nedeľa 17. júla 2016

ALICA V REŤAZIACH *koniec

Iris nasrdene vletela do svojej izby a zabuchla za sebou dvere. Stiahla si z ramena školskú tašku a z náhleho popudu, ktorému sa nedokázala ubrániť, ju zlostne hodila o zem.
     „Si v poriadku, Iris?“ – kdesi z bytu sa ozvala jej mama.
     Oprela sa o dvere, buchla o ne hlavou, až ju rozbolela a oči útrpne vytočila dohora.
     „Len spackaná písomka!“ odkričala. „Budem v pohode!“
     Áno. Čosi som zúfalo spackala – pomyslela si.
     Zhlboka dýchala. Jej zlosť sa postupne prelievala do kryštalicky priamej a dokonale ohraničenej úzkosti.
     Čosi skrátka musela príšerne spackať!... keďže jej neodpovedal.
     ... Ty odídeš, však?... – spýtala sa ho a on na ňu iba hľadel. Mlčal a hľadel na ňu.
     A jeho oči boli natoľko... vzdialené. Akoby bol zrazu cudzí. Nebol prítomný. Už viac nebol prítomný s ňou.
     Zovrela si rukou látku košele, krčila si ju rovno pod golierom, ako ju zrazu silno pichlo v hrudi. Hoci nevydávala žiaden zvuk, v mysli samu seba sledovala ako lapá po dychu, híka, dusí sa bez Miróna.
     Zdá sa, že to spackala.
     Zdá sa, že netušil, čo pre ňu znamená. Azda ho až príliš riadila. No Mirón bol zraniteľný a nevedel, kým vlastne je. Dosiaľ nenašiel svoje „ja“. Mláďatko. Viedla ho, pretože on sa viesť nedokázal.
     Uvedomila si, že jej oči sa ustálili na polici nad zrkadlom. Stál pri nej o stenu opretý rustikálny rebrík. Jej pocity sa zrazu vítane ponárali aspoň do čiastočného zabudnutia, hoci sprvu nechápala, prečo ju jej podvedomie k bodu, na ktorý náhle len tak civí, vedie. Na polici stála drevená škatuľka, v ktorej mala zamknuté svoje tajomstvá. Fotografie zdola. Prívesok so striebornou líškou od Miróna. Listový papier.
     Náhle jej to došlo.
     Listový papier... – dve slová, ktoré jej dodali nádej a aspoň na okamih úzkosť z hroziaceho odlúčenia načisto umŕtvili.
     Neverila mu, keď sa bál, že ho rodičia prinútia odsťahovať sa. Myslela si, že preháňa. Smiala sa mu. Jej ďalšia chyba.
     A teraz šalela od strachu. Pretože sa rozhodoval on sám...
     Je čas povedať mu celú pravdu – zrazu sa pevne, ba až podivne vyrovnane rozhodla. Pravda jej poskytovala útechu.
     S vážnym výrazom, pozvoľna, no bez zbytočného váhania, prešla k zrkadlu. Spoza bieleho rámu vytiahla drobný kľúčik a vystúpila s ním po neistom dekoračnom rebríku. Odomkla škatuľku. Po krátkom šmátraní z nej vytiahla štôs stuhou previazaných čiernych obálok a listových papierov dekorovaných jemnou čiernou čipkou. Zišla dole. Rebrík pri každom kroku praskal. Nikdy nebol určený na skutočné používanie.
     Kľakla si na kožušinu pred zrkadlom a prisunula k sebe komín z časopisov, bezducho po sebe kopírujúcich nudné novodobé trendy – a použila ich ako podložku pod listový papier.
     Z vrecka na saku vybrala keramické pero a otvorila ho.
     Hrot sa priblížil k papieru.
     A tam zastal. Milimeter nad ním.
     Zamyslenú tvár obrátila k zrkadlu.
     Pozorovala sa ako kľačí pri štôse časopisov, v školskej uniforme, s rukou natiahnutou nad papierom a vravela si – Pekne po starom, na papieri s mojim rukopisom, poviem ti celú pravdu.
     ... Aby si vedel, prečo sme spriaznené duše...
     Odhodlane sa sklonila nad papier a pustila sa do písania:
     „Drahý Mirón.
     Skutočnosť je taká, že to práve ja som osobou, ktorá ti v izbe zanechala odkaz, čo ťa doviedol k Aliciam...“
     Pretože to práve Iris kedysi bývala v byte, do ktorého sa nasťahoval Mirón s rodičmi.
     Akú sladkú tajnosť si pred ním strážila...!
     Spomínala si aká bola vzrušujúco zvedavá, keď obálku vkladala pod podlahu. V duchu hádala, kto ju nájde. Neznámemu zanechávala izbu priamo nad Alicami – podávala ďalej poklad, ktorý len tak niekto vlastniť nemohol. Mala pocit, akoby nejaké dievča malo prebrať jej vlastný život a pokračovať v bode, v ktorom ona skončila.
     Neskôr nechápala, prečo jej nikdy nenapadlo, že to môže byť aj chlapec.
     No keď Mirón nakoniec nesmelo schádzal dole schodmi vedúcimi do hlavnej miestnosti, v istom zmysle ho už dávno čakala.
     Vystúpila vpred a natiahla k nemu ruku. Cítila povinnosť bezpečne ho voviesť do jeho nového života.
     Keď jej ruku prijal, skúmala jeho tmavomodré oči, vznešený úzky nos. Husté gaštanové vlasy boli neposedne strapaté, nie natoľko dokonalé ako dnes. Netušil, čo v sebe skrýva, že je krásny a že sa do neho čoskoro zamiluje.
     Prestavovala si dievča, no zostúpil on
     Pretože práve on mal byť jej spriaznenou dušou, prebývajúcou vo svete, ktorý mu zanechala, práve on ju nahradil dopĺňajúc všetko, čo postrádala, akoby sa stal jang pre jej jing.
     Presne takto to malo byť!

