streda, 11. januára 2017

ŽIVOT MŔTVEHO CHLAPCA *1/2

Ak ste náhodou čítali Alicu v Reťaziach – spomínate si na chlapca, ktorého zabil prvý Dorian? ... Nuž toto jej doplnková poviedka, ktorá mapuje život mŕtveho chlapca a jeho pôsobenie v neo-viktoriánskej komunite Alíc. Prajem príjemnú zábavu. Vo verzii na stiahnutie vcelku (viď. link) už je... ale kto ju čítal tu na blogu, tomu ušla:).

---------

ŽIVOT MŔTVEHO CHLAPCA

Keď ho zbadal ako nastupuje do výťahu na konci nákupnej zóny, vôbec nepremýšľal. Skrátka sa len rozbehol za ním. Šikovne kľučkoval pomedzi ľudí – nízky a vskutku tenký chlapec v školskej uniforme, pod golierom bielej košele mu poskakovala sivo-čierna viazanková mašľa, ruku držal na taške cez rameno akú mali tisíce. Lenže tá jeho mala na hnedej koženke vyšitú špirálu z rôznofarebných gombíkov.

     Dvere výťahu sa pohli a Kryspian zrýchlil. Nikto mu nevenoval pozornosť. Bol len ponáhľajúcim sa študentíkom s okuliarmi v čiernom plastovom ráme, ktoré mu sedeli na nose pred bledunko modrými očami. Pôsobil bezúhonne. Aj preto nevyzeral ani na svojich osemnásť. Pre nevinné oči a alabastrovo hladkú milú tvár.
     Dvere sa už už zatvárali. Mal na neho dobrý výhľad ako sa opiera o drevenú stenu výťahu – oveľa vyšší než on, čiernovlasý, v modrom športovom saku človeka nezviazaného aspoň uniformou – a osvetľujú ho obdĺžniky neónu chaoticky vystupujúce pomedzi karamelové drevo.
     Ľahostajne ho sledoval ako uteká k výťahu, možno ho ani nevnímal.
     Ale keď už boli dvere takmer zatvorené, okuliarnaté chlapča spravilo nečakaný manéver. Takmer tanečne sa zvrtol do boku, jemne zdvihol ruky, šmykol sa po podlahe a na poslednú chvíľu vkĺzol dnu.
     Ticián iba podvihol obočie a ďalej sa tváril neutrálne.
     Šikovné dieťa... – prešlo mu jeho predčasne dospelou dvadsaťtriročnou hlavou a nedokázal si pomôcť, ďalej na neho civel.
     Študent sa totiž oprel o vedľajšiu stenu, svetelné pásy mu olemovali husté gaštanové vlasy a spoza rámu okuliarov ho s jemným úsmevom sám pozoroval.
     Kryspian k nemu vytáčal tvár. Čiernovlasý bol od neho o dosť vyšší. Lenže to bola väčšina chlapcov...
     Bez pochyby sa však nemýlil – vzdula sa v ňom horúca vlna impulzívnosti – Je to on!
     Poobede ho zazrel pred školou s Violet. O niečom sa hádali a Kryspian sa k nim cez trávnik blížil rovnako rýchlo ako pred okamihom k výťahu, pretože ten... prašivec!... si dovolil na jeho Violet, na jeho sladkú gombičku, zdvihnúť ruku a pohroziť jej otvorenou dlaňou. Lenže hádka skončila rovnako rýchlo ako vznikla, Violet sa zvrtla a utiekla a obaja mu kamsi zmizli ešte skôr, ako ich dostihol.
     Lenže svet je malý – predovšetkým ich svet je prekliate a dusno nepriestranný a ich chodníky sú vopred dané a vyšliapané – a on ho o necelé dve hodiny znova stretol.
     Vysoký mládenec ho teraz pozoroval mierne zarazene, keďže Kryspian si pomalým pohybom zložil okuliare a s pohľadom upreným stále na jeho tvári, si ich vložil do vonkajšieho vrecka na sivom saku.
     Ak by ho Ticián poznal, vedel by, že ak si Kryspian istým spôsobom skladá okuliare ide o varovanie, ktoré nikto v jeho okolí neberie na ľahkú váhu.
     Ostal ako uhranutý. Mladíček sa zrazu načisto zmenil. Jeho milú tvár zastrel tieň chladu, takmer až nežné bledomodré oči sa stali dvoma kusmi ľadu a jeho malý úsmev bol čímsi, čo mu sedelo na perách ako jed, neskutočne zlovestný.
     Po chrbte mu prešli zimomriavky, ktorým nerozumel. Lenže chlapec opretý o stenu svojou náhlou zmenou vyžarovania akoby doslova vyrástol pred jeho očami.
     Pozvoľna sa vystrel. Jeho telo sa už neopieralo o svetelnú stenu, no ostalo len zopár centimetrov od nej.
     „Ty!“ precedil medzi zuby a Ticián znova iba podvihol obočie.
     Ale teraz sa už tiež inštinktívne napriamil.
     Kryspian chladne pokračoval:
     „Už sa nikdy nepribližuj k mojej Violet!“
     Až vtedy sa zatváril skutočne prekvapene. Otvoril ústa, ale kým stihol prehovoriť, chlapec spravil v stiesnenom priestore odvážny výkop nohou do jeho hrude a bolestivo mu vyrazil dych. Ticiána bez výkriku odhodilo späť do steny. Chlapec sa bleskurýchlo ocitol priamo pri ňom. Začul ako mu cvakli zuby, keď mu päsťou zdola vrazil do brady. Zvrátilo mu hlavu. Omračujúco si ju udrel o stenu výťahu.
     Zmocnil sa ho pocit absolútnej bezvládnosti, keď sa tiažou vlastného tela prehol a klesal k podlahe. Rukou sa automaticky zachytil o jeho tašku a stiahol mu ju z ramena.
     Podlaha výťahu, vysvietená a oslepujúca, sa približovala ako v spomalenom filme. K ušiam mu doľahol kovový zvuk a s neprirodzenou ozvenou v ňom ďalej rezonoval.
     Kým dopadol zacítil ešte medzi lopatkami jeho lakeť, ktorý celý proces značne urýchlil.
     Stratil vedomie skôr ako na líci pocítil podlahu...

