očí svojho milenca, či milenky.
     Dievčatá si svoje tváre zastreté nehou, či vzrušením opierali o ich ramená, pery prisávali na ich šije, videla ako mnohí z nich nadvihujú masky a na prchavé okamihy vychádzajú zo svojho bezpečia, aby ich mohli bozkávať.
     Poznajú ich tváre... – prešlo ňou udivenie zároveň s drobnou závisťou. No v konečnom dôsledku, sama opantaná atmosférou, ktorá ju klamlivo vábila, mala pocit, akoby na tomto mieste išlo iba o jedno, o jediný rozmer vzťahu, ktorý zahusťoval ovzdušie fyzickou láskou a rýchlo uvoľnenou vášňou.
     Nikdy podobnú atmosféru neokúsila.
     Pôsobili akoby žili len jeden pre druhého. Stavali by vlajkové lode pre svoje slečny, ktoré si k sebe pohojdávajúco pritískali a ony by na oplátku pokojne umierali za každý bozk, každé podvihnutie masky... cítila, že je ťažké ich bludu neprepadnúť.
     Zastala.
     Čosi ju prinútilo zdvihnúť pohľad do výšky. Azda pocit, že ju sleduje tisíc očí. Zahľadela sa na asymetrický strop plný výčnelkov vykladaný hádam nekonečným množstvom kúskov nalámaných zrkadiel, ktoré na stenách okolo tvorili pokrivené odlesky vodnej hladiny. Fascinovane pozorovala rozbité časti pohybujúcich sa párov. Ich vzdušné zámky sa priamo nad nimi rozpadali na milión častí.
     Tu hore k sebe nikto nepasoval.
     Keď na zápästí pocítila dotyk, vôbec sa nezľakla. Začínala jeho dotyky poznať.
     Shirley Manson spievala... Hey baby can you bleed like me... C´mon can you bleed like me...
     Obrátila sa.
     Pozrela do jeho temne zelených očí, ktoré na ňu hľadeli spoza zajačej masky. Stále ju držal za zápästie, medzi nimi malá a predsa nekonečná vzdialenosť. Odetý bol do bordového, prísne pozapínaný až po krk, golier mu obopínal celú šiju, na jednej strane kabát končil pri bokoch, na druhej sa predlžoval až ku kolenám. Pôsobil štíhlo. Ako zakaždým, zarazila ju jeho výška.
     Povedal len:
     „Moja dáma...“
     A keď ju svojim hlbokým hlasom takto podmanivo oslovil, pritiahol si ju k sebe pohybom, ktorý jej vôbec nedával priestor protestovať. Skrátka si ju „zobral“. Penelopa sa ocitla opretá o jeho hruď, vlastne rovnako oddane ako všetky ostatné vôkol nich, ktorým sa sprvu nechcela podobať.
     Tým, ktoré pre ňu práve prestali existovať.
     Keď sa s ňou začal jemne pohojdávať do hudby, ako keď sa stretli prvý raz, opantaná priam ópiovou príťažlivosťou atmosféry, ktorá ju do seba čoraz hlbšie vťahovala, sa sama cítila ako podriadená čomukoľvek, čo si on bude želať.
     Pocítila ako jej jeho ruka skĺzla pod sako, po jeho linke jej prešli zimomriavky a bez rozpakov ju pohladil po zadku a prešiel na nahé kríže.
     Napadlo jej, že takto by sa predsa k „svojej dáme“ správať nemal, ale nedokázala sa odvrátiť od pohľadu do jeho očí a nedokázala povedať „nie“ ani keď ju k sebe celú pritisol. Tušila, že trpí sladkým strachom z jeho autority a rovnako príjemnou túžbou po ďalších bezočivých dotykoch.
     Voľnou rukou jej prešiel cez boky a postupoval ňou vyššie. Neušlo jej, že keď jej stúpal z boku po rebrách, obtrel sa jej o ňadro, lenže kým si uvedomila elektrinu, čo do nej svojim letmým dotykom vyslal a kým sa pretavila do zaskočenia, či pohoršenia, ruku nasmeroval k svojej tvári. So zatajeným dychom sledovala ako sa blíži k okraju svojej masky.
     Zrazu si uvedomila, že už netancujú.
     Strašnú masku si pozvoľna podvihoval a zároveň sa k nej zo svojej impozantnej výšky skláňal.
     Nedal si ju dole. Na okamih v nej vybičoval všetky zmysly, keď začínala dúfať, že ho uvidí... No nechal si ju len jemne zdvihnutú, aby ju vôbec mohol pobozkať.
