nedeľa, 12. februára 2017

12.2. - PAPIEROVÉ ZVIERATÁ a dráma okolo toho...

Tak vám poviem niečo o tom – Robiť niečo pre dieťa... Je chorý, čo znamená, že už týždeň mám doma znudeného „3ročného muža“ (ako ho raz nazval istý doktor). Mať choré dieťa znamená byť sám tak trochu chorý, pretože sa z toho bytu nepohnete tiež, celé noci pri ňom prebdiete, pretože keď má „3ročný muž“ vysoké horúčky, tak si proste nemôžete dovoliť zdriemnuť. Jediné, čo ma udržovalo pri zdravom rozume bolo písanie istej poviedkovej série na môj druhý blog, kedykoľvek sa mu podarilo súvislo zaspať a dať mi voľnú chvíľku, čo bola asi hodina a pol denne, keďže dlhé poobedné spánky odpadli – mladému sa zalievalo hrdlo hlienmi, čiže nevydržal ležať a pospať si. Nuž ale na pokraji prahu psychiatrie, keď konečne raz poriadne zaspal, som si povedala, že teda budem top-rodička a sľúbila som mu, že kým bude spať vystrihnem mu z papiera zvieratká na omaľovávanie, aby sme zahnali nudu. Viete, taká tá klasika preložených zverov, ktoré vystrihnete tak, aby stáli na stole.
No tak som tým zabila svoj jediný a po dlhom čase dlhý voľný čas. Keďže poobede dobre spal. Okej. Aspoň kafe som si k tomu spravila. Aby som bola mega originálna tak ku „zajačikovi“, „havovi“ a iným pribudla aj chobotnica, nech mám dobrý pocit, že som raz za rok edukatívna. A to vám vravím, že ja nemám rada detské hry. Fakt, čestne priznávam, nie som typ matky, čo si užíva montessori domáce skladačky a omaľovačky a iné desy. Síce mi pred rokmi v osobnostnom teste vyšlo, že som „večné dieťa“, ale evidentne to v mojom prípade znamená, že som večné dieťa vo veku 15-19, čo sa poflakuje poza školu s cigaretkou v ústach a nie večné dieťa ako fakt že dieťa. No... takže ma to nebavilo, ale dala som tomu dve hodiny.
A malý vstal uvrešťaný. Teda pardon... „muž“. Ale hovorím: „aha, aké máš prekvapenie na stole!“ – celá vysmiata, aj moje fixky som mu obetovala. Pozrel na to a zrazu rev, akoby ho drali z kože. Že teda sa mu zvieratká nepáčia a že ich nechce a že sú zlé! Po týždni doma , s vlastnou počínajúcou chorobou a 4roch nociach bez spánku by sa vo mne pri vete „zvejatká sa mi nepáča“ krvi nedorezal. Tak hovorím, že veď ako nenútim ho, že teda keď chce môže ich aj zahodiť, ja som si len myslela, že bude rád. A on že teda dobre, ide ich hodiť do koša.
Bolo mi zle, keď som si to predstavila. Tá snaha......... U mňa asi raz za rok. Ja mu len čítam rozprávky, na to som stvorená.
Ale teda, keď sa už akože mal k činu, tak mu to asi predsalen morálka nedovolila a vyhlásil, že ok, že mohli by sme omaľovávať. Čo znamená, že vybral tmavomodrú fixku a naradil mi vymaľovať psa a potom zaja na fialovo, nič ma nenechal dokončiť, lebo že chce ešte opicu. Tak dobre, idem urobiť opicu. Preložila som papier a on že to vystrihne. Ja že nie, že zabiješ sa, nožnice nemôžeš mať. Tak reval, ale teda som mu tú opicu sľúbila rýchlo a začala som kresliť. Začal ďalší hysterický, ale že HYSTERICKÝ záchvat, že teda mám ju už vystrihnúť. Lenže ja som mala iba čiarku na papieri, tak hovorím, že počkaj, najprv nakreslím, potom vystrihnem. Reval ako tur, že nie, že mám vystrihnúť. Dokonca ostatné zvieratká zlostne leteli k zemi.
NAKONIEC z toho vyplynulo, že keď mu išlo o to vystrihovanie zvieratiek, tak mu vlastne išlo len o TO STRIHANIE, resp. išlo mu LEN O NOŽNICE, ktoré si chcel zobrať a hrať sa s nimi.
Tak ja že, to som nevedela, že nechce zvieratká, len nožnice a že teda nech zabudne.
Rev... rev... REV!... Vo vyhrotenej situácii nezabralo ani to, čo nerada používam: „Choď sa prosím upokojiť do izby a potom sa vráť.“
Ale bola tak vyhrotená, že mi nakoniec vytiekli všetky nervy rovno na podlahu pokrytú porozhadzovanými zvieratkami a to ja som odišla do jeho izby, tam som sa schúlila na podlahu, oprela o pohovku a čakala, kedy to celé skončí.
A dala som si behom minúty tisíc záväzkov, že už v živote, ale že v živote!!!! Až do jeho 18tky (lebo veď potom mu treba zaplať vysokú školu, poriešiť erazmus a podobné veci, aby sa už konečne odpratal) pre svojho syna nič neurobím. Nič. Nič. Nikdy. Škoda dvoch hodín. Mohla som ísť radšej na kafe dakde von. Mohla som písať. Nie, ja sa ondím so zvieratkami, čistá nuda a zvieratká vyvolajú záchvat zlosti. Vzdor. Rodičovstvo je tak kontraproduktívne....
Vydržalo mi to teda možno tak tri minúty, kým 3ročného muža nepriviedol do jeho izby 32ročný muž a nepopchol ho ku mne, že „choď povedať mame, že čo si chcel“. Tak mláďa prišlo, že „pjepáč mama“ a že „ďakujem“ a že teda „zviejatká sa nevyhodia“. A ako tak poťahoval nosom, bol tak sladký, že som sa znova vrátila z tej duševnej cesty do blázinca a vrátila som sa do obývačky.
Kde sme si vymaľovávali zvieratká a náramne ho to bavilo. Aj nasledujúci deň. Takže uvažujem ako ho zabavím zajtra. Dačo asi vystrihnem. Rodič je totiž nadmieru nepoučiteľný tvor a vždy to bude s tým svojim potomkom skúšať a skúšať...