**********

Kryspian sa zohol po tašku a z vrecka si vytiahol okuliare. Keď sa dvere výťahu začali s cinknutím otvárať, nasadil si ich na nos.
     Jeho pohľad sa roztopil ako rozohriaty vosk, príliš sebavedomý úsmev sa vytratil a keď ostal stáť pred hlúčikom ľudí čakajúcich na výťah, bol znova len vzorne pôsobiacim, až zahanbujúco drobným chlapčaťom.
     „Nechápem, čo sa mu stalo...?!“ rozrušene zo seba vyrazil a ustúpil, aby ukázal na ležiaceho Ticiána. „Asi mu prišlo zle, pretože zrazu len tak zamdlel!“
     Zopár dospelých sa s veľkým záujmom okamžite vtlačilo dnu, zatiaľ čo Kryspian sa hneď prešmykol von a vykročil popri obchodoch k presklenému východu.
     Nikto sa ho nesnažil zastaviť a spovedať. Vlastne si ho viac nikto nevšímal. Bol predsa tak mladý, očividne neškodný a teraz aj rozrušený chlapec.
     Kráčal s bradou zdvihnutou, spokojný, usmiaty sám pre seba. Ruka uvoľnene položená na taške s gombíkmi.
     Bol si vedomý, že je chybou nedať si pri akomkoľvek útoku na tvár zajačiu masku.
     Možno mu jeho horúca hlava spôsobí problémy, no nateraz všetko hodil za seba.
     S eufóriou kolujúcou mu v žilách vyšiel do studeného jarného dňa.

**********

Blížila sa druhá hodina ranná, keď si jasne uvedomil, aký zvuk má ihla, čo prepichne hrubú látku a následný ťah, keď Violet napne niť, aby mohla upevniť ďalší gombík pri golieri jeho novej košele. Je to upokojujúci zvuk, chlácholivý vo svojej monotónnosti.
     Pretočil ďalšiu stránku Gibsonovho Neuromancera, ale nečítal ďalej. Položil si otvorenú knihu na hruď a pozoroval ju, pohodlne opretý o zlato-čierne pruhované vankúše v jednej zo súkromných izieb.
     Izba bola temná ako všetky a drobná ako takmer všetky, vykladaná tmavým drevom. Vošla sa do nej akurát úzka posteľ so strapcovým baldachýnom a starožitný písací stôl, z ktorého mu do Neuromancera dopadalo svetlo. Stála na ňom totiž lampa so žltým látkovým tienidlom, dievčensky lemovaná zlatým tylom a umelými ružami. Stenu s dverami pokrývali ťažké závesy – dokonalé súkromie a zároveň neodškriepiteľná mučiareň pre klaustrofobika.
     Violet si udržiavala sústredený výraz. Sedela na posteli jemu pri nohách. Skláňala sa nad šitím ako jej len čierny korzet stiahnutý na blúzočke tesne pod prsiami dovoľoval. Čierno-bielu tulipánovú sukňu posiatu kartovými symbolmi jej pokrývali rozsypané farebné gombíky.
     Nerušene si vychutnával pohľad na ňu, keď o ňom netušila a mimovoľne sa rukou dotkol gombíka na svojej damaskovej veste. Prešiel po ňom bruškom prsta a pocítil akantový vzor. No pod ním bol zlatý gombík s ružou a pod ním zlatý, celkom hladký gombík. Každučký kus jeho odevu mal pošité pestrofarebné, či minimálne rôzno-tvarové gombíky. Mala ho okrúžkovaného ako holuba – pousmial sa sám pre seba, skúmajúc jej záplavu zvlnených havraních vlasov spadajúcu jej na chrbát, akoby si dosiaľ nemal čas všimnúť aké má husté a zdravé vlasy. Spod goliera blúzy jej visel strieborný prívesok s dračou hlavou, jej verný pomocník pri kradnutí gombíkov z hotového oblečenia v obchodoch. Podivná záľuba. Keď sa do nej ako čerstvý chlapec od Alíc zamiloval a sledoval ju zo školy domov, ako prvú odhalil jej gombíkovú kleptomániu.
