štvrtok, 12. januára 2017

ŽIVOT MŔTVEHO CHLAPCA *2/2

Schádzal po schodoch okúzlený. S pocitom, že sa pod maskou dusí a pod kabátom potí, hoci po chrbte sa mu rozliezali ľadové zimomriavky, akoby sa mu po ňom rozbehli pavúky s pichľavými studenými nožičkami. Nohu pred nohu kládol opatrne a pomaly, ruka mu jemne kĺzala po zábradlí, čoraz viac sa vnáral do ospalého vlnenia sa podivných bytostí pod sebou, v ktorých sa čochvíľa stratí... Schádzal nižšie a nižšie, priamo do srdca opulentného priestoru.
     Okrem okúzlenia bol tiež fatálne vydesený. Končatiny mu priam krehli pod toľkou bázňou. Pohyboval sa nenáhlivo, no meravo. Ani si neuvedomoval, že sa snaží zapamätať si každý detail – zemitú vôňu tehlových stien, žiaru svetelných reťazí, snovú náladovú hudbu, ktorá sa medzi ich tancujúcimi telami lenivo prelievala. Odlesky sviec, cinkanie lyžičiek o porcelánové šálky zo zamatových boxov pri stenách. Maľby. Rozmarné pohadzovanie si balónov. Smiech. Hovor. Šušťanie navrstveného tylu...
     Ticián zrazu kráčal pomedzi nich.
     Skrehnuté ruky držal jemne od tela, presúval sa meravo vystretý, len jeho oči za maskou sa pohybovali. Sotva dýchal.
     Ak si zloží zajačiu masku, zloží si aj výjav pred očami? Odíde ako prelud vyvolaný stáročnou bázňou pred neznámymi svetmi... akým je práve tento?!
     Masku si však neskladal a ďalej kráčal širokou uličkou medzi boxmi, medzi ladne tancujúcimi párikmi.
     Cítil na sebe dotyky látok, pohľady očí, ktoré sa ho snažili spoznať, no rýchlo strácali pozornosť.
     Hľadel na dievčinu s edwardiánsky vyčesanými zlato-medenými vlasmi. Kráčala medzi malátne sa vlniacimi dvojicami rýchlo a energicky – o členky sa jej obtierala dlhá modrá sukňa, za zamatovou vestou mala zastrčenú striebornú kravatu.
     „Deje sa niečo?“ prehovorila a on sprvu vôbec netušil, že na neho. „Na čo potrebuješ masku, dačo sa zomlelo?“
     Keď už ale prechádzala priamo popri ňom, natiahla ruku a hneď ako si uvedomil, že sa mu masku snaží za pochodu stiahnuť, okamžite sa prebral zo svojho bojazlivého očarenia. Ruku jej inštinktívne odrazil chrbtom svojej ruky a konečne sa spamätal a zrýchlil.
     Zastala a udivene sa za ním pozerala. Nebolo bežné, aby vôbec netušila, o ktorého chlapca sa vlastne jedná.
     Ticián kráčal ďalej, nevediac kam – nervózny a teraz už aj zmätený.
     Do cesty mu vletel alumíniový balón v tvare muchotrávky a on ho roztržito odrazil ďalej.
     A vtedy ho zbadal.
     Zarazene zastal.
     ... Kryspian... 
     Nevinný mladíček, ktorý mal tú smolu, že veľmi nevyrástol – ako ho doma opísala ich teta.
     A teraz sa tu pohojdával s jeho sestrou v náručí, rukou jej prechádzal po marsalovom saku a hoci bol tvárou otočený k nemu, nevidel ho. Oči mal totiž slastne privreté, bradu opretú o jej rameno. Ich výška bola rovnaká.
     Ticián zlostne zovrel päste. Aj napriek nastupujúcemu hnevu a znechuteniu sa mu v podstate prinavracalo o dosť triezvejšie uvažovanie akým disponoval pred chvíľou, keď si so zatajeným dychom a fascinovaný sotva skutočne uvedomoval, že našiel hlavné hniezdo ich komunity!
     Kryspian pôsobil ako mladý šľachtic. Po okuliaroch nebolo ani stopy, čierne jazdecké nohavice sa mu od kolien celkom zužovali a od tej časti boli tiež pošité pásom gombíkov, na perách mu pohrával drobný samoľúbi úsmev. A jeho dosiaľ hladkajúca ruka smerovala k Violetinej hnedej sukni.
     V tom okamihu, v momente keď sa jeho ruka pohla smerom nadol, sa Ticián načisto prestal ovládať. Strhol si z tváre masku a bezohľadne ju odhodil k nohám.
     Kryspian otvoril oči. Najprv vôbec nezmenil výraz, hoci sa pozeral priamo na neho.
     Ticián sa natiahol a schmatol Violet za lakeť. Jediným šklbnutím ju odtrhol od Kryspiana a obrátil ju k sebe. Jej cylinder spadol na zem.
     Tvárou jej prešiel obrovský šok. S rukou v jeho zovretí ostala zarazene stáť, plné pery sa prekvapene pootvorili, no nevydali ani hláska.
     „Okamžite...!“ vyrazil zo seba, takmer na ňu od náhlej explózie emócií vyceril zuby, „... okamžite padaj domov!“
     Violet sa ani nepohla.
     A vtedy mu došlo, že Kryspianov zotrvávajúci úsmev neznamenal, že ostal prekvapený, či azda na sekundu ani neuveril vlastným očiam.
     Ponechal si ho zámerne. Vôbec nebol rozladený, že ho vidí. Ruka mu doslova vystrelila a skončila nad jej druhým lakťom.
     Až vtedy sa mu sestra vytrhla a hoci sa tvárila rovnako preľaknuto, schúlila sa Kryspianovi na hrudi.
     Ten hľadel iba na neho.
     A usmieval sa...
     Ticiánovi došlo, že hudba už nehrá.  
     Takmer až nezvládnuteľnú zlosť teraz vystriedalo zmätené zažmurkanie a dotknuté zovretie pier.
     ... Violet... To som predsa ja... – prešlo mu mysľou, no svoje ponižujúce vnútorné zvolanie si nechal pre seba.
     Oči mu začali skľučujúco tekať zo strany na stranu.
     Náhle ich vôkol neho stálo až neúrekom. Zomknutí tesne pri sebe a vážne ho pozorujúci mu nedávali žiaden priestor na únik. Ešte aj tí, čo sedeli pri čaji, či šachu v boxoch, teraz stáli a uhrančivo ho pozorovali. Za Kryspianom a Violet stála rovnaká tichá suita a zazerala po ňom.
     Zbadal aj zlatovlásku o striebornou kravatou. Pohla sa prvá.
     A za ňou sa na neho razom vrhli všetci! Ktosi ho zozadu stiahol za kabát. Violet s Kryspianom, ktorí jediní sa nepohli, sa mu stratili z dohľadu. Zbadal klenutý strop. Klesal k zemi, zatiaľ čo ho za oblečenie kmásalo azda tisíc necitlivých rúk. Výhľad sa mu uzavrel množstvom vzorovaných látok, viest, blúz, nákrčníkov, brošní, tylu a zamatu... Mal pocit, že padá pomaly. Nie ako vtedy vo výťahu. Ich ruky ho naozaj spomaľovali.
     Inštinktívne si kryl tvár. Dopadol na chrbát. Ktosi ho okamžite kopol do rebier. Skríkol, pretočil sa na bok a schúlil sa do klbka.
     Zdalo sa mu, že začul Violetin nesúhlasný výkrik. Ešte aj vo svojej neutešenej situácii pocítil čosi ako vnútornú úľavu.
     Ubolene pootvoril oči do širokej škály viktoriánskych čižmičiek a mužských šnurovacích hartfildiek.
     Potom mu na spánok tvrdo dopadla zovretá päsť.
     Desivý nový svet sa ponoril do nepreniknuteľnej tmy.

