pondelok, 1. mája 2017

Prvý pobyt v NEMOCNICI

Domnievala som sa, že keď prejdeme našou prvou nemocnicou, nakoniec v zmeske úľavy napíšem článok, kde úplne vtipne rozoberiem patálie, ktorými sme si štyri dni prechádzali. Úľavu pociťujem, aj šťastie, že je opäť zdravý, aj spokojnosť, že je to za nami... ale vôbec sa mi z tých zážitkov nechce podrobne vypisovať. Mláďa malo pruh a ešte nejaké drobnosti, ktoré nechcem rozoberať – vychytal asi všetky typicky chlapčenské problémy, s ktorými sa len príslušník toho rodu môže narodiť. Keď budete mať syna, pochopíte :D. Samozrejme, žili sme v začarovanom kruhu škôlkárskych soplíkov a keď už bol vybratý zo škôlky, zistili sme, že existujú aj domáce soplíky, takže operácia sa stále odkladala.... až sa nad nami nebesá zľutovali a dovolili nám mať to konečne za sebou.
Stále rozprávam v množnom čísle, pretože keď máte trojročné mláďa, tak všetko absolvujete s ním – aj spanie v nemocničnej izbe, aj nemocničnú stravu, poprípade – hladovanie zo solidarity. No a potom sú tu tie násilné činy, ktoré vás poznačia. Lebo keď už ste vy a otec po ruke, tak je na vás aby ste držali svoje brániace sa mláďa, keď mu dávajú do ruky infúziu. Malý bol taký naštvaný, až to nemalo konca kraja. Ešte aj pochvala od lekárky, že je „šikovný“ a „dobrý chlapec“ ho po spomínanom zásahu vytočila. Dôrazne jej vysvetlil, že „NIE je šikovný“ a „NIE je dobrý chlapec!“. Zaspávanie do operačného stavu bolo ako z hororu. Pekne som si ho niesla v náručí skoro až na operačku a tam zaspal vo vysokom upišťanom výkriku, ktorý postupne ochabol. Asi ako môj kŕčovitý úsmev. Keď mláďa spalo, konečne som sa mohla dosýta vyplakať, aby som ten kŕč na tvár zasa nasadila, keď sa prebralo.
Pri čom som mimochodom mala byť. Ale poznáte nemocnice, výťah sa proste musí pokaziť a „naokolo“ vás nikto nechce pustiť, pretože tak sa to proste nemá... Nakoniec ale nemali na výber a môjho mlaďocha som našla prebratého a uplakaného v náručí sestričky. Toho dňa, keď poobede o tretej zjedol svoju prvú riedku polievku sme však už konečne mali to najdesivejšie za sebou a on už zbytok pobytu mohol spokojne flirtovať so sestričkami.
Keďže sme boli na oddelení, kde bežne malí muži nebývajú (ale práve tam mali voľnú súkromnú izbu, tak nám ju veľkodušne ponúkli), mali z neho malú raritu v spidermanovskom župane. Čiže prezývka „Spiderman“ bola zaručená, aj škatuľky od liekov, ktoré si na sesterňu chodil pýtať ako garáže pre autíčka, aj autíčka nakreslené na náplastiach na brušku, ktoré mu sestričky maľovali vždy po veľmi dlhej porade o tom, či teda chce kombíčko, alebo dodávku, megan, alebo citroen... No proste. Keď si prišiel na sesterňu vypýtať „peniažky“ do automatu na návleky na topánky, tak som vedela, že už je načase ísť domov :D.
Tri dni rozprával ako normálny človek. Ticho a kultivovane. Potom začal ako obvykle pri rozprávaní ziapať a my sme s drahým pochopili, že sa vrátil k svojmu starému „ja“ a je po traume.
Ešte nás čaká vybratie stehov, čo bude ďalšia odysea.
Vidím v našom nemocničnom dobrodružstve jedno pozitívum (teda okrem zdravia, ktoré sa mu prinavrátilo, samozrejme) – strávila som s ním viac času ako obvykle, od rána až do rána, deň čo deň... a každý večer sme si zapli nejakú televíznu súťaž a popri pozeraní takmer stíšenej telky sme sa rozprávali, až kým nezaspal. Dozvedela som sa o svojom mladom mužovi vcelku nové veci. Že chce hrať futbal, hokej, basketbal... a že celkom určite bude súťažiť v Takeshiho Hrade.
A že nechce byť krasokorčuliar.
No... tak pevne dúfam, že z neho iba rozprávali lieky, pretože hneď ako bude celkom fit, chystáme sa ho s drahým zoznámiť s ľadom :D.

(Aby som poslednú vetu vysvetlila – tak ako sú niektoré rodinky vyslovene zamerané na nejakú spoločnú činnosť – bratova rodina je napríklad cyklistická – tak my sa začíname kryštalizovať ako rodinka amatérskych krasokorčuliarov. Len pevne dúfame, že aj posledný „článok“ zapadne :D)!

10 komentárov:

  1. No...možno z neho ešte bude ten hokejista.=D To nebude až tak mimo.=D
    Ale som rada, že to už máte všetci úspešne za sebou.=) Akurát som včera čítala jeden článok s urologičkou o týchto detských, chlapčenských "veciach". Vždy som si myslela, že mať dievča je to "horšie" v tom zmysle, že sú tam rôzne zápaly a podobne, ale ako vidím ani u chlapcov to nie je všetko len tak. Človek sa stále niečo učí.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Veru áno, mňa to tiež dosť prekvapilo...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Flirtovať so sestričkami :D :D No čo z neho ešte vyrastie, keď už teraz taký prefíkaný :-)))
    Ale hlavne, že máte všetko dobre za sebou.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Tak hlavně, že je to už za vámi :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Když byl můj starší bratr v nemocnici na JIP před maturitou, taky okolo něj běhaly sestřičky jako okolo privilegovaného, protože to byl velmi nejmladší člověk :-D Jeho největší starostí bylo, že nemůže spát, protože když usíná, přístroje pípají, že umřel, jak se mu sníží tep :-D
    Je dobře, že se ohlížíte s humorem ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To je morbidne s tými prístrojmi:D

      Odstrániť