     Nehanbila sa, keď sa pred ňou v obchode zjavil. Spomínal si, ako sklopila viečka a takmer až dôstojne šepla: „Ja som tak trochu kleptoman... ale gombíkový.“
     Draka jej daroval on, na ich druhom rande. Šípila, prečo jej ho dáva a vôbec sa neurazila.
     Stiahol ju k Aliciam, pretože až bolestivo túžil mať ju k sebe definitívne pripútanú (asi tak intenzívne, ako si ho ona pútala svojimi pestrými gombíkmi, ktoré každej Malej Alici razom ukázali, že je chlapcom s pečaťou inej) a tiež preto, že ona sama potrebovala svoj vlastný únik z reality viac ako ktokoľvek ďalší.
     Mohla sedieť za stolom pri lampe, no Violet sedela tak, aby sa aspoň sukňou opierala o neho. Ich kontakt si úzkostlivo strážila.
     Pozoroval jej bledý profil, ktorý bol zrazu pútavejší ako celý William Gibson. Jej vážnosť pôsobila aristokraticky, ale ukazovala sa ojedinele a bola pominuteľná. Jej vnútro bolo trepotavé a zraniteľné ako kŕdeľ motýľov.
     Keď jej v štrnástich zomreli rodičia načisto ju to zlomilo. Vzhľadom na reči o ich skvelej a mierumilovnej, hoci tvrdo vybojovanej dobe, ktoré im boli usilovne vtĺkané do hlavy, skutočne vyznievalo až neuveriteľne, že sa ešte stále mohlo stať, že vás niekto zabije pri nočnom prepade.
     Viedol si ju ich vzťahom za ruku ako večné dieťa, príťažlivo pološialenú, načisto odkázanú na jeho lásku a pozornosť. Do jej sedemnástich sa v jej stave prakticky nič nezmenilo.
     Konečne si uvedomila jeho pohľad.
     Sledoval ako sa „prebúdza“ zo sústredenia, chvejivá ako lístok vo vetre. Keď tvár obrátila k nemu, veľké tmavé oči ostali sprvu smutné, no pery sa usmievali.
     Okuliare dole nenosil, hoci mu pri čítaní trochu chýbali. Bol sám sebou, pekný a drzý. Žiarivo sa na ňu usmial.
     Podvihla košeľu.
     „Je krásna?“ spýtala sa so značnou obavou v hlase.
     Pozrel na jej dielo. Gombíky mali od hora až dole každý inú farbu a tvar.
     „Ty si krásna, košeľa nositeľná,“ podotkol.
     Chcel prejsť k inej téme. Chystal sa povedať – Počuj Violet, poobede som ťa zazrel s akýmsi dlháňom, čo sa k tebe správal mizerne...
     Lenže Violet z košele znenazdajky gombíky trhala, jeden za druhým. Nie zlostne. Stále sa výrazne usmievala, len jej oči potemneli a obočie sa zvraštilo.
     Pri štvrtom gombíku sa spamätal a rýchlo sa posadil. Kniha žuchla na zem. Udivene ju schmatol za ruku, ktorá otvorila dlaň a pustila na podlahu perleťovú guľku.
     Opäť sa však usmial, mierne samoľúbo.
     Voľnou rukou si náhlivo rozopol opasok a zips a jej vlastnú ruku si zasunul do nohavíc. Ani jej nepadalo vyšklbnúť sa mu.
     „Poď sa rozptýliť inak ako ničením mojej košele,“ zašepkal a hneď ako pocítil pohyb jej ruky slastne privrel viečka.
     V jedinom okamihu jej z čela zmizli všetky chmáry a poddala sa, s radosťou a svojskou náladovosťou.
     Priklonil sa k nej a bozkal ju.
     Zakaždým iba stačilo odviesť jej pozornosť iným smerom. Rád ju prenášal priamo na seba. Pokiaľ išlo o jeho potreby, bola až podriadene poslušná, no a on sa necítil zle, keď jej slabosť využil pre seba.
     Miloval ju tak veľmi, že bol vo vlastných očiach čistý.
     Čistý ako ľalia, nech by spravil čokoľvek.

