nedeľa, 3. júla 2016

ALICA V REŤAZIACH *13

Pozoroval ju ako sa smeje.
     Bola usadená medzi vankúšmi a jej ružovo-čierne pruhované šaty sa na rohovej pohovke potiahnutej čiernym zamatom roztvárali ako vejár. Hlavu si opierala o pochmúrnu čiernu tapetu, vôkol ryšavých vlasov mala motívy svetlých kvetov, bledunkých ako jej pastelovo ružové perly, s ktorými sa rozmarne pohrávala.
     Občas sa veľmi radi utiahli do jednej z miniatúrnych súkromných miestností, bez okien samozrejme, čo však viac udieralo do očí práve v malých izbách ako v tej hlavnej, ale tiež bez obmedzení, čo v nich smú a nesmú robiť. Z rovnakého dôvodu mali izby rôzne prezývky – od Zvrhlej Herne až po Hniezdočko Lásky. V ich obľúbenej pri pohovke svietili gotické lampáše tepané z kovu pôsobiaceho ako zašlé zlato a trónili na vysokých podstavcoch.
     Sledoval ako priviera viečka, keď sa smeje, sledoval aké odlesky – rozochvené a zlatisté – vrhajú na jej šaty hrubé sviece rozostavené na čiernej truhlici, nevnímal jej slová, no vnímal jej hlas...
     Nohy mala prekrížené a vystreté k jeho časti pohovky, pohodlne vyložené na jeho kolenách.
     Doslova jej očami lipol na ohnivých kučerách, študoval čas na guľatých hodinkách visiacich jej na krku z hrubej čiernej stuhy.
     Dlaňou je zľahka, vychutnávajúco pomaly, prechádzal od stehna skrytého pod spodničkami nadýchanou sukňou ku kolenu, po lýtko.. a predstavoval si, čo sa s ním stane, ak sa toto všetko deje poslednýkrát...
     Iris rozprávala. Pripíjala si muštom vo vybrúsenom ťažkom pohári. Jej hlas bol melódiou v jeho ušiach.
     Preložil si ruku na členok jej druhej nohy – prekrásnej, štíhlej... na jeho krásnu ženu.
     Pravda bola, že mu chýbal necelý polrok do osemnástky. A v podstate sa mohol rozhodnúť byť doma najbližší polrok doslova nezvestný, no a po ňom... po tomto dôležitom polroku... by vystúpil hore ako človek, čo vstal z mŕtvych.
     Jeho ruka pomaličky putovala opäť smerom nahor, skúmala Irisine krivky, vstrebával každý milimeter svojej púte, dýchal jej vôňu, rozpamätával sa na všetky noci, ktoré spolu prežili, na všetky brieždenia, v ktoré sa rozchádzali...
     Iris sa smiala a on sa usmieval, mihotavé plamienky sviec mu v temnej izbe rozvlnili realitu.
     Už nikdy... už nikdy... – opakoval si v duchu uvažujúc, či svoju stratu znesie, či dokáže bolestne dospieť.
     Alebo sa rozhodne načisto opačne.
     Mal už len týždeň.
     Necelý týždeň.

