streda, 14. septembra 2016

14.9. - Šesť dní do Škôlky...

Takže to prišlo. ... Koniec sveta... vlastne pardon... začiatok... Alebo...ešte sa rozhodnem. Všetky tie nátresky na vyťažené škôlky dopadli tak, že vám teraz len tak niekto zavolá a povie: „Počuj mama, je voľné miesto. Bereš? Nebereš? Nástup je v pondelok. TENTO pondelok! Čas na rozmyslenie – okamžite! “ No, možno nie práve v tomto agresívnom znení, ale tak dajako. Aj bez toho blaváckeho prízvuku.
Presne to sa stalo aj mne. Včera. Včera bol utorok. Nástup je v pondelok. TENTO.
Boh mi je svedkom ako som si celý posledný rok materskej želala, aby to už prišlo. Lenže teraz si neviem spomenúť, z akých dôvodov :D. Zrazu je v mojich očiach malý, nesamostatný, v podstate bábätko. Má 2roky a 8mesiacov. A v pondelok sa má dve hodinky hrať s dajakými cudzími detvákmi, no proste tragédia :D.
Plakanie na manželovom ramene už mám za sebou :D. Otázky tohto typu tiež – Pomôžu mu učiteľky s jedlom? Pochopia, že mu treba po nočníku natiahnuť nohavice, lebo to neurobí sám? Budú mu vôbec rozumieť, keď z celej rodiny mu rozumiem ja jediná? A vôbec! Bude sa im zdať taký milučký ako mne? A čo keď mu niekto bude robiť zle a oni si to nevšimnú? A čo keď si to nevšimne ani on sám??? Jeho schopnosť sociálnych reakcií a odhadu je na nule!
Dnes v parku som si vravela, že možno je to naše posledné doobedie... zrazu mi to prišlo ľúto. Potom sa začal s jedným chalanom ohadzovať kameňmi, ja som zvrešťala a pochopila som, že je správny čas! Možno mi za tými ihriskovými konfliktami ani tak ľúto nebude :D. Je totiž čas na „svoju“ partiu chalanov, na rešpekt pani učiteľky, na spoločenský život môjho dieťaťa.... A spomenula som si, že aj napriek tomu, že plačem aj keď píšem tento článok, je čas aj pre mňa. Ísť ďalej a vrátiť sa do života, ktorý mi ubiehal medzi prstami a popravde – vadilo mi to. A to, že sa mi chce plakať je prirodzené, ten vzťah a tá naša párová samota a puto nezačali prvým dňom, kedy som s novorodencom ostala sama doma a bola som celá bez seba od strachu, ale dňom, kedy ma prvýkrát kopol v bruchu. To už by bolo viac psycho, keby som bola v pohode, aj keď som sa postupne menila na nervnú, nespokojnú matku, ktorá chcela, aby sa „niečo dialo“. Teraz sa deje a tak to má byť. Nie nadarmo moja dobrá kamoška hovorí, že „dieťa nemáš na to, aby si cez neho žila, ale pripravila ho na život.“ Takže ho pripravujem na škôlku. Moju samostatnú bytosť, ktorá či chcem alebo nie, žije iný život ako ja. Pretože my sme dva životy. Dosiahneme každý to svoje šťastie a budeme ho zdieľať. Pre mňa je práve o tom materstvo.


8 komentárov:

  1. Náš veľký chlapec...Fúha, človek si to ani neuvedomuje, ale čas tak letííí. A to vidíme práve na deťoch. Plakať, keď dieťa rastie je prirodzené pre matku. Ja som sa sťahovala v 26. rokoch z domu a mamine stekali slzy, keď ma vyprevádzala do nového bývania. Viem, je to asi extrém :D, ale asi dieťa bude vždy dieťaťom. Malý si to tam obľúbi, ako aj deti jeho.. Je to síce Frank a sú tam nejaké gény introverta :) ale tvoje gény ich určite prebili :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Stále čakám, kedy sa o neho budem menej báť, ale to asi nepríde nikdy :D...

      Odstrániť
  2. Tak to má byť :) berieš to športovo moja :) som pyšná na teba :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No... praveze to az tak sportovo neberiem xDDD

      Odstrániť
    2. samozrejme citové výlevy už máš za sebou :D

      Odstrániť
  3. Achhh až mi slzičky vyhŕkli! Musí to byť strašne ťažké - aj mne tato stále hovorí, keď ho napomínam, že som už dospelý človek, že sa nemusí báť, tak vždy povie, že ale stále si moje dieťa a pochopíš ma, až keď budeš mať vlastné deti...
    Proste váš vzťah sa teraz dostáva na úplne inú rovinu - každý si idete za tou svojou budúcnosťou... ale stále budete spolu.=)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Nemám děti, ještě asi dost dlouho mít nebudu a zatím ani nepřekypuji láskou k nim...Ale tohle je tak krásně napsaný článek! A já jsem vlastně ráda, že navzdory spoustě matkám ze sociálních sítí a diskusí, ještě existují i matky, které přemýšlí úplně normálně. Přeji Ti ať to s tou školkou jde co jen možná nejlépe! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No vidíš, a predsa sa občas obávam, či som ešte ostala normálna...človek sám seba posudzuje veľmi ťažko :D
      o prvých škôlkárskych krokoch chystám článok - zatiaľ je to taká horská dráha :D

      Odstrániť