**********

Stalo sa to pri obrovskom barokovom zrkadle na prvom poschodí. Zrkadlo – široké, s masívnym a ozdobným zlatým rámom, ktorý sa vysoko nad nimi rozširoval do zložitej vypuklej klenby – vystupovalo z oslepujúco bielej steny a odrážalo sa od naleštenej, mramorovo hladkej podlahy. Bolo jediným historickým kúskom v celej budove, osamelá autentická starožitnosť a on sa okamžite uistil, že tvorí tiež jediné miesto v celučičkej Filharmónii, ktoré na neho pôsobí krásne.
     A tam pri zrkadle ho znova stretol.
     Kryspian zastal, kútikom oka vnímajúc svoj barokový odraz – jeho honosnosť mu dnes nesedela. Čiernovláska v červených šatách bola totiž zavesená do malého okuliarnatého chlapca.
     Zahľadel sa na vysokého tmavovlasého mládenca, ktorý sa pred ním zrazu objavil. Sprvu to vyzeralo, že na seba jednoducho narazili.
No o milisekundu neskôr Kryspian pochopil, že to tak celkom nie je. Vysoký na ňom zastal rovnako zarazeným pohľadom, aký vyčaril aj on sám.
„Kryspian,“ Violet ho švitorivo oslovila a potiahla ho za rukáv. „Chcem ti predstaviť svoju tetu a strýka.“
Na rameno mládenca, ktorý teraz pôsobil neživo ako socha – blednúci a po prvotnom šoku už len nevýrazný, akoby sa strácal kdesi v medzipriestore – dopadla jemná ženská ruka.
Až vtedy sa mu podarilo postupne vnímať komplexne. Uvoľnil tvárové svalstvo a pohľad preniesol na ňu a potom na strýka, ktorý stál chlapcovi po pravom boku.
Sladko sa usmial.
Cítil ako nad sebou preberá kontrolu. Opojná schopnosť!
„Rád vás spoznávam.“
Violet nikdy nevyslovila nespokojnosť s príbuznými, čo sa ich po tragédii ujali. Nikdy však ani len nepodotkla, že by pre ňu znamenali čosi viac ako len dvaja ľudia, ktorých skrátka veľmi nespomína, no dávajú jej vreckové. A teraz, keď Kryspian zočil jej tetu pochopil, prečo nebolo možné, aby sa s ňou labilná, realitu popierajúca Violet, spiaca krásavica snívajúca o nikdy nekončiacich rozprávkových nociach plných mašlí a čajov, zblížila, či aspoň v niečom stotožnila.
„Nechcela som ťa trápiť zdĺhavou večerou, pretože môj muž by ťa neprestajne spovedal, čo by ťa zaiste uviedlo do rozpakov,“ prívetivo podotkla bledulinká blondína v bielom tope s krémovou vestou a nohaviciach s kovovým odleskom. „Vo filharmónii nemáme šancu dostať sa ti pod kožu. Ale predsalen som nečakala, že sa na náš pravidelný večer necháš nahovoriť.“
Zmocňoval sa ho dojem akoby sa so svojou strohosťou a bezfarebnosťou priamo pred ním vnárala do sterilne bledých stien. Bola skutočnou ženou svojej doby. Vyrovnaná, okázalo spokojná a svetlá a hladká ako minimalistické kreslo. Pôsobila ako ľad naproti mihotajúcemu sa plamienku, ktorý aj teraz znázorňovala nepokojná Violet.
„Proti filharmónii nič nemám“ – usmial sa Kryspian a vedel, že ak si teraz poupraví okuliare bude vyzerať úprimne. „A máte pravdu, ak je zoznamovanie s rodinou sprevádzané hraním na piano, vo výsledku môže byť o čosi menej traumatické.“
Všetci štyria sa zdvorilo zasmiali, len mládenec ostal vážny. Zatiaľ však celú situáciu uhral na neutrálneho. Asi podobne ako to Kryspian hral na roztomilého. Pretože ho jeho hra bavila. Páčilo sa mu mať dve, až extravagantne rozdielne tváre. Denný a nočný život.
A keď ho Violet až po dvoch rokoch poprosila, aby svoj vzťah zverejnili a mohli tak spolu tráviť viac času cez deň, nebol proti. Už dlhšie pozoroval jej únavu. Smutné dievčatká na liekoch skrátka potrebujú viacej spánku. Každý mesiac chodili do budovy Filharmónie na predstavenie a keďže chcel pôsobiť „vhodne“ a zároveň ho jej nevlastní rodičia nechceli stresovať návštevou (keďže si mysleli, že spolu chodia sotva mesiac), sám Violet podsunul nápad, aby ho zobrali so sebou. Nebudú sa mať kedy poriadne porozprávať a on bude len sedieť, očarení husľami si naprávať okuliare a žiariť.
Violet ho zrazu pustila a prebehla k vysokému postpubertálnemu chlapcovi. Oboma rukami mu zovrela zápästie jednej ruky a priam zbožne k nemu vytočila tvár. Neušlo mu, že jej vrelé gesto jej nedocenenej tete na okamih zotrelo úsmev z tváre. Popravde, aj jemu.
„Kryspian, toto je môj brat Ticián,“ vydýchla, stále sledujúc bratovu tvár, priam chvejivo zaľúbená do vlastnej krvi.
Takže brat!... – pochopil a zo tri sekundy mal čo robiť, aby si udržal svoju nevinne priateľskú tvár.
Malo mu to dôjsť hneď! – v duchu si vynadal, keď skúmal ich rovnako plné pery, havranie vlasy... Ticián sám mal jemné, až ženské črty. Celá Violet vo vysokom mužskom podaní.
Už pre neho nebolo podstatné, prečo presne sa hádali. Z jej rozprávania vedel, že je skrátka taký – veľmi skoro jej začal suplovať rodiča, kontrolovať jej prospech, jej správanie, vynucovať si cieľ, čo nikdy nedosiahne, niečo, čo sa proste nikdy nestane! Ani čisto lekárska rodina si predsa nemohla byť schopná predstaviť uletenú Violet ako pedantného, racionálne založeného chirurga.
Lenže čo s ňou teda bude, keď neuspeje na predurčenej cestičke? Vďaka bohu, že si našla miesto aspoň ako Malá Alica – zohrialo Kryspiana pri srdci, zatiaľ čo odpozoroval ako Ticiánovi na tvár nečakane vystúpila zlosť, oči sa mu zastreli a líca očerveneli. Zamračil sa. Už už otváral ústa a Kryspianovi sa nechcelo veriť, že je schopný urobiť scénu. Že by to svojej milovanej malej sestre, v okamihu jej očividného blaha, spravil.
„Asi by sme si už mali ísť sadnúť,“ predbehol ho a rýchlo pozrel na hodinky.
Violet brata nečakane pustila a prebehla späť k nemu. Jej ruky teraz trocha kŕčovito, vlastne tak isto ako predtým pri bratovi, zovreli jeho zápästie.
Ticiánova ruka sa za ňou automaticky natiahla. Zovrel pery a trocha trucovito si ju vrazil do vrecka nohavíc.
Kryspian v plnom rozsahu pochopil, že si všimol a dokonale precítil ako ho sestra opustila a bez váhania prebehla k inému...
Nakoniec ďalej zaryto mlčal.
Nikto sa nikdy neopovažoval narúšať jej „dobré stavy“.