     Keď sa pobozkali cítila brnenie na perách.
     Nebozkával ju nežne. A Penelopa o to v tej chvíli ani nestála. Chvenie, čo sa jej zmocnilo, brnenie, ktoré v nej rozháňalo pocity, akoby predsalen žila, dokázala ustáť iba keď k nemu ostala pevne primknutá, držiac ho oboma rukami a bozkala ho, akoby to malo byť naposledy.
     Priklonený, s rukou na jej krížoch, pričom druhú držal na maske, pôsobil ako aristokrat pri svojej kratochvíli so slúžkou, ktorá sa ho pevne držala, vedomá si náklonnosti, ktorá môže kedykoľvek upadnúť do zabudnutia.
     Ani netušila, prečo si ich zrazu predstavovala, akoby stála kúsok od samej seba a Olívia a kruto posudzovala. No bola si vedomá ako vyzerajú. Nevyvážene. Mala byť dámou, ako jej sám povedal. Nie jeho poddanou.
     Bolo jej však natoľko príjemne, až na chvíľu zatúžila nikdy neotvoriť oči a vystúpiť z ich malého klamu za zrkadlom, no pokrivený obraz, pod ktorým stáli, ju nakoniec prinútil prestať ho bozkávať.
     Bola presne taká akú si ju omotal okolo prsta. Pokorne odovzdaná. Stratená v ňom. V nich. A preto musela prestať, hoci on sám sa k nej prikláňal, keď sa odďaľovala a jeho snaha uchmatnúť si ešte posledné bozky jej dodala zvláštne presvedčenie, že práve nadobudla vlastnú moc, ktorú nad ním bude mať. Dokonca cítila ako po nej fyzicky túži, čo jej došlo, až keď sa o neho prestala opierať. Udivilo ju, čo všetko v ňom sama dokázala roznietiť.
     Nakoniec pochopil, že naozaj prestala, hoci ju odmietol pustiť. Keď sa od neho vzdialila, trhnutím si ju znova pritisol k telu.
     Vyrovnal si masku a uprel na ňu pohľad, ktorý bol síce nečakane chladný a odosobnený, no predsa jej druhú ruku bezprostredne priložil na šiju, palec jej oprel o líce.
     Vyžadovalo si to značnú námahu, ale nielenže prehovorila, dokázala tiež prehovoriť tónom, ktorý mu nedával možnosť vyjednávať.
     Hoci vnútorný hlas jej našepkával, že k vyjednávaniu by sa neznížil.
     „Nestačí mi to,“ povedala mu. „To, čo je medzi nami, mi nestačí. Nebudem tu pre teba iba preto, aby si sa zabavil.“
     Neodpovedal, no ona ani dlho nečakala. Jediným pomyselným pohybom za seba hodila celý svoj svet. Pridala ho črepinám na strope a dodala:
     „Ak mi dokážeš, že za to stojíš, pridám sa k tebe. Prejdem k Aliciam“ – po drobnej pauze len šepla: „Budem tvoja Malá Alica.“
     Nevidela v jeho očiach nič viac ako náhly údiv. Jeho zrenice sa rozšírili. Ruka, ktorú jej držal na šiji, sa skĺzla.
     Keď sa pohla, celkom ľahko sa z jeho zovretia vyslobodila.
     Skrátka ju nechal ísť...
     Bolo ťažké nevenovať mu viac ani pohľad.
     No keď sa obrátila a nenáhlivo odchádzala, vydesená, s pocitom opustenej z vlastnej vôle, cítila na chrbte jeho oči.
     Žiadne slová.
     Len pohľad...

**********

Hľadel za ňou... zmocňoval sa ho dojem, akoby mu unikala.
     Pozeral za ňou so zvláštnym znervózňujúcim pocitom, že mu uniká, práve teraz, keď získavala konkrétne obrysy, kontúry ktoré z nej spravili jeho dámu. Pretože sa ňou rozhodla stať.
     No následne odchádzala, nenechala mu ani len odlesky, strácala sa z každého zrkadla v miestnosti.
     Lenže šokovala ho – zarazene ostal hľadieť na dvere, ktorými sa definitívne stratila – Len pred chvíľou, keď ju bozkával, rozhodol sa vlastniť ju.
     Avšak nakoniec sa ona rozhodla vlastniť jeho.
     Maj trocha zmilovania...
    ... Možno nás pochováš. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára