Pozoroval ju ako sa smeje.
Bola
usadená medzi vankúšmi a jej ružovo-čierne pruhované šaty sa na rohovej
pohovke potiahnutej čiernym zamatom roztvárali ako vejár. Hlavu si opierala
o pochmúrnu čiernu tapetu, vôkol ryšavých vlasov mala motívy svetlých
kvetov, bledunkých ako jej pastelovo ružové perly, s ktorými sa rozmarne
pohrávala.
Občas
sa veľmi radi utiahli do jednej z miniatúrnych súkromných miestností, bez
okien samozrejme, čo však viac udieralo do očí práve v malých izbách ako
v tej hlavnej, ale tiež bez obmedzení, čo v nich smú a nesmú
robiť. Z rovnakého dôvodu mali izby rôzne prezývky – od Zvrhlej Herne až
po Hniezdočko Lásky. V ich obľúbenej pri pohovke svietili gotické lampáše
tepané z kovu pôsobiaceho ako zašlé zlato a trónili na vysokých
podstavcoch.
Sledoval
ako priviera viečka, keď sa smeje, sledoval aké odlesky – rozochvené
a zlatisté – vrhajú na jej šaty hrubé sviece rozostavené na čiernej
truhlici, nevnímal jej slová, no vnímal jej hlas...
Nohy
mala prekrížené a vystreté k jeho časti pohovky, pohodlne vyložené na
jeho kolenách.
Doslova
jej očami lipol na ohnivých kučerách, študoval čas na guľatých hodinkách visiacich jej na krku z hrubej
čiernej stuhy.
Dlaňou
je zľahka, vychutnávajúco pomaly, prechádzal od stehna skrytého pod spodničkami
nadýchanou sukňou ku kolenu, po lýtko.. a predstavoval si, čo sa
s ním stane, ak sa toto všetko deje poslednýkrát...
Iris
rozprávala. Pripíjala si muštom vo vybrúsenom ťažkom pohári. Jej hlas bol
melódiou v jeho ušiach.
Preložil
si ruku na členok jej druhej nohy – prekrásnej, štíhlej... na jeho krásnu ženu.
Pravda
bola, že mu chýbal necelý polrok do osemnástky. A v podstate sa mohol
rozhodnúť byť doma najbližší polrok doslova nezvestný, no a po ňom... po
tomto dôležitom polroku... by vystúpil hore ako človek, čo vstal
z mŕtvych.
Jeho
ruka pomaličky putovala opäť smerom nahor, skúmala Irisine krivky, vstrebával
každý milimeter svojej púte, dýchal jej vôňu, rozpamätával sa na všetky noci,
ktoré spolu prežili, na všetky brieždenia, v ktoré sa rozchádzali...
Iris
sa smiala a on sa usmieval, mihotavé plamienky sviec mu v temnej izbe
rozvlnili realitu.
Už
nikdy... už nikdy... – opakoval si
v duchu uvažujúc, či svoju stratu znesie, či dokáže bolestne dospieť.
Alebo
sa rozhodne načisto opačne.
Mal
už len týždeň.
Necelý
týždeň.
**********
Mal presne štrnásť, keď sa do toho
prízemného bytu presťahovali. Spomínal si ako sa mu nová izba nepáčila. Biela,
až to vypaľovalo oči, bledé boli steny aj dlhé drevené laty položené ako
podlaha, nakoniec aj povlečenie, ktoré mu mama navliekla na posteľ. Rodičia si
ho neudobrili, ani keď dostal svietiaci glóbus, ktorý tak veľmi chcel.
Jeho
záujem o prežívanie v nej sa prejavil až po objave belostného
papierového rožteka, ktorý bol ešte belší ako všetko vôkol.
Z
„rožteka“ sa vykľula obálka s listom napchatým pod uvoľnenú časť podlahy.
Mirón
si dopodrobna pamätal očarujúci žiarivý deň, kedy list vytiahol z obálky.
Stáli na ňom strohé rukou písané slová:
„...
pravdou je, že existujú...
Ale bránu
k nim musíš nájsť sám...
...
pamätaj, že máš väčšie šťastie ako ktokoľvek iný...“
A po
mesiaci zúfalého hľadania, kedy vôbec netušil, čo vlastne hľadá, objavil
dvojitú stenu svojho šatníka. A keď nakúkal do prázdneho priestoru za ním,
nedočkavo nohou podupkával o jeho podlahu.
Až
sa nakoniec ozvalo jemné prasknutie a čosi pod jeho teniskami citeľne
povolilo.
Čoskoro
na to zistil, že jeho „šťastie“ spočívalo v tom, že ako jeden z mála mal
izbu, ktorá ukrývala vchod priamo k nim. Iní nachádzali mapky
k nenápadnému vchodu v budove neďaleko jeho domova, no on... on žil
priamo nad nimi.
Našiel
bránu.
A doviedla
ho k Aliciam...
Navečer
roztrasene zostupoval po schodoch, až kým sa pred ním neobjavila žiara
a neotvorila obrovská miestnosť plná rozprávkových bytostí, ktoré
k nemu – chlapčaťu v pruhovanom tričku a teniskách – obrátili
usmievajúce sa tváre a šibalsky na neho žmurkali.
Vtedy
k nemu pristúpila červenovlasá nymfa a natiahla k nemu ruku
v čiernom čipkovanom návleku. Bojazlivo ju prijal. Iris ho toho večera
doviedla k Alici.
Vtedy
to zistil.
Takže
naozaj existovali.
**********
Keď prvýkrát – mladučký,
vystrašený, opantaný – vošiel do jej závesového budoáru, aby sa predstavil,
takmer nedýchal.
Zastal
pri podivnom kresle. Kŕčovito zovrel jeho operadlo a pozoroval ju.
Navždy
si zapamätal ako sa obával, že sa mu
len sníva.
Vysoká
a chudá, stála pri dvoch šikmých zrkadlách v pozlátených rámoch, vyšších
ako ona sama. Jej krátke vlasy s podholeným spánkom jej už na prvý pohľad
dodávali čosi rozvážne, mužsky autoritatívne.
Obzeral
si ju zo všetkých uhlov. Jej jemne klenutý chrbát vo vínovo červenej.
Z army kabátika so zlatými výložkami a dvojitými gombíkmi jej trčali
okrúhle barokové rukávy.
Ruku
si zľahka opierala pod hrdlom, tvár mala mierne sklonenú a zamyslenú.
Jej
pohľad, sprvu zastretý, sa náhle rozjasnil a uprel do jedného zo zrkadiel.
„Povedz
mi ako sa voláš,“ Alica prehovorila mierne a prívetivo.
Nič
viac od neho nechcela. Vôbec ho nespovedala.
Asi
sa do nej zamiloval ešte skôr ako sa zamiloval do Iris...
**********
... Mirón jej zadumane masíroval
miesto nad členkom a civel do sviec na truhlici.
Iris
už stíchla. Pochopila, že ju nevníma.
Asi
sa ešte predtým ako sa celý ponoril do osobnosti drsnej a plamennej Iris
šialene zamiloval do Alice a všetkého, čo zosobňovala.
Do
toho voľného, nespovedajúceho, dobového, čajového, rozprávkového, hrdinského,
dámskeho kultu, ktorému načisto prepadol.
Stal
sa skutočným chlapcom od Alíc a verne slúžil svojej Alici, verne tiež
miloval svoju Malú Alicu. Bol rytierom dvoch dám – kráľovnej a princeznej.
Postupne
si však začínal myslieť, že na každého raz tak či tak dôjde. Že skutočný,
dospelý, profesijný svet ho dobehne.
Nikto
mu dosiaľ nedal možnosť živiť sa uprostred komunity Alíc.
Nikto
ho nenútil rozhodovať sa.
Čeliť
pohľadu svojho otca...
Nikto
ho nikdy nenútil skúmať pravosť a večnosť svojich motívov, svojej lásky,
svojho svetonázoru...
Iris
mlčala.
Keď
na ňu konečne pozrel uvedomil si, že ho pozoruje a na tvári sa jej usadil
výraz, ktorý na nej ešte nikdy nevidel.
„Ty
odídeš, však?“ ticho sa spýtala, kútiky úst jej smerovali nadol.