**********

Ocitli sa sedieť na balkóne s Violet medzi sebou. A keď si všimol ako sa dvaja dospelí pri Mozartovom Tureckom pochode pohrúžili do seba a Violet neprítomne hľadí pred seba na plastový luster – ruky mala spôsobne zložené na červenej sukni a chrbát vystretý, teda pôsobila ako neživá – vedel, že nastala jeho chvíľa.
Kryspian sa opatrne vyklonil. Ticián ho musel neustále vnímať, pretože takmer okamžite spravil rovnaký pohyb.
Možnože sa vtedy pri škole neudialo čosi neobvyklé, no zdvihol na ňu ruku, to bol fakt! Nikdy ti nebude odpustené, Ticián! – pomyslel si a pomalým gestom si stiahol okuliare.
Ich oči sa spojili.
Ticián pozoroval ako sa z Kryspiana s jediným vláčnym pohybom stal ktosi diametrálne odlišný, až bizarne iný ako chlapec pri barokovom zrkadle – ten nevinný, takmer až detsky úprimný, so živými milými očami.
Teraz na neho chladne zazeral, neuhýbajúc pohľadom. Ľadovo vážny, akoby neschopný citu.
Ticián mu pohľad odvážne opätoval, zamračený, s planúcimi lícami. Keď sa akoby na povel znova opreli – Kryspian si nasadil okuliare a akoby sám pre seba sa pousmial – zahľadel sa pred seba a Mozart znova vystúpil do popredia.
Ich nenávisť obostierala Violet sediacu medzi nimi. Violet, ktorá si myslela, že je šťastná. No akoby mimovoľne si spojila dlane a pevne si preplietla prsty.
Na odhalenej pokožke jej vystúpila husia koža.

**********

Zistil to až na druhý deň ráno.
Ešte ani len nepomyslel na prezliekanie z pyžama. Vyhrabal sa zo sivých perín a pregúľal sa na brucho. Jeho posteľ bola v podstate na zemi. Mrzutý po strhnutí sa na budík sa z drevenej plošiny natiahol po svojej taške na podlahe a pritiahol si ju k sebe na lôžko.
Už vtedy sa mu čosi zazdalo, ale bol príliš rozladený ozývajúcim sa mobilom. Posadil sa. Po strohej izbe – trochu drsnej, keďže steny boli z nepravidelných tehál a podlaha pôsobila ako neopracovaná sivá kamenina – sa rozlievala príjemná kávová vôňa z moka kávovaru, ktorý mu aj so šálkou matka už pred štvrť hodinou zanechala na kovovo-sklenenom stolíku na ďalšej plošine hneď vedľa postele. Z čiernej šnúry nad ním viseli tri vešiaky s pripravenou školskou uniformou. Kryspianovi rodičia vyznávali tzv. industriálny minimalizmus, ktorý v ňom vo vlastnej izbe postupne zabíjal všetok cit pre estetiku.
Vylovil z tašky mobil a zrušil prenikavý budík.
A vtedy mu to konečne došlo.
Jeho dosiaľ malé rozospaté oči sa razom rozšírili. Telom mu prešiel náhly výboj, ktorý ho napriamil a zovrel zlovestným tušením.
Ako obarený civel do tašky na zopár učebníc a rozčítaného Neuromancera.
S bodnutím v bruchu pochopil, čo sa mu len pred sekundou, kedy sa zobúdzal po noci sladkej nevedomosti, nezdalo. Taška bola príliš ľahká...
Kryspian sa chvatne pohol, schmatol ju a priam hysterickým trasením ju vysypal priamo na podlahu. Správal sa, akoby mu hneď nebolo jasné, čo sa stalo! No ešte krátku a nanajvýš príjemnú sekundu sa spoliehal na zázrak.
Na zem však dopadla len spŕška kníh a pier. Nič navyše, čo by k jeho ušiam zdvihlo túžobne očakávaný kovový zvuk.
Zvesil ramená a dosadol na matrac.
Zrazu zhlboka dýchal, zahľadený kdesi do diaľav svojho vnútra, rozšírené bledunko modré oči boli upreté na dvere, no pôsobili, akoby pozorovali čosi priamo cez ne.
Stratil masku! – nakoniec si predsalen, aspoň v duchu, dokázal priznať.
Čo je on za chlapca od Alíc!... ak stratil svoju vlastnú masku! Každý chlapec si ju opatroval. Jej získaním sa predsa stal plnohodnotným členom komunity, dostal dovolenie byť v kľúčových momentoch nikým. Smel sa za ňou tajiť. Byť súčasťou masky... Patriť Alici.
V mysli sa mu vybavil Ticiánov jediný pokus o záchranu, či azda nemotorná snaha o obranu. Stiahol mu z ramena tašku...
Zamyslený Kryspian si bolestivo zahryzol do spodnej pery. V ústach sa mu objavila pachuť krvi.
V tej chvíli presne vedel, kde ju stratil!