*********

Alica bývala od nepamäti presne taká... akú ju o takmer dvanásť rokov spozná Mirón. Krátkovlasá, chladná, neústupná a milujúca šarlát a sladkosti.
     Keď však tej noci, kedy sa medzi nimi znenazdajky objavil Ticián, sedeli v jej budoári Kryspian a Violet, neponúkla ich bodkovanými makrónkami, ktoré trónili na striebornej tácni medzi nimi a ňou. Zlý začiatok – okamžite Kryspianovi preletelo mysľou.
     Keď jej všetko bez zatajovania rozprával, oči mal sklopené na svojej maske, ktorú mal na kolenách ako školáčik s desiatou. Keď vravel o dni, kedy Ticiána zbil vo výťahu hlas mal dutý, bez štipky súcitu a predsa, po očku sledoval Violet, ktorá sa sediac na druhej stoličke, ktorej opierky pripomínali lupene obrovskej ruže, nepokojne vrtela. Zachytil ako sa na sotva dve sekundy načisto ustálila – jej telo zmeravelo a oči zabodla do podlahy. Potom sa však znova zavrtela, zachytila si za ucho pramienok vlasov... bolo mu jasné, že jeho fragilná bábika mu odpustila a nikdy sa neodváži čokoľvek mu vyčítať.
     Keď ďalej rozprával, jeho vnútorná prázdnota, ktorú si postupne, odkedy ruka v ruke vkročili do závesového kráľovstva (vtedy ešte bez hluchej mačky), budoval ako obranu, sa rozprášila ako po explózii a jemu došlo, že sa mu hrdlo zviera úzkosťou.
     Alica sedela uprostred pohovky. Nohy v úzkych kockovaných nohaviciach mala prekrížené – Violet uhranuto sledovala jej vysoké čierno-červené lakované topánky, akoby sa úplne pozabudla. Podtiahla si z dlhej cigaretovej špičky a dym nasala hlboko do pľúc.
     To ticho bolo neznesiteľné!
     „Je mi to ľúto!“ zrazu zo seba dostal netypicky priškrtene, pretože ho už viac nedokázal vystáť, no keďže ona nič nepovedala, svoj príšerne napätý pocit ešte zhoršil.
     Dym vyfúkla s privretými očami, a predsa zachytil ako ho spod viečok pichľavo sledujú. Hrdlo jej prísne zvieral úzky golier dotvárajúci kabát s prackami po oboch stranách, vysoký až po vrch šije. Kabát mal krátke rukávy.
     Keď pootvorila ústa – bradu mala stále zdvihnutú a hlavu jemne naklonenú do boku – jej uprený pohľad neprezrádzal, či ho skúma a či sa len zadumala. Pevne dúfal, že už konečne prehovorí.
     Lenže Alica si len znova lenivo potiahla zo špičky, zatiaľ čo on mal pocit, že ak to spraví znova vybuchne. Nie na ňu, to by si nedovolil... Iba tak. Sám do seba.
     Sivý obláčik vyfúkla priamo k nemu a pozrela sa na hodinky s komplikovaným gotickým remienkom z medi, ktorý mala pripnutý na hnedo-čiernom návleku, čo vyzeral ako barokový rukáv. Z remienka jej visel kľúčik.
     Už to nevydržal.
     Umenie mučenia tichom očividne ovládala dokonale!
     „Vyhodíš ma?!“ vyletelo mu z úst, s obavou a ostro zároveň.
     Alicine zúžené oči sa k nemu rýchlo stočili. Pousmiala sa a potom pozvoľna pokrútila hlavou.
     Nie, nevyhodí... – vydýchol si, ešte aj nahlas a dokonca sa aj s úľavou pousmial.
     „Si zhovievavá...,“ potešene hlesol.
     „Nie, nie som,“ prehovorila.
     A hoci ona sa ďalej usmievala, jeho úsmev sa znova vytratil. Zovrel bočné opierky a oprel sa, akoby dostal nečakanú facku, ktoré mu jej mrazivé - Nie, nie som - uštedrilo. Aj Violet konečne spozornela, odtrhla oči od jej topánok a pohľad prekvapene zdvihla k jej tvári.
     Violetin a Alicin pohľad sa na chvíľu preťal. Kryspian sledoval ako jej bledá tvár, s črtami ostrými aj s úsmevom, mierne zjemnela, na pominuteľný okamih, ktorý však zachytila aj Violet a detsky žiarivo sa na ňu usmiala.
     Alica vedela, že sa to jedného dňa môže stať. Každá Alica to vedela... že sa do ich komunity môže dostať bežný človek „zhora“. No nikdy by jej nenapadlo, že sa to stane natoľko jednoducho a banálne.
     Avšak teraz pochopila, prečo... Pri pohľade na zmätené dievčatko v lupeňovom kresle, ktoré sa na ňu dychtivo usmieva, akoby čakala, že dostane cukrík a pohladkanie po hlave (čo aj zaiste od svojho manipulatívneho priateľa dostane – dodala si v duchu – No to celé bola ich vec) jej bolo hneď jasné, že sa to nemohlo stať nikomu inému ako práve Violet. Pre to, aká je – pohybujúca sa v polosne, vo svojom svete, dôverčivá a miliónkrát menej ostražitá ako všetky ostatné Malé Alice, ktoré si svoj druhý domov strážili ako večne vetriace srny, ochotné brániť si svoje súkromie ako levice. A držať si svojich miláčikov pri zemi. Violet si však svojho chlapca nestrážila, nieto ešte brata – pohľad opäť preniesla na toho naparujúceho sa páva s gombíkovým chvostom, ktorý rozprestieral pre všetkých navôkol – hľa, tu je ten od ktorého čakajú, že jej šialenstvo raz nakazí aj jeho samého... Že patril jej, bolo spoznateľné už na diaľku. Teraz však chvost stiahol a sotva skrýval strach.
     „Váš trest je prísaha,“ vážne prehovorila.
     „Prísaha...?“ nedočkavo ju náhlil a mierne sa predklonil.
     „Máte zakázané niekedy v živote vystúpiť z komunity Alíc,“ povedala. „Váš trest je prísaha, že tu zotrváte po celý svoj život.“
     „To je trest?“ opäť sa uvoľnene rozžiaril. „Isteže komunitu nikdy neopustím!“
     Violet sa okamžite viezla na rovnakej vlne.
     Alica sa chápavo pousmiala, ale prikývla.
     „Áno, trest“ – podvihla obočie. „Jedného dňa svoje prekliatie pochopíte.“
     Kým sa Kryspian stihol aspoň pokúsiť porozumieť jej úvahe, Violet zo seba už dýchavične vyrazila:
     „Prisahám... Prisahám!“
     „Zapíšem to...,“ Alica varovne podotkla.
     „Zapíš to!“ rázne súhlasil Kryspian. „Aj ja prisahám! Prisahám, že z komunity nikdy nevystúpim a navždy budem chlapcom od Alíc!“
     „Zapíšem to...,“ opäť povedala, no slová už len šepla, akoby sama pre seba a dokonca priam pobavene dodala: „Ste teda uväznení Alicinou kliatbou. A dobrovoľne.“
     On sa zatváril nechápavo. Ona horlivo prikyvovala.
     Choďte už... – mávla rukou, aby už odišli.
     Ešte kým vstali, pevne si stisli dlane a preplietli prsty a náhlivo sa vytratili.
     Alica si potiahla zo špičky a jej oči sa pri tom zastavili na kľúčiku, čo jej visel z návleku.
     Prekliati... – pomyslela si, zvážnejúc pod dôsledkom trestu, ktorý si ešte dlho, azda roky, nebudú uvedomovať – Prekliati...
     A nielen vy dvaja.