10 komentárov:

  1. Krasne ze sa nakoniec ospravedlnil ;) no neodpust mu ;) vsak je to tvoje telo a krv

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No síce neviem, či nu to nenašepkal tata, ale áno, je to krásne:D

      Odstrániť
  2. Ach, to mi pripomenulo, ako som toto leto robila animátorku pre deti v miniklube a každú chvíľu bolo treba vymýšľať čosi iné, lebo sa deti nudili :D
    Samozrejme, chápem, že to rodičovstvo musí byť ale o niečom inom. A obdivujem vás všetkých za tie nervy. Teta má dvojročného synčeka, tak sa tiež napočúvam historiek.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. popravde, mám pocit, že ma už nie je za čo obdivovať, pretože som tie nervy už nadobro stratila :D akože tie hysterické myšlienky, čo mi denno-denne chodia po rozume... z toho sa budem dlho spamätávať ešte roky po tom, čo z tohto "ranného" obdobia vyrastie.

      Odstrániť
  3. Bože!=D Úplne si to viem predstaviť - teba a vášho mladého "3ročného muža".=D Ale tak čím bude väčší, tým to bude zaujímavejšie... teda tie hry, nie? A tie deti rastú doslova ako z vody, čiže to máš skoro za chvíľu.=)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Teším sa,keď sa už nebude hrať a bude len kecať:D o tom, čo bolo v škole a tak...a potom sa teším,keď už budeme konverzovat...o živote a tak:D

      Odstrániť
  4. Nevím, která část mě bavila více - třeba že v 18 se budeš starat o erasmus :D
    Strašně zlaté mláďa.. Pardon - muž! :) Úplně to chápu :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No áno, je to taký malý zlatý nervak:D

      Odstrániť
  5. Akože takéto poviedky si prosím spísať do knihy... Vážne, celú poviedku som sa smiala, viem si Vás predstaviť a nechcem si predstaviť ten vnútorný boj v tebe.. Asi by som si oplieskala hlavu o stenu :D, ale každopádne mi nakonci vyhŕkli slzy a potom som sa znovu usmiala.. Krásne napísané, ako všetko tvojím "perom", ale poviedky ala POLLY AKO MAMA .. to chce knižnú podobu..

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :D joj, tak to musím ešte veľa zážitkov nazbierať.

      Odstrániť