Len
zamyslene sklopil zrak.
**********
Sedel pri posteli na mäkkom bielom
koberci. Nohy mal v klasickom tureckom sede. Aj keď sa už obliekol,
viazačka mu stále visela v dvoch častiach až k opasku. Akoby mu na
nej náhle celkom prestalo záležať.
Penelopa
bola v zavesenom ratanovom kresle. Jednu nohu mala vytiahnutú pod dlhé
ružové šaty s drobnými bodkami, druhá jej bosá visela k podlahe.
Bradu si opierala o koleno, podvedome sa pohrávala so strieborným náramkom
s mačacím okom.
Izbu
zalievalo slnečné svetlo. Dopadalo na zajačiu masku položenú na posteli.
Hľadeli
si do očí, hlboko a bez slov, až kým sa zdola neozvalo slabé buchnutie
dverí. Jej rodičia, ktorých dosiaľ s miernym napätím počúvali šramotiť po
dome, konečne odišli.
Olívius
bol pokojný, hoci pochopil, že práve
teraz to príde...
Aj
Penelopa bola pokojná. Jej oddanosť sa v nej ustálila, ba priam rozliala
ako vlna večného pokoja, hladina jej emócií sa vyrovnala. Keď nadránom otvorila
oči a uvedomila si, že stále ležia prepletení do seba, opretá tvárou
o jeho hruď počúvala tlkot jeho srdca a cítila ako s každým
ďalším úderom zhadzuje každý kúsok konvencie, naučenej frázy a očakávaných
zajtrajškov, ktoré v nej doteraz... odkedy sa prvýkrát zočili zasypaní
strieborným dažďom... prebývali.
Olívius
sa pohol, vážny a odhodlaný a pomaly vstal.
Pozerala
mu do tváre, keď k nej pristupoval – po dnešnej noci jej bola akoby už
dlho známa a pritom sústavne nová. Ešte stále ho nevidela takto v rannom
svetle, ani pri západe slnka, ani v modrom svetle svitania... čaká ju ešte
more okamihov, kedy bude jeho tvár skúmať.
Aspoň
dúfala.
„Rozhodol
som sa,“ zrazu prehovoril, jeho hlas zaplnil každý kút belostnej izby.
...
Ty? – chcela zareagovať, no len zdvihla obočie a kým stihla otvoriť ústa,
Olívius pokračoval.
„Ak
si ty ochotná obetovať všetko, čomu si dosiaľ verila, môj dôkaz, že za to
stojím je ten, že ti to nedovolím!“
Penelopa
sprvu presne nerozumela tomu, čo vraví.
Nedovolí?...
Čo tým presne myslí, že nie?!
Opúšťa
ju?!
Prekvapene
sa vystrela, pokrčenú nohu spustila k zemi. Pootvorila ústa, no on ju
razom umlčal dotykom, keď jej dôrazne stisol rameno a nechal jej ruku na
ňom.
„Môj
dvojitý život skončil, Penelopa,“ zrazu hovoril tichšie a jeho horúca ruka
sa presunula na jej líce. „Konečne som aj v tomto svete našiel zaľúbenie.“
Jeho
slová vstrebávala postupne. Sprvu si ich v mysli šepotavým hláskom stále
dokola a dokola opakovala. Keď im porozumela, keď ich prijala, viac sa
neubránila, natiahla ruky a primkla sa k nemu ako malé rozochvené
dievčatko.
Pevne
ju objal.
Zacítila
ako jej po nose stiekli tiché slzy schované pod vlasmi.
Nechápala
prečo plače, keď je taká šťastná.
Zaujímavo sa to začína zvrtávať, som zvedavá na ich konečné rozhodnutia (aj keď rada by som bola za tú alicovskú možnosť, ten svet sa mi celkom páči xD). A mimochodom, Olívia začínam mať akosi čoraz viac radšej :P
OdpovedaťOdstrániťChvíľku som bola mimo, ale dohnala som posledné kapitolky a opäť čítam! :D
:D už som sa bála, že mi to tu ozaj nikto nečíta :D...Olívius je pre mňa...tajná láska:D...no... už v nedeľu sa všetko dozvieš. Bude finále :-)
Odstrániť