**********

Keď sa preberal, nešlo o postupný proces. Bolo to, akoby ho niekto schmatol za golier a vytiahol z temnej hĺbky oceánu – prudko sa nadýchol, uši sa mu naplnili znepokojujúcou melódiou Fever Ray a oči zaliali svetlom, hoci nešlo o nič intenzívnejšie ako dve identické lampy z farebného skla pripevnené o stenu. Začal sa trhať, pretože mu v okamihu prekážala jeho neprirodzená poloha s rukami zdvihnutými nad hlavou. Chvíľu mal pocit, že sa doslova topí v záplave vankúšov – guľatých, dlhých, bežných, strapcových... boli ako pretrvávajúca nočná mora. Nočná mora o udusení sa pod vankúšmi.
     Keď mu došlo, že ruky nepovolia konečne sa, aj keď rozrušený, ustálil a zahľadel sa hore. V podstate ležal a bol pripútaný putami o biely rám kovovej postele.
     „Zišlo by sa ti toto,“ zrazu mu k ušiam doľahol pokojný, možno mierne pobavený, ženský hlas.
     Pohol hlavou. Zbadal sám seba – bledý, s lesklou pokožkou a rozstrapatenými čiernymi vlasmi a na okraji postele sedela štíhla krátkovlasá žena s jemne zdvihnutou rukou s rokokovými návlekom. Visel z neho drobný kľúčik.
     A Ticiánovi došlo, že hľadí do guľatého zrkadla zasadeného v prezdobenom ráme medzi lampami.
     Fúkol si do vlasov na očiach a urýchlene hlavu pretočil na druhú stranu.
     Teraz mu však prišla až znervózňujúco blízko. Zrkadlo vytváralo dojem, že je z iného sveta. Že na neho nemá taký dosah...
     Na perách jej pohrával malý úsmev, no jej tvár mala ostré črty a dymovo orámované oči ostávali nehybné a bez citu, keď na neho hľadela, zatiaľ čo jej ruka s kľúčikom pozvoľna klesala.
     Krátke vlasy mala začesané, v tom období ešte nie podholené na jednej slyche, no keď rozprávala, už vtedy sa jej na prepichnutom jazyku skvela strieborná gulička.
     „Vieš, kto som?“ spýtala sa ho.
     Bola taká chudá, že keď sa nad ním skláňala – nie príliš – jej chrbát tvoril oblúk a ramená mu prišli až kostnaté.
     A predsa z nej nemal pocit krehkosti. Civel na ňu ako na zjavenie, zatiaľ čo ona trpezlivo čakala na odpoveď. Intuitívne pochopil, kým je. Pretože malá miestnosť bez okien bola tesná pre nich pre oboch – jej individualita ju doslova pohltila.
     „Najvyššia,“ nakoniec rozpačito hlesol.
     Jej úsmev sa na sekundu zväčšil.
     „Ako veľa o mne vy tam hore viete, aj keď sa tvárite, že ani neveríte v našu existenciu.“
     Mlčal.
     Fascinovaný jej charizmou čakal, čo bude ďalej.
     „Som Alica,“ opäť prehovorila a Ticián sa neubránil obave, keď sledoval ako načisto zvážnela. „A tebe gratulujem. Musíš cítiť hrdosť ako prvý človek z hora, ktorý objavil jeden z vchodov do našej komunity.“
     ... Jeden z vchodov... – zarezonovalo mu v ušiach a v rovnakej chvíli výrazne krútil hlavou.
     No nedokázal od tej ženy odtrhnúť zrak. Vlastne dosiaľ ani neveril, že aj žena dokáže ovládnuť situáciu. Akúkoľvek. Aj keď je ten druhý pripútaný.
     Lenže Alica bola iná. Pozorovala ho s rukami uvoľnene prekríženými v lone a on rozumel, prečo ju nechávajú rozhodovať. Cítil z jej rozhodnutí bázeň. Pôsobila nekompromisne a istým spôsobom neochvejne. Ako stáročný strom pevne zasadený v zemine. Krajina vôkol neho sa mohla meniť, no on sám bol nemennou entitou. Čo povedala, to skrátka muselo platiť... rozhodnutia zaiste neobmieňala.