**********

Stála nad posteľou, v ktorej už dve noci spával. Bez nej. Zakaždým sa do jednej z vedľajších malých izieb utiahol až smiešne skoro, akoby sa jej snažil vyhýbať. Zastala nad ním a hneď počítala s možnosťou, že ho vydesí.
     Lenže Mirón mával neskutočne tvrdý spánok. Dokonca aj teraz. V cudzej izbe.
     Priam sošne, na chrbte, s tvárou mierne otočenou k ramenu, pravidelne odfukoval. Neubránila sa úsmevu.
     V tmou zaliatej polnočnej izbe s bordovými stenami a čiernym nábytkom, s otvorenými dverami za chrbtom, kde sa pošmúrnosť iba sotva nebadane mihotala zo svietnikov na chodbe, stálo nad ním dievča, zaľúbene ho pozorovalo... a v ruke držalo čiernu obálku.
     Mierne sa sklonila a zasunula mu obálku pod čierny zamatový vankúš. Myslela si, že hneď potom odíde.
     Keď však znova pozrela na jeho pokojnú tvár orámovanú tmavými vlasmi a viečka s dlhými mihalnicami, ktoré klesli do spánku bez snov, jej malý úsmev vyhasol. Zrazu si potichučky líhala na vysokú gotickú posteľ. Chrbtom sa oprela o jeho telo, pokrčila nohy a dlane si spojila a vložila pod líce. Modro-biela sukňa sa jej prepadla cez okraj postele.
     Prázdno civela do otvorených dverí.
     Keď jej oči začínali zastierať trpké slzy, zmenili sa na rozďavenú atramentovú machuľu, na priepasť, ktorou mala bez neho nekonečne dlho padať.
     Voľne.
     Bez vyslobodzujúceho konca.

**********

Keď ráno v bordovej izbe otvoril oči, prvá vec, ktorú spravil, bol zvláštny dôverný pohyb. Automaticky natiahol ruku a dlhým oblúkom pohladil čiernu prikrývku hneď vedľa seba.
     Cítil totiž známu zázvorovú vôňu.
     V okamihu si vybavil ako sa mu Iris prisnila.
     Vošla do miestnosti a ľahla si k nemu. Ramená sa jej chveli. Akoby plakala...
     Prebudil sa s dojmom plačúcej Iris vo svojej mysli.
     A nechápal prečo.
     Rozospato sa posadil. Zapol lampu na nočnom stolíku. Temná izba sa zaliala svetlom. Namáhavo sa na sen rozpamätával. Bol znepokojivý. Iris predsa nikdy neplakala.
     Nechal to tak a znavene sa hodil na bok späť do perín. Ruku vsunul pod vankúš a pokrčil ju.
     Nahmatal akýsi chladný obdĺžnik...