**********

Do okna s dreveným rámom začali jemne ťukať dažďové kvapky. Zo sekundy na sekundu však hustli a čoraz prenikavejšie vyťukávali svoju daždivú melódiu. Na prázdny dom kúpajúci sa v tichu dosadal sivý zatiahnutý deň. Sklenená guľa s papraďou visiaca medzi ostatnými pred oknom sa sotva badateľne hojdala.
     Pred zrkadlom opretým o stenu stál vysoký mladý muž so zajačou maskou na tvári a mĺkvo na seba hľadel. Zotrvával v nehybnosti natoľko dokonalej, že vo svojom čierno-bielom tričku pôsobil skoro ako ďalší kus rovnako zladeného nábytku, ktorým bola izba zariadená.
     Bizarný cviker, kovový úškrn bez spodnej čeľusti... kúsky, z ktorých bola vyskladaná, akoby sa mu vysmievali priamo do tváre.
     Mladík zrazu celý ožil. Zhlboka vydýchol a chvatne si masku strhol. Odhodil ju do rohu miestnosti, kde hlučne zarinčala.
     Rozrušený Ticián vrátil pohľad svojmu odrazu. Takmer ho prekvapilo, že zbadal len svoju vlastnú tvár. Akoby mala maska moc znetvoriť mu črty. Prstami si roztržito prešiel cez čierne vlasy. Bol bledý ako stena a ústa mal mierne pootvorené ako nervózne dýchal.
     Takže existujú... – úkosom pozrel na masku, čo sa mu hrozivo vycierala z podlahy Violetinej izby. 
     A jeho malá bláznivá sestrička s jedným z nich chodí! – obrátil sa chrbtom k zrkadlu. Do šeďou zatiahnutého okna už bubnoval hotový lejak.
     Keď sa prebral z krátkych mdlôb vo výťahu a kým ho obklopili zvedavci, nenápadne si tú podivnú vec, na ktorú spadol, schoval pod sako.
     A doma potom s hrôzou zistil, že ho z nejakého dôvodu zmlátil skutočný Zajac!
     A o krátky čas mu znova hľadel do očí. Mal ich prenikavé, boli bledé ako obloha v najväčších horúčavách. Hľadel na neho pohľadom, ktorý dokázal rozlúštiť iba on sám – bol vedúci a varujúci. A svoju ruku pokladal na jeho sestru!
     Ticián sa roztržito poobzeral vôkol seba. Čierna deka z postele bola stiahnutá na drevenej podlahe. Matrac na posteli nakrivo. Vysoká zelená rastlina v ťažkom črepníku odsunutá od steny. Časopisy na stole boli rozhádzané. Problém módneho minimalizmu bol aj v tom, že človek ani nemal kde hľadať, takže skrýše na tajomstvá museli byť naozaj premyslené!
     Pretože hneď ako sa prebral z horúčkovitého blúznenia o tom ako ten podvratný živel zneužil jeho krehkú sestru a koľko mu toho, preboha, asi ovplyvniteľná Violet v súkromných chvíľkach dovolila... mu náhle prišlo na rozum – Ale čo ak Violet vie, kým je?!
     Bolo obmedzené ako o nej dosiaľ zmýšľal. To, že bola labilná a povedzme si úprimne – občas aj trochu strašidelne bláznivá – neznamenalo, že by bola aj málo inteligentná.
     Ticiánovi ostávala už len biela skriňa. Ako jediná ešte mohla skrývať nejaký dôkaz o jej vedení... alebo dôkaz, že dokonca ona sama JE! – prvýkrát myšlienkami zašiel až za hranicu znesiteľného.
     Striasajúc príšernú predstavu o Violet, ktorá zradila svoju rodinu – teda jeho jediného (pretože presne tak ich dvoch vnímal – boli si jedinou rodinou, dvaja osamelí bežci naprieč dokonalým životom, ktorý si po tom všetkom zaslúžia)- a rýchlo vykročil ku skrini. Jej dvere sa rozleteli. Ticián sa zúrivo prehrabával medzi vešiakmi s dvoma školskými uniformami a jej bežným oblečením, až kým si neuvedomil vrece z bieleho zamatu, ktoré takmer zanikalo v belostnom rohu skrine. Kľakol si a natiahol sa po neho. Vrch sa okamžite rozviazal a nohavice mu so šumením, ktoré na okamih prehlušilo aj zvuk dažďa, zasiahli doslova vlny pestrofarebných gombíkov rôznych veľkostí a tvarov. Medených, drevených, plastových, s perleťou, pozlátením, so štrasom, zirkónmi... Ticián zmätene uskočil. Dosadol na podlahu a ohúrene sledoval záplavu farieb a materiálov, keď sa zo skrine „vyliali“ aj posledné gombíky.
     Nebol to však dôkaz.
     Bolo to len... divné.
     Nechápal, čo to má znamenať. Na čo jej, dopekla, vôbec sú?!
     Tvár meravo obrátil do okna.
     Sprvu netušil, čo ho prinútilo spozornieť.
     To, čo Violet v jej neosobnej izbe zjavne chýbalo, si nahrádzala zeleňou. Nie kvetmi. Nepestovala si žiadne kvety. Parapet okna bol posiaty sklenenými nádobami naplnenými hlinou, z ktorej vyrastali listnaté rastliny. Okrem bežných nádob použila tiež laboratórne nádoby so širokým dnom a úzkym hrdlom, ktoré boli smerom nahor prerastené listnatými stonkami, čo sa drali von. Jej zelené laboratórium pôsobilo mierne abnormálne. Zhora viseli pred oknom okrúhle nádoby s papradinou, jeden úzky drevený črepník, ale medzi tým všetkým tiež sklenená guľa s motýľom, čo vyzeral celkom ako živý.
     A potom tu bola tá polkruhová sklenená banka stojaca na parapete vedľa nízkej a širokej nádobky s novými klíčkami – Ticiánovi došlo, kam sa ho jeho vedomie snaží upriamiť.
     Gombíky pustil z hlavy. Pozvoľna sa zdvíhal z podlahy. Prešiel k oknu, pohľad mal sklopený a zamyslený.
     Pomaličky zdvihol banku a odložil ju vedľa. Opatrne chytil predmet, čo bol pod ňou a vložil si ho do dlane druhej ruky.
     Vyškierala sa na neho rovnaká medená maska, aká ho teraz svojimi prázdnymi očami pozorovala z rohu izby. Ibaže bola drobná a pripevnená na prsteň.
     Ticián pevne zovrel päsť.
     Cítil ako sa mu ostré zajačie uši vnárajú do mäsa. Na podlahu dopadla kvapka krvi.