     „Chcem len zobrať svoju sestru a vypadnúť odtiaľto...“
     „A nikomu nič nepovedať?“ – prepichla ho zelenými očami.
     Zaváhal len na okamih.
     „A nikomu nič nepovedať.“
     „Sám tomu neveríš,“ sucho skonštatovala.
     Zahabkal po dychu.
     „Chcem... zobrať Violet...“ – strácal vietor z plachiet; môže za to azda vedúci pohľad tých mačacích očí?! – „...a ... a zobrať ju... preč!“
     Vietor, ktorý nikdy nemal.
     Zdvihla tvár, vystrela sa. Ostala sedieť, no teraz ho pozorovala povýšene. Vedela, čo robí.
     „Miluješ ju až príliš“ – zamračila sa. „Na brata.“
     Tvárou mu prešlo nefalšované zhrozenie a zapýril sa. Trafila presne.
     „Violet k nám vstúpila dobrovoľne...“
     „Je ešte dieťa!“ skočil jej do reči.
     Ani si neuvedomoval ako napäto ťahá putá.
     „V tvojich očiach ním bude navždy. Si beznádejný. Je šialená, ale premýšľa triezvo. Rozumieš jej paradoxu? Vie sa rozhodovať sama o sebe.“
     „Nie... nevie,“ až zmučene podotkol, pretože v skrytu duše vedel, že Alica má pravdu. „Inak by nebola s farizejským Kryspianom!“
     „Vybrala si presne takého chlapca, aký jediný dokáže jej bláznovstvo ustáť. Vedie ju realitou, ktorú ona nezvláda a ochotne ju pokriví tak, aby sa v nej našli obaja.“
     Zmĺkla. Stále sa mračila. Čakala – ľadová kráľovná minútu pred vynesením rozsudku.
     „Musíte ma pustiť...!“ iba hlesol. „Nemáte právo...!“
     „Si na našom území. Tu máme svoje práva!“ odsekla a vstala.
     Obrátila sa priamo k nemu. Jej kabát bol vzadu o niečo dlhší, pomyselná vlečka jej siahala až pod kolená. Vystreté ruky si spojila pred sebou a tónom, ktorý nedával priestor pre argumenty, prehovorila:
     „Violet svoj trest prijala. Neboj sa, nebolel ju. A vzhľadom na jej... osobnosť... možno ani nikdy bolieť nebude. K tebe budem prívetivejšia, Ticián. Tebe dávam možnosť! Dávam ti možnosť pridať sa do našej komunity dobrovoľne. Dobre zváž odpoveď, Ticián. Pocit slobody je veľký pocit!“
     Lenže Ticián absolútne nič nezvažoval.
     Koniec koncov, presne ako Alica predpokladala.
     „Aká možnosť?!“ prskol, zúfalý a nazlostený zároveň. „Ani najmenej po tvojej komunite netúžim!“ – putá zarachotili o posteľ, keď nimi rozrušene trhol. „Čoskoro budem vážený chirurg. Od mala sa neviem dočkať dňa, kedy zastanem svoje miesto v spoločnosti. Čaká ma skvelý život! A som zasnúbený! Netúžim po žiadnom inom svete!“
     Fakt, že je zasnúbený, v nej ničím nepohol. Nebude mať ženu, no bude mať svoju sestru – mužovi ako je on to v konečnom dôsledku stačí.
     „Dávam ti čas do rána,“ povedala. „Pretože sa chcem pozrieť do zrkadla a povedať si – Aká si len milosrdná, Alica.“
     Hoci ty si jeden jediný... chlapec z pomedzi nás... ktorému Alice zničia život – pomyslela si, zmierená a hlboko v sebe nesmierne smutná.
     „Robíš si zo mňa žarty?! Si pokrytec!“
     Alicin autoritatívny výraz sa konečne uvoľnil. Jej oči, dosiaľ studené ako ľad, sa dokonca pousmiali rovnako ako jej pery.
     „To je naposledy, čo si ma urazil, Ticián!“ miznúci chlad sa presunul do jej hlasu.
     Zdvihla ruku a poslala mu drobný bozk. Perami sa iba zľahka dotkla končekov svojich prstov.
     Nechápavo, ba až zdesene, na ňu pozeral. Oblial ho studený pot.
     A ona sa len obrátila a so zotrvávajúcim úsmevom pomaly vyšla z miestnosti.
    