**********

A keď týždeň ubehol... najdlhší, najrozvláčnejší týždeň v ich životoch... odišiel... veľká miestnosť sa opäť prevoňala čajom a provensálskymi klietkami plnými kokosu a čokolády.
     Kapela na pódiu hrala. A oni tancovali. Tancovali, s rukami zdvihnutými, akoby tancovali prvýkrát, či naposledy. Oslavovali. Znova sa zamilovali sami do seba. Definitívne rozhodnutia už padli a chlapcov aj Alíc ostalo toľko, až si takmer nikto nevšimol prázdne miesta po tých, čo navždy zmizli.
     Záplava tylu, čipiek, garnírov a entuziazmu.
     Alica stála pred svojimi dverami a pozorovala ich. Jej rovné tričko spadajúce cez úzke pruhované nohavice pripomínalo kartu – srdcovú kráľovnú. Jedna ruka v čiernej čipkovanej rukavičke sa držala zábradlia, druhú mala mierne zdvihnutú s dlaňou dohora, v prstoch zľahka držala dlhú cigaretovú špičku, z ktorej sa vznášal dym. Jej temným očiam nič neušlo...
     Jemne sa usmievala.
     Mirón na ňu hľadel, i keď tancoval. Aj on mal ruky zdvihnuté, smial sa. Pohľad od nej odvrátil k Iris.
     Vo vrecku košele, pri srdci, mal uloženú čiernu obálku.
     Zdvihla ruku a poskočila, aby mu mohla schmatnúť zápästie. Záplava rôzne riaseného sivo-čierneho tylu poskočila s ňou, vzdula sa a ľahučko dopadla späť.
     Ich ruky klesli, chytili sa a spontánne priam náruživo sa objali.
     Bradu si oprel o jej zvlnený hebký rukáv, pevne zatvoril oči a vychutnávajúco vdýchol jej parfum.
     Iris bola posledné dni celkom iná. Opatrná, napätá, ako závislá na ich vzájomných dotykoch.
     A potom mu, predvčerom, odovzdala obálku...
     Objímali sa, až sa takmer drvili, hoci všetci vôkol nich sa bláznili.
     Kde tu sa o nich obtrel zamat, či brokát, zaševelil tyl...
     Cítil sa voľne.
     Zamilovane.
     Slobodne.
     Rozhodne...!
     Ruku jej vnoril do ryšavých vlasov.
     ... Moja prekrásna žena...
     Ešte zatiaľ po schodoch nevystupovali, nevychádzali tam hore, neprejavovali ten fatálny zlom, ktorý práve oslavovali.
     Ale už čoskoro...
     Čoskoro, v jedno hebké žiarivé svitanie, vyjdú hore.
     Čoskoro.