**********

Ich Alica sa ukazovala málokedy. Aj napriek mladému veku bola tajomný samotár. A čím menej ju vídali, čím výraznejšia a nepreniknuteľnejšia robinsonovská hmla sa vôkol nej plazila, tým obávanejšou sa stávala.
     Svoj rešpekt zo ženy, ktorá na neho nikdy nezvýšila hlas... vlastne ani nemal pocit, že by na ňom, teda priamo na ňom, vôbec niekedy ustálila svoje zelené oči, si teraz naplno uvedomil aj Kryspian, ktorý dnes už hádam po stý raz vytočil tvár k čiernym dverám, akoby čakal, že sa už už otvoria.
     Violet jeho obavy samozrejme nepostrehla.
     Sedela oproti nemu v zamatovom boxe, nohy mala vystreté a natiahnuté cez sedačku, bordovo-čierne šnurovacie topánočky prekrížené v členkoch a venovala sa už týždeň trvajúcej zábavke. Chvíľu ju zachmúrene sledoval ako v ruke v sieťovanom návleku trocha kŕčovito zviera kaligrafické pero a ostrým hrotom maľuje ruže na vyfúknuté vajíčko. Na modrej čipkovanej sukni mala pre každý prípad rozprestretú vreckovku vyšívanú motívmi plameniakov.
     Keď už nemali čo iné oslavovať oslavovali aspoň príchod jari.
     Kryspian sa zahľadel na troj-poschodový podnos uprostred stola. Jednotlivé tanieriky boli plné lepených koláčikov s polevou vyobrazujúcou ciferník hodín a maľovaných vajíčok, ktoré naň postupne Violet pridávala, až na šálku na samom vrchu, ktorá bola plná ružových cake-popsov. Zauvažoval, že si jeden dá, no popritom ho jeho pohľad znova doviedol až hore k čiernej plošine, z ktorej splývali divadelné závesy.
     K tým dverám...
     Hrdlo sa mu zovrelo, akoby ho zrazu vysoký golier na košeli príliš škrtil.
     Bol si vedomý toho, že by sa mal priznať k strate masky. bolo mu jasné, ako sa má čestný chlapec od Alíc zachovať.
     Lenže nespomínal si, že by sa to niekomu pred ním stalo. Zdalo sa, že ešte nikto takto pochabo o masku neprišiel a on sa dokonca iba domnieval, kto ju teraz má. Iste, bolo by jednoduché uzavrieť vec tak, že ju má skrátka Ticián, lenže pravda je, že ju prakticky mohol zdvihnúť ktokoľvek z ľudí, čo sa do výťahu vtedy nahrnuli. A z toho ho doslova rozbolela hlava.
     A prečo ti vypadla vo výťahu? – začul v mysli Alicin mrazivo pokojný medový hlas.
     A potom by sa musel priznať aj k činu číslo dva – že zbil Violetinho brata. Bez masky. Len tak. Nezodpovedne sa predvádzal... Upriamoval na seba pozornosť, čo je prísne zakázané!
     Z toľkých starostí sa jeho bolesť hlavy iba zintenzívnila. Zvraštil čelo a siahol pod zložité žabó, stredovo prešité totálne sa nehodiacimi gombíkmi a vytiahol drobnú plechovú škatuľku s vyrazeným nápisom Wonderland. Vybral z nej tabletku na bolesť a vložil si ju na jazyk. Zaliala ho horkosť.
     Violet sa s úsmevom natiahla a opatrne na podnos položila hotové vajíčko. S modro-striebornou mašľou vo vlasoch pôsobila ešte naivnejšie ako obvykle.
     Kto dá pozor na jeho bláznivé dievčatko, ak ho Alica za jeho nerozvážnosť vyhodí? – s náhle láskavým pohľadom spočinul na Violet – Netušil, či niekto niekedy – či už ich Alica, či Viktoriánka, alebo ich prvá, Biela Alica – vôbec niekedy niekoho vyrazili, ale tiež cítil, že isté rozhodnutia v ich komunite prebiehajú potichu a rýchlo.
     Kto sa o ňu postará?! – znova sa mu čosi bolestivo zabodlo do oboch spánkov.
     Takto pohrúžená do seba, s ďalším vajíčkom v ruke, pôsobila celkom bežne, asi ako tucet Malých Alíc navôkol, ktoré sa venovali rovnakej činnosti. No on dobre vedel, že je iná.
     Občas sa jej zmocňoval dojem, že v knihách číta dokola tie isté pasáže, že keď spolu kráčajú po chodníku popri škole, prechádza popri nich stále tá istá stará žena, akoby sa ocitli vo filme, ktorý ktosi neustále vracia späť. Skrátka šalela. Dokázala sa vo svojej vlastnej hlave a emóciách bizarne zacykliť.
     Kryspian opäť pozrel k dverám, čo ho lákali ako svetlo nočný hmyz. Jeho výraz už však nič neprezrádzal, napätie z rozhodovania ustupovalo.
     Ostal vážny, oči vytočené dohora.
     Občas mal pocit, že stačí jediná nepozornosť, nechať si isté okamihy prekĺznuť cez prsty ako jej havranie vlasy a čosi v nej sa definitívne zblázni.
     Ako napríklad po noci, kedy by pochopila, že tu dole je zrazu sama. Bez neho.

**********

Violet sa nemala prečo domnievať, že sa deje čokoľvek neobvyklé. Ticián po svojom vpáde do jej izby zahladil všetky stopy. Sledoval ju síce pozorne, no on ju podobným spôsobom pozoroval často – počas dňa strážil každý jej krok, stále sa jej pýtal ako sa cíti a pohľadom skúmal, či vraví pravdu. Jeho dusivú pozornosť sa naučila ignorovať.
     Vtieravý pocit, ktorý jej však v noci napadol... že ktosi kráča v jej stopách, ju prekvapoval...