**********

Ticián ju miloval. Niečím mu pripomínala jeho sestru. Nie zmätenosťou, či slabosťou. Niečím. Čím by azda Violet mohla byť, keby ich rodičia nezomreli.
     Sofistikovanou kráskou s aristokratickým profilom.
     Ona jeho nemilovala. Vedel to. Nezmieril sa s tým. Osobne navštívil jej rodičov. Bol dobrá partia a ona mala do svojej knihy života vpísaný rovnaký osud – boli by „lekárska rodina“, ako sa hovorí. Bolo lepšie spojiť ju s ním hneď, ako by riskovali, že si nájde niekoho, s kým skrátka nesmie byť.
     Rodičia ju prinútili dať mu šancu. Po tej šanci ju prinútili pokračoval v schôdzkach. A po schôdzkach ju prakticky navliekli do zasnúbenia.
     Jedného dňa mu konečne všetko vykričala. Ako ho nemiluje. Vnímal ako sa jej pre ten jediný okamih uľavilo.
     Potom už mlčala. Rodina by ju zaprela, keby sa ich „skvelému“ spoločnému životu, na ktorý sa od detstva tak tešil, nepodvolila.
     Milovala svoju rodinu.
     Jednoduchá rovnica.
     Každý deň žil s pocitom, že pozvoľna krok za krokom dosahuje všetko, čo kedy chcel.
     Každý deň žil s príšerným pocitom, že niekomu svojou láskou ničí život.
     Lenže nemohol si pomôcť.
     Miloval ju.