***

... Sedela na ošarpaných schodoch. Sedela celkom dole, až na poslednom schode, tam kde ústili do hlavnej miestnosti. Špinavej, zatuchnutej.
     Vlastní hotový skvost.
     Poklad...
     Na kolenách si rozprestierala pokrčené plány podzemia. Za chrbtom, na vyššom schode, jej postával Kilián a svietil jej na ne baterkou.
     Kedysi bola len obyčajné šestnásťročné dievča v rifliach a sivom svetri. A jej rodičia ani len netušili, čo spôsobili v deň, keď jej dali divné staromódne meno.
     Alica.
     Kedysi bola len bežná sivá myška s neobyčajnými myšlienkami. S obľúbenou rozprávkovou knižkou. So zakázaným priateľom. S magickou schopnosťou razom stierať dojem bežnosti po jedinom otvorení úst... Hneď po tom, ako sa vyjadrila. Len čo vysvetlila ako to vlastne s touto zväzujúcou dobou vidí...   
     Vy si myslíte, že zväzujúce môžu byť len korzety a krinolíny z 19.storočia? Nie, vážení! My sme zošnurovaní! Až po krk! Sotva lapáme po kyslíku. Uvedomte si, ako žijete...
     Po jej slovách si to mnoho mladých ľudí uvedomilo.
     Ako veľmi nežijú...
     „Hanba, však?“ zamyslene prehovorila s nosom zapichnutým v plánoch, v ktorých sa skutočne vyznala iba ona.
     V skutočnosti pochádzala z privilegovanej rodiny. Ako všetci, čo mali šťastie... vraj... že ich profesiou bola architektúra.
     On však bol kníhviazač. Niečo ako vymierajúci rod.
     „Keď pra-praded skúpil tieto podzemné úkryty a dobudoval ich, domnieval sa, že bude nakoniec báječne ryžovať z ľudského strachu. Každý kúštik tohto obrovského úkrytu mal niečo stáť. Za bezpečie treba platiť. Tak to videl. Mali sme v rodine supa. Hanba. Asi nie naša jediná.“
     „Aká smola, že sa nad nami nakoniec nikto nezačal vyhladzovať“ – odfrkol si blondiak, voľnú ruku mal pri tom znudene založenú vo vrecku a jeho hlas neprezrádzal dostatok záujmu. „Toľko nevyužitých depresívnych ubytovní bez okien,“ sucho podotkol.
     „Depresívnych...?“ Alica sa len sama pre seba pousmiala.
     A nevyužitých? To iste!
     Depresívnych ... – rezonovalo jej v mysli – Nevidíš kráľovstvo ani keď vrazíš do brány odliatej zo zlata, drahý Kilián!
     „Stále nechápeš, o čo mi presne ide,“ neodpustila si poznámku.
     Ešteže iní chápu... – upokojujúco si pomyslela.
     „Pozri sa!“ zrazu schmatla knihu, čo jej dosiaľ ležala na podlahe pri nohách a vzdorne ju zdvihla. „Toto je doba, v ktorej žijeme! Toto je cesta, ktorú nám dláždia naši rodičia! Tento vypláchnutý mozog, tieto konské klapky, táto jednoduchosť a priamočiarosť! Toto sme vlastne MY! Ty a ja! Ešte stále sme kolieskami v dokonale nastavenom hodinovom stroji tohto svinstva!“  
     Nemusel si na knihu posvietiť, už mu ju ukazovala. Zamračil sa a zahľadel sa kamsi do strany, akoby ho urazila.
     Z času na čas si dokázala priznať, že s ním chodí iba preto, že na neho nemá nárok. V podstate mu mohla byť vďačná, aj keď ho nemilovala. Kilián bol niečo ako dôkaz voľnosti. Prvý krok k slobode.
     Niekedy jej však prišlo, že má „zlý pohľad“. Jeden z tých, čo prináležia človeku, čo ju v skrytu duše podvedome nenávidí za peniaze jej rodičov, človeku čo ju jedného dňa znenávidí otvorene, keď zdedí nevábne priestory, na počiatku ktorých teraz sedí na schodisku, tie čo už dávno upadli do zabudnutia a jemu samému sa zdvíha žalúdok zo vzduchu, ktorý v ich útrobách dýcha.
     Aj tie jej bude závidieť.
     Vstala. Knihu, ktorú našla celkom náhodne, zapadnutú až za knihami v domácej knižnici, iba zhnusene odhodila na zem.
     Príručka Rodiča. Aké tragické!
     Ako nenásilne priviesť dieťa k rozhodnutiu zbaviť sa nevhodného partnera – znel podtitul, ktorý hneď napovedal, že sa jedná o knihu, s ktorou sa mali s Kiliánom zahrabať kdesi pod deku a nahlas, rozosmiati až k plaču, si z nej predčítať.
     V skutočnosti jej však neprišla vtipná.
     Znamenala pre ňu poslednú kvapku...
     Mala totiž veľké plány.
     Už ako dievčatku jej rástli pred očami ako zalievané bylinky, ktoré jej mikro-svet jedného dňa vyliečia z každého neduhu, z každej okovy odtlačenej do slabých zápästí, akého sa kedy len bude obávať.
     Zdvihla pohľad a rozhliadala sa po pochmúrnej hale. Rozprestierala sa pred ňou ako nikde nekončiace vresovisko. Všade vládol chlad a strašidelné ticho plaziace sa po rohoch, sotva vystupujúcich z čierno-čiernej tmy.
     Nenávidela architektúru.
     No vďaka plánom, ktorým rozumela, stála tu...
     Dnes ju začala mať rada.
     Pomaly s plánmi v rukách zostúpila aj posledný schod, uchvátene hľadiac do veľkolepej ničoty, v ktorej nachádzala nový svet a nikde nekončiace možnosti.
     Mala veľké plány.
     Veľké plány...
     Zhlboka nasala takmer nedýchateľný vzduch a slastne privrela viečka.
     Cítila vôňu zelených čajov, počula šušťanie jemných látok krásnych šiat, hľadela do tvárí so žiarivými premýšľavými očami.
     Mala s nimi veľké plány.
     Všetci tu budeme šialení z toľkej voľnosti – pomyslela si.
     Šialení.
     Šialení a šťastní.


    

koniec


3 komentáre:

  1. Už ozaj koniec?? Nechceš napísať pokračovanie? Alebo aspoň nejakú "bokovku" o Olíviovi? :P :D
    Ale nie, vlastne je to pekné, aj také otvorené, sama rada uzatváram poviedky podobnými otvorenými závermi :D
    Máš ešte inak viac diel v podobnom tajomnom duchu? :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Skor mam bokovku o mrtvom chlapcovi, co odstartoval Dorianov, ale vôbec s nou nie som spokojna xDD
      hm hm..toto bolo pre mna nieco jedinecne, co do stylu... moznoze tajomstou sa tomu trochu rovna Hadi Zamok, ale ten nemam zverejneny :)

      Odstrániť
    2. jaj a ...dakujem za precitanie :))

      Odstrániť