**********

... Príležitosť sa mu naskytla už o dva dni.
     Ticián, ktorý toho ani predošlú noc veľa nenaspal a nechával si v noci pootvorené dvere, aby dovidel k Violetinej izbe, zachytil ako sa jeho sestra vykráda z domu.
     Dal jej iba toľko náskoku, čo mu zabralo v chvate na seba ponaťahovať čierne oblečenie a schytiť tašku.
     Keď vybehol z domu do chladnej, jarne prevoňanej noci, sprvu si myslel, že ju hneď na začiatku stratil.
     Lenže potom pod svetlom nočnej lampy prešla osoba, ktorá sa v ďalšej chvíli opäť stratila v tme. No Ticián si na vlasy vytiahol čiernu kapucňu a okamžite sa za ňou vydal.
     Mala na sebe zvláštny tmavý kabát, čo na nej nikdy predtým nevidel. Vrch akoby tvorilo vzdušné bolero. Spod lemu jej vykúkala hnedá volánová sukňa. Aj keď si zachovával veľký odstup, nebolo pochýb, že ide o ňu. Na kabát jej dopadali husté havranie vlasy, jej chôdza bola typická, hoci mu neušlo, že sa ďalej vyhýba nočným lampám, čo po nej od istého okamihu nevedomky opakoval.
     Obaja sa teda stali mĺkvymi tieňmi, sotva menej temnými ako všadeprítomná tma.
     Ruky mala podivne tmavé, akiste v rukaviciach a v jednej držala predmet, ktorý nedokázal identifikovať.
     Každým ďalším krokom ich nočnej púte sa ho však zmocňovalo čoraz neblahejšie tušenie.
     Aristokratický kabát, rukavičky, zakrádanie... nebola pomätená. Činila čosi, pri čom mala byť nevidená. Mala tajomstvá.
     No keď sa zrazu prudko obrátila a zámerne, asi výhražne, vbehla priamo do svetla nočnej lampy, len tak tak sa stihol oprieť o kamenný múr, popri ktorom kráčali a prikrčiť sa v tieni.
     S rozšírenými očami spozoroval ako jej ruka vyletela k striebornej dračej hlave, ktorú sústavne nosievala. Udivilo ho, že teraz spočíva na marsalovom askote, ktorý jej prísne obopína golier bielej košele.
     Ale ešte viac ho šokovalo, keď draka potiahla za spodnú čeľusť, tá povolila a v ruke sa jej zrazu ocitla drobná špicatá dýka, dlhá ani nie polovicu noža, čo sa kedysi používal na otváranie listov.
     Ani si neuvedomil, že prekvapením otvára ústa. Draka nosila denno-denne a nikdy by mu nenapadlo, čo v sebe ukrýva. Nosila ho už od pätnástich! A nikdy sa nepochválila, že... čo pred ním ešte tajila? Bola už vtedy s nimi?! To ona Kryspiana teraz, keď spolu začali chodiť, stiahla do komunity?! Bože, nie, nie! To on ju musel... už vtedy dávno... – údivom začínal doslova fabulovať a nenápadne prechádzať k pravde.
     Violet zovrela pery a so skvejúcou sa čepieľkou varujúco zdvihnutou pred tvárou sa roztržito obracala na všetky svetové strany.
     K Ticiánovi doľahlo jej pomalé, takmer šeptavé mrmlanie: „Ak sa o niečo pokúsiš... vypichnem ti oko!“
     Zatajil dych a nehýbal sa.
     S napätím sledoval pohyb dýky, ktorá opäť poputovala do zvyšku dračej hlavy. Črty jej peknej tváre sa uvoľnili, do očí sa jej prinavrátila obvyklá letargia, dojem že je nepretržite kdesi vzdialená a nedostupná.
     Vtedy sa konečne upriamil aj na druhú ruku v rukavičke, ktorú teraz pozvoľna zdvíhala.
     Na hlavu si nasadila čierny cylinder s rovnakou stuhou, z akej bol jej askot.
     Mal pocit, že hľadí na cudziu ženu. Na okamih, keď jej zastreté oči smerovali presne na miesto, kde sa krčil, mal pred sebou bytosť z iného sveta, ktorá vo svojich útrobách uväznila jeho krehkú sestru. Nechala sa zožrať. Typická Violet. Šibrinkovala tej bytosti pred nosom drobnou dýkou, možno ju aj bodala ako ihlou do ihelníčka... a potom stratila pozornosť a stiahla sa do seba. Ľahká korisť...
     ... Pre Zajace akým bol ten jej... jej vlastný! – Ticiána zasiahol osteň nenávisti voči Kryspianovi, ktorý ho vytrhol z blúznenia, keď už bola Violet na druhej strane ulice a mizla v útrobách ošarpanej nefunkčnej budovy.
     Okamžite sa vystrel a prebehol prázdnu ulicu. Pred poodchýlenými dverami napoly visiacimi z pántov zastal a posledný krát zaváhal. Potom siahol do tašky a s intuitívnou opatrnosťou z nej pomaly vybral zajačiu masku ovenčenú vavrínom.
     Nasadil si ju na tvár.
     Vošiel za ňou do budovy. 

2 komentáre:

  1. Hmm...úprimne, na toho chlapca z poviedky si už nespomínam. Ale aj tak som si to rada prečítala, lebo som vedela, že tu bude tá istá atmosféra :-)
    Páči sa mi dvojtvárnosť postáv, hlavne Kryspiana (v istej veci mi totiž pripomínal aj mňa :D) a Violet na konci ma tiež prekvapila, vlastne aj jej celková osobnosť vyzerá byť zaujímavá.
    Inak, čo sa týka mien, vymýšľaš si ich sama? Alebo máš na na nejaký zdroj, lebo sú úplne super, také iné a skvele sa k príbehu hodia!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :) mám vypísaný zoznam mien z kalendára - aj bežné, aj divné... pred písaním viac menej iba náhodne škrtám... len pri Alici som námatkovo hľadala tie najdivnejšie xDD

      Odstrániť