**********

Vedeli, že musí ostať. Vedeli to všetci v komunite – všetci, čo sa na neho vrhli ako kŕdeľ vyhladovaných supov. Tušili, že bude jedným z nich a budú si ho chrániť, že z toho divokého kŕdľa raz vystúpi Malá Alica, ktorá si ho bude hýčkať. Či chce alebo nechce. Alica nemusela nič vysvetľovať.
     Ticián skrátka zistil príliš veľa.
     V stanovené ráno, kedy sa mal rozhodnúť po Alicinej milosrdnej možnosti, sa Kryspian a Violet motali po retro butiku, ktorý Violet zaujal. Obaja boli v civile – on s okuliarmi a v školskom saku prehodenom cez bežné oblečenie, ona mala rifle, čo bol pre neho veľmi atypický pohľad. Vonku sa zmrákalo a zdvíhal sa studený vietor. Vytiahla kožušinovú vestu, no aj keď bolo zatiahnuté, nechala si na nose slnečné okuliare.
     Bolo jasné, že nie je vo svojej koži. Podivný bol už fakt, že stále nezašla za Ticiánom, dokonca ani neostala dole a vyžiadala si „prechádzku“.
     Obaja mali vlastný spôsob uvoľňovania stresu. Zatiaľ čo on si k hrudi pritískal papierové vrecko s čerstvo uloveným cyberpunkom – Brossmannovými Zákonmi Silnejšieho a Sterlingovým Oceánom Prachu – tak trochu s obavou sledoval Violet, ktorá práve prechádzala v uličke medzi radmi dlhých tyčí s vešiakmi oblečenia a zdvíhala ruku k drakovi na krku.
     Čoskoro môžu doma zistiť, že nie je vo svojej posteli. Matka mu prinesie podnos s moka kávovarom. Mal by zavolať a vymyslieť si nejakú báchorku o nultej hodine, na ktorú sa ponáhľal.
     Lenže momentálne sa nezmohol na viac ako nasledovať Violet a dávať na ňu pozor.
     Pootočil sa a hodil okom po predavačke. Teda presnejšie – „asistentke predaja“ – aby sa tak veľmi nedegradovali rodiny, ktoré museli vykonávať jej povolanie. Vyzerala unavene a čítala si na pulte noviny. Vošiel do uličky a pristúpil k Violet, ktorá práve vytiahla drobnú dýku a odrezala z pásikavej košele štvorcový manžetový gombík. Stratil sa v jej veľkej červenej taške.
     Od chrbta sa k nej priklonil a zašepkal:
     „Violet, nie že by som ti čokoľvek vyčítal... ale prečo nie si dole a neprehováraš Ticiána, aby dostal rozum a vzdal sa?“
     „Ja to márne,“ dostalo sa mu dutej odpovede, ani sa neobrátila. „Miluje, kým je“ – čierna blúza prišla o gombík s kamejou. „Nikdy s nami nebude šťastný.“
     Chytil ju za lakeť a šklbnutím ju obrátil k sebe. Stiahol jej z tváre slnečné okuliare. Hľadela na neho prázdnymi vyplakanými očami.
     Pôsobila vážne, pri zmysloch a nekonečne nešťastne. Pozerala mu do očí tak prenikavo a neuhýbajúco ako nikdy predtým.
     Cítil ako sa pod jej smútkom roztápa.
     „Bábika...,“ hlesol a ukazovákom jej jemne prešiel po líci. „Urobím aj nemožné pre to, aby bol s nami Ticián šťastný.“
     Jemne jej cuklo kútikom úst. Ako vždy – celá jej bytosť sa na neho túžila spoliehať.
     Objal ju voľnou rukou a pritisol k sebe.
     „Sľubujem,“ dodal, no v mysli si v rovnakej chvíli prekrížil prsty.
     Ticián ho predsa nenávidel.
     A on nenávisť vždy oplácal rovnakou kartou.