**********

Mal presne štrnásť, keď sa do toho prízemného bytu presťahovali. Spomínal si ako sa mu nová izba nepáčila. Biela, až to vypaľovalo oči, bledé boli steny aj dlhé drevené laty položené ako podlaha, nakoniec aj povlečenie, ktoré mu mama navliekla na posteľ. Rodičia si ho neudobrili, ani keď dostal svietiaci glóbus, ktorý tak veľmi chcel.
     Jeho záujem o prežívanie v nej sa prejavil až po objave belostného papierového rožteka, ktorý bol ešte belší ako všetko vôkol.
     Z „rožteka“ sa vykľula obálka s listom napchatým pod uvoľnenú časť podlahy.
     Mirón si dopodrobna pamätal očarujúci žiarivý deň, kedy list vytiahol z obálky. Stáli na ňom strohé rukou písané slová:
„... pravdou je, že existujú...
Ale bránu k nim musíš nájsť sám...
... pamätaj, že máš väčšie šťastie ako ktokoľvek iný...“
     A po mesiaci zúfalého hľadania, kedy vôbec netušil, čo vlastne hľadá, objavil dvojitú stenu svojho šatníka. A keď nakúkal do prázdneho priestoru za ním, nedočkavo nohou podupkával o jeho podlahu.
     Až sa nakoniec ozvalo jemné prasknutie a čosi pod jeho teniskami citeľne povolilo.
     Čoskoro na to zistil, že jeho „šťastie“ spočívalo v tom, že ako jeden z mála mal izbu, ktorá ukrývala vchod priamo k nim. Iní nachádzali mapky k nenápadnému vchodu v budove neďaleko jeho domova, no on... on žil priamo nad nimi.
     Našiel bránu.
     A doviedla ho k Aliciam...
     Navečer roztrasene zostupoval po schodoch, až kým sa pred ním neobjavila žiara a neotvorila obrovská miestnosť plná rozprávkových bytostí, ktoré k nemu – chlapčaťu v pruhovanom tričku a teniskách – obrátili usmievajúce sa tváre a šibalsky na neho žmurkali.
     Vtedy k nemu pristúpila červenovlasá nymfa a natiahla k nemu ruku v čiernom čipkovanom návleku. Bojazlivo ju prijal. Iris ho toho večera doviedla k Alici.
     Vtedy to zistil.
     Takže naozaj existovali.

**********

Keď prvýkrát – mladučký, vystrašený, opantaný – vošiel do jej závesového budoáru, aby sa predstavil, takmer nedýchal.
     Zastal pri podivnom kresle. Kŕčovito zovrel jeho operadlo a pozoroval ju.
     Navždy si zapamätal ako sa obával, že sa mu len sníva.
     Vysoká a chudá, stála pri dvoch šikmých zrkadlách v pozlátených rámoch, vyšších ako ona sama. Jej krátke vlasy s podholeným spánkom jej už na prvý pohľad dodávali čosi rozvážne, mužsky autoritatívne.
     Obzeral si ju zo všetkých uhlov. Jej jemne klenutý chrbát vo vínovo červenej. Z army kabátika so zlatými výložkami a dvojitými gombíkmi jej trčali okrúhle barokové rukávy.
     Ruku si zľahka opierala pod hrdlom, tvár mala mierne sklonenú a zamyslenú.
     Jej pohľad, sprvu zastretý, sa náhle rozjasnil a uprel do jedného zo zrkadiel.
     „Povedz mi ako sa voláš,“ Alica prehovorila mierne a prívetivo.
     Nič viac od neho nechcela. Vôbec ho nespovedala.
     Asi sa do nej zamiloval ešte skôr ako sa zamiloval do Iris...

**********

... Mirón jej zadumane masíroval miesto nad členkom a civel do sviec na truhlici.
     Iris už stíchla. Pochopila, že ju nevníma.
     Asi sa ešte predtým ako sa celý ponoril do osobnosti drsnej a plamennej Iris šialene zamiloval do Alice a všetkého, čo zosobňovala.
     Do toho voľného, nespovedajúceho, dobového, čajového, rozprávkového, hrdinského, dámskeho kultu, ktorému načisto prepadol.
     Stal sa skutočným chlapcom od Alíc a verne slúžil svojej Alici, verne tiež miloval svoju Malú Alicu. Bol rytierom dvoch dám – kráľovnej a princeznej.
     Postupne si však začínal myslieť, že na každého raz tak či tak dôjde. Že skutočný, dospelý, profesijný svet ho dobehne.
     Nikto mu dosiaľ nedal možnosť živiť sa uprostred komunity Alíc.
     Nikto ho nenútil rozhodovať sa.
     Čeliť pohľadu svojho otca...
     Nikto ho nikdy nenútil skúmať pravosť a večnosť svojich motívov, svojej lásky, svojho svetonázoru...
     Iris mlčala.
     Keď na ňu konečne pozrel uvedomil si, že ho pozoruje a na tvári sa jej usadil výraz, ktorý na nej ešte nikdy nevidel.
     „Ty odídeš, však?“ ticho sa spýtala, kútiky úst jej smerovali nadol.
     Len zamyslene sklopil zrak.
    
**********

Sedel pri posteli na mäkkom bielom koberci. Nohy mal v klasickom tureckom sede. Aj keď sa už obliekol, viazačka mu stále visela v dvoch častiach až k opasku. Akoby mu na nej náhle celkom prestalo záležať.
     Penelopa bola v zavesenom ratanovom kresle. Jednu nohu mala vytiahnutú pod dlhé ružové šaty s drobnými bodkami, druhá jej bosá visela k podlahe. Bradu si opierala o koleno, podvedome sa pohrávala so strieborným náramkom s mačacím okom.
     Izbu zalievalo slnečné svetlo. Dopadalo na zajačiu masku položenú na posteli.
     Hľadeli si do očí, hlboko a bez slov, až kým sa zdola neozvalo slabé buchnutie dverí. Jej rodičia, ktorých dosiaľ s miernym napätím počúvali šramotiť po dome, konečne odišli.
     Olívius bol pokojný, hoci pochopil, že práve teraz to príde...
     Aj Penelopa bola pokojná. Jej oddanosť sa v nej ustálila, ba priam rozliala ako vlna večného pokoja, hladina jej emócií sa vyrovnala. Keď nadránom otvorila oči a uvedomila si, že stále ležia prepletení do seba, opretá tvárou o jeho hruď počúvala tlkot jeho srdca a cítila ako s každým ďalším úderom zhadzuje každý kúsok konvencie, naučenej frázy a očakávaných zajtrajškov, ktoré v nej doteraz... odkedy sa prvýkrát zočili zasypaní strieborným dažďom... prebývali.
     Olívius sa pohol, vážny a odhodlaný a pomaly vstal.
     Pozerala mu do tváre, keď k nej pristupoval – po dnešnej noci jej bola akoby už dlho známa a pritom sústavne nová. Ešte stále ho nevidela takto v rannom svetle, ani pri západe slnka, ani v modrom svetle svitania... čaká ju ešte more okamihov, kedy bude jeho tvár skúmať.
     Aspoň dúfala.
     „Rozhodol som sa,“ zrazu prehovoril, jeho hlas zaplnil každý kút belostnej izby.
     ... Ty? – chcela zareagovať, no len zdvihla obočie a kým stihla otvoriť ústa, Olívius pokračoval.
     „Ak si ty ochotná obetovať všetko, čomu si dosiaľ verila, môj dôkaz, že za to stojím je ten, že ti to nedovolím!“
     Penelopa sprvu presne nerozumela tomu, čo vraví.
     Nedovolí?... Čo tým presne myslí, že nie?!
     Opúšťa ju?!
     Prekvapene sa vystrela, pokrčenú nohu spustila k zemi. Pootvorila ústa, no on ju razom umlčal dotykom, keď jej dôrazne stisol rameno a nechal jej ruku na ňom.
     „Môj dvojitý život skončil, Penelopa,“ zrazu hovoril tichšie a jeho horúca ruka sa presunula na jej líce. „Konečne som aj v tomto svete našiel zaľúbenie.“
     Jeho slová vstrebávala postupne. Sprvu si ich v mysli šepotavým hláskom stále dokola a dokola opakovala. Keď im porozumela, keď ich prijala, viac sa neubránila, natiahla ruky a primkla sa k nemu ako malé rozochvené dievčatko.
     Pevne ju objal.
     Zacítila ako jej po nose stiekli tiché slzy schované pod vlasmi.
     Nechápala prečo plače, keď je taká šťastná.

2 komentáre:

  1. Zaujímavo sa to začína zvrtávať, som zvedavá na ich konečné rozhodnutia (aj keď rada by som bola za tú alicovskú možnosť, ten svet sa mi celkom páči xD). A mimochodom, Olívia začínam mať akosi čoraz viac radšej :P
    Chvíľku som bola mimo, ale dohnala som posledné kapitolky a opäť čítam! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :D už som sa bála, že mi to tu ozaj nikto nečíta :D...Olívius je pre mňa...tajná láska:D...no... už v nedeľu sa všetko dozvieš. Bude finále :-)

      Odstrániť