sobota, 17. decembra 2016

divadlo: MADAME BOVARY

Niekto tam hore sa rozhodol, že tento rok musím stoj čo stoj ukončiť mimoriadne kultúrne! A tak ako mi z neba len tak spadol lístok na muzikál Angelika, tak mi z neba spadol lístok do Národného divadla na drámu Fanny a Alexander. A prečo je v titule Madame Bovary? Nuž...moja drahá švagriná Deniska ma pozvala do divadla, pretože švagor je marod. Teda znova som prišla k lístku ako slepé kura k zrnu. Vravela som si - 3,5 hodiny Fanny a Alexander, no hádam to bude dobré, nepoznám, ale rada pôjdem. No a zrazu bolo predstavenie zrušené. Toho dňa, kedy sme mali ísť, niekto ochorel a z Fanny a Alexandra sa vykľulo náhradné predstavenia – Madame Bovary. Nedokážem ani opísať aká istota a radosť ma zaliali xD Také veľké, že keď som to spomenula mladej šatniarke (ako som tak uprostred všeobecného frflania zahlásila: „Ja som tuším jediná, ktorú zmena úprimne teší“), tak sa začala od srdca smiať a zrazu sme sa obe nahlas smiali :D. Trochu bláznivé. Lenže ja Flaubertovu Madame Bovary milujem! Naozaj, zbožňovala som ten román(asi zasa ako jediná široko ďaleko som bola spokojná :D), takže som ostala príjemne rozrušená, že idem práve na toto predstavenie! Ako sa vraví – ako pre mňa!

streda, 7. decembra 2016

8.12. - Rozpaky v Škôlke...

Objavila som nový tip rozpakov. Sú to tie rozpaky, ktoré na vás prídu, keď si idete vyzdvihnúť dieťa zo škôlky, a práve sa vám ho nepodarí len tak odchytiť z dvora a zdrhnúť. Hlavne, keď budovu škôlky ani nemáte v dohľade a už počujete ponad stromy výkrik: „Teodooooooor!“ a viete, že ide o vašu ratolesť. Deti sú už však v budove a vy sa stretávate s pani učiteľkou (alebo „pamčelou“ ako svojho času hovorilo moje mláďa).
No a učiteľka už dva dni po sebe krúti hlavou, že moje dieťa skrátka neposlúchla. On nie že by iba tak jemne neposlúchal... naháňa sa... odmieta upratovať... keď sa recitujú básničky vykrikuje... A asi je to naozaj drsné, pretože učiteľka, popravde, tento týždeň vyzerá, že má depresiu.
Má ju z môjho dieťaťa? ............ Chápem, že usadiť dieťa na stoličku, že akože „na hanbu“ nie je veľmi uspokojivý proces. Ja mať na krku 22 trojročných detí možno ich povyhadzujem z okna. Čestne priznávam.
Takže dohováram, vysvetľujem, obligátne sa vyhrážam a malý si z toho robí vianočnú pohodu a keď príde večer muž z práce, celý natešený k nemu príde a vyhlási: „Tatiii... dáš mi baci?“ *rozžiarený pohľad. (a túto vetu myslím bež žartu!!)
Úprimne. Ja ho nechápem...                      
Ja ho iba vychovávam. Tak kde sa to zadrhlo?! Nikto mi nikdy nepovedal, že keď dieťa vychovávate niekedy to môže vyzerať ako pravý opak. Dosť ma škrie, že všetky články na internete a všetci múdri bezdetní ľudia vám hovoria, že výchova stačí. Lenže potom sa rozmnožíte a zistíte, že to že vám záleží na tom, aby bol malý v škôlke vzorné dieťa a nie ten rebel, čo strháva ostatných chalanov do naháňačiek a že vám na tom záleží skutočne a nahlas, vôbec nezaberá. Že sa reálne stalo, že vaše dieťa má osobnosť a myslí si o tom svoje. Samozrejme svojím bizarným, nelogickým a skresleným trojročným mozgom.
Ach jaj... by ma zaujímalo, čo ma čaká dnes poobede.