**********

Plakal ako malé dieťa. Ticho. Spurne. Pery mal zaťaté, brada sa mu chvela a po lícach sa mu kotúľali veľké slzy. Oči mal vyvrátené do stropu.
     Nebolo to od bolesti, takmer ju nevnímal. Bolo to pre všetko...
     Keď mu ten zženštilý Aziat s nakučeravenými vlasmi a v predĺženom kvetovanom kabáte držal jednu z pút uvoľnenú ruku a drobnú miestnosť zapĺňalo slabé vrnenie tatérskeho pera, Violet sedela pri ňom z druhej strany a starostlivo mu slzy utierala vreckovkou. Vyzerala ako malé dievčatko – hneď pod prsiami sa jej rozširovali voľné šaty zo sivého mušelínu, na ramene mala obrovský kvet a topánočky ako strieborný hybrid baletných cvičiek.
     Lenže on na ňu teraz už nedokázal hľadieť. Jej jemný zasnený úsmev sa mu zabodával do srdca, akoby mu doň zabodla svoju dračiu dýku a sústavne ňou krútila.
     Naozaj sa usmievala.
     Kryspian jej povedal, že nájde spôsob ako s nimi bude šťastný a ona bola naučená veriť mu. Rada mu verila aj očividné klamstvá.
     Ticián ďalej civel do stropu – s jednou rukou pripútanou, s očami zaliatymi slzami.
     Aziat mu vo svojom vlastnom uvoľnenom tichu dokončil na predlaktí obraz zajačej masky orámovanej krasopisným nápisom.
     ... Chlapec od Alíc...
     Vedel, že si to môže dať odstrániť. Ale ako to vysvetlí? Jeho povesť bude naštrbená a pravdepodobne razom príde o niekoľko dobrých kontaktov, čo „... bude len prvý krok, pán doktor“ – povedala Alica, keď toho teplého Aziata priviedla.
     Ich zlomyseľnosti mu postupne zničia všetko, v čom existuje. Až kým oni samotní neostanú tou jedinou existenciou, v ktorej bude môcť dôstojne prežívať.
     „A potom ti všetko vynahradíme,“ povedala.
     Naozaj verila, že keď ho prestanú trápiť, pochopí akí sú milujúci...
     Ani si neuvedomil, kedy si chlapec začal skladať výbavu a jeho ruka sa ocitla voľne ležať medzi vankúšmi. Decentne zmizol.
     Plakal ďalej.
     A Violet mu ďalej utierala slzy.
     Náhle pocítil prítomnosť kohosi ďalšieho. Konečne sa pohol. Pootočil tvár. Potiahol nosom. Prázdne sa zadíval k dverám. Cez rúšku sĺz sa mu začínala vynárať nízka postava v krátkom kabáte s neónovými gombíkmi, s vestou s askotom a úzkymi koženými nohavicami. Medzi dverami stál Kryspian.
     Usmieval sa, ako hádam všetci okrem jeho samého. Akoby sa mu jedinému široko ďaleko chcelo kričať. Bol ako blázon medzi normálnymi. Či azda naopak?
     „Violet, čo keby si svojmu bratovi priniesla šálku čaju a čosi pod zub?“ oslovil ju.
     Violet hneď prikývla a zoskočila z postele. Kryspian vošiel a keď prechádzali popri sebe, zvraštil obočie a hodil po ňom psie oči.
     „Čo by som mohol spraviť, aby si sa cítil lepšie?“
     Violet sa krátko, teraz však len bezvýrazne, ohliadla a zatvorila za sebou dvere.
     Ticián pootvoril ústa, chvíľu netušiac ako konečne potlačiť chvenie pier. No keď sa mu to ako tak podarilo, zlostne po ňom flochol:
     „Dobre sa budem cítiť až vtedy, keď sa rozídeš s mojou sestrou!“
     Kryspianove čelo sa opäť vyhladilo, prakticky hneď ako Violet zatvorila dvere, ostal iba narcizmus vpísaný do tváre a pichľavé, nepríjemne usmievavé oči.
     „Ale ale...,“ pobavene spustil, „... už nechceš ani len zmiznúť späť? Si rozumný, Ticián. Pochopil si, že Violet z komunity nikdy nevystúpi a teba nepustíme. Si ako naše nové domáce zvieratko. Z ulice. Zvieratko, ktoré je potrebné skrotiť.“
     „Vzdám sa bez boja,“ o niečo vyčerpanejšie a so značnou odovzdanosťou v hlase Ticián podotkol. „A to všetko pre Violet. Zotrvám pri nej, budem ju chrániť a ľúbiť... Ale ty... ty ju nechaj tak, Kryspian! Inak nebudem mať ani kúska pokoja. Ty ju predsa... nemôžeš milovať!“
     Kryspian sa živo zasmial. Zrazu vyskočil na posteľ. Ticián už ani nedokázal protestovať, keď ho sledoval ako si k nemu líha. Hlavu si mu položil na rameno ako milenec a oblapil ho rukou. Čelo si mu oprel o šiju. Cítil slabé vibrovanie v jeho hrudi, keď sa ticho smial, zatiaľ čo jeho oči sa znova zapĺňali slzami.
     Pre všetko...
     Pre snúbenicu, ktorej sa uľaví, keď ju opustí, aby ju nepošpinil svojim novým životom...
     ... uľaví...
     Pre Violet a jej lásku, ktorú teraz dáva tomu druhému...
     Pre život, ktorý nechá bez vzbury plávať... pretože niekto sa predsa musí všetkého vzdať, aby si dokázal udržať pod ochranným krídlom toho slabšieho...
     ... slabšieho, ktorý sa vytrhol z jeho milujúcich okov a utiekol...
     ... pre všetko...
     „Tvoju sestru si zoberiem za ženu, Ticián,“ zašepkal mu, na krku cítil jeho horúci dych. „Milujem ju viac ako si vôbec vieš predstaviť a nedočkavo čakám na jej plnoletosť. Potrebujem ju výlučne pre seba. Už nebude tvoja. A nebude ani naša. Požiadam ju o ruku a ožením sa s ňou. Bude už len moja!“
     Ticián opäť civel do stropu. Jeho vnútro kričalo. Voľná ruka mu zahorela náhlou bolesťou.
     Bol si istý, že Violet bude súhlasiť.

**********

... Keď Ticiána o osem mesiacov zabil prvý Dorian, bol už dokonale potupený, zžitý, depresívny a v tom všetkom, pre čo kedy tak zúfalo plakal, nesmelo šťastný.
     Občas.
     Nechal Violet, aby mu na pravej strane prepichla nos a nasadila mu doň strieborný krúžok. Pretože sa ho pri tom dotýkala. A boli pri tom sami.
     Bez Kryspiana, s ktorým bola zasnúbená.
     Tu hore ho čakala hviezdna kariéra, o ktorej sníval. No chlapci od Alíc mu hádzali polená pod nohy, kde sa len dalo. Stačili mu len prvé tri varovania, aby sa skutočne zmieril s nenápadnou priemernosťou a oddal sa slobode u Alíc.
     Nestál o nich, no viac nemal. Violet bola s nimi. Teda predsa v nich mal všetok svoj život. Svoju krv.
     Cítil neústupnú potrebu dávať na ňu pozor.
     Byť priemerný, neukazovať svoje kvality, znamenalo ponoriť sa do unavujúcej sebakontroly. Smel ju nechať odplávať po prúde zmarených plánov a snov len tam dole. Hore bol sústavne v strehu. Pred nimi.
     Pred tými, čo ho dole potľapkávali po pleci a dolievali mu čaj. Vlastne aj kávu, keď zistili ako ju obľubuje. Aké milé.
     Nenávidel ich, no vzdal sa a začal mať rád isté kúsky z nich – čas osamote s Violet, súkromné izby plné miest na leňošenie, Malú Alicu, ktorá ho posledné týždne, vždy keď prešiel popri nej, nečakane stiahla do prvej voľnej izby. Bola to tá, ktorá ho v prekliatu noc prvá oslovila a snažila sa mu stiahnuť masku. Nosila dlhé sukne a edwardiánsky účes. Bozkávala ho, akoby sa ho nevedela nabažiť. Šepkala mu, že keď konečne zabudne na tú „ženu z jeho zakázaného sveta“, prijme ho k sebe.
     A už ho žiadnej nedá...
     Prešiel výcvikom a stále v hlave spriadal temné plány na bolesť, ktorú raz spôsobí Kryspianovi.
     Lenže, čo by na to povedala Violet...?
     Mal depresiu.
     Tešil sa na chvíle, keď ho jemné ženské ruky opäť stiahnu do voľnej izby.
     Dúfal, že na „tú hore“ už konečne zabudne.
     Bol nimi ponížený.
     No bol medzi nimi slobodný.
     Alica pohľadom vždy na chvíľu zastala na jeho tvári, keď z budoáru z času na čas schádzala k nim. Jej pohľad bol starostlivý a mäkký. Na okamih.
     Mal ju rád ako všetci.
     Keď onej zasneženej noci ležal v snehu a krvácal tomu chlapcovi pri nohách, oči vyvracal dohora ako vtedy, keď ho odsúdili na nočný život a nečujne šepkal zbohom svojej jedinej pravej Malej Alici. Tej jedinej, ktorej bol skutočným chlapcom od Alíc. Rytierom v plnej zbroji, pripraveným chrániť jej svet, jej srdce, jej krehké šťastie...
     Svojej malej sestre.
     Malej bláznivej sestre, ktorú teraz navždy odovzdával do rúk tomu druhému.




KONIEC

2 komentáre:

  1. Síce to bola taká kratšia poviedka, ale aj tak mala v sebe emóciu :-)
    Pekné. Páčilo sa mi, ako si každej postave dala niečo výrazné, nejakú črtu, aj v správaní aj v oblečení, vo všetkom.
    Nechystáš sa ešte na nejaký ďalší "spin-off"? :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem za prečítanie :)
      vieš čo, neviem. Keď som dopísala toto, nebola som veľmi spokojná, ale mala som pocit, že toto ešte musím povedať... a tiež som mala pocit, že už som k Aliciam povedala všetko, čo som chcela.
      Ale neviem čo dá budúcnosť... určite to však nechcem ťahať až dovtedy, kým to celé nestratí atmosféru. Zatiaľ mi stačí.

